Viera Strnisková koncertovala v mnohých rolách, ale skvelá bola najmä ako matka
Umelkyňa láskavého slova a priam šľachtickej vznešenosti
Ján FEKETE – Foto: archív SNN
Zo staršej generácie slovenských herečiek som obdivoval výkony Márie Prechovskej a Viery Strniskovej. Prvá z nich túto zem opustila pred rokmi, Viera Strnisková v sobotu 31. augusta 2013 v Bratislave. Vieru Strniskovú som poznal osobne. V Modrom Kameni, kde píšem tento príspevok, prežila detstvo. Deň čo deň chodím okolo miest, kde bývala, hrávala sa, chodila do školy. V očiach, hoci odvtedy uplynulo polstoročie, mám aj jej beťárskeho otca, doktora, ktorý liečil deti a v mestečku založil prvú poradňu pre matky, určenú pre celý okres.
Bol pri mojom narodení, navštevoval som jeho ordináciu, no občas na vizitu prišiel priamo do nášho domu v Lučenskej ulici. Ako-tak si pamätám aj na herečkinho brata Vladimíra, budúceho dramaturga, prekladateľa, režiséra a riaditeľa SND, a sčasti aj na Janku, jednu z dvoch dcér našej skvelej herečky, z ktorej sa po rokoch vykľula dabingová režisérka.
Viera Strnisková sa narodila 30. októbra 1929 v Hlohovci. Všetky dostupné informačné zdroje o detských rokoch herečky viac-menej mlčia. Bielu informačnú mapu aspoň sčasti dopĺňam. Po Hlohovci sa na krátky čas stala jej domovom Vrbovka, malá novohradská dedina s maďarským obyvateľstvom na pravom brehu Ipľa. V roku 1934 sa Strniskovci presťahovali do Modrého Kameňa, v tom čase okresného mesta. Doktor Štefan Strnisko tu získal miesto detského lekára. Bývali v krásnom obecnom byte – vo vile na Ďarmotskej ulici (dnes Jarmočnej, dom naposledy patril Hrivnákovcom). Škôlku navštevovala v Strhárskej ulici a ľudovú školu v staršej budove, patriacej cirkvi, na samom vrchu Komenského ulice. Po skončení piateho ročníka úspešne absolvovala prijímacie pohovory v banskobystrickom gymnáziu. V škole jej bola oporou Modrokamenčanka Irena Turianska, budúca manželka jej učiteľa v 1. ročníku Alexandra Bánovského. Malá Vierka okrem nej mala v Modrom Kameni ešte jednu dobrú kamarátku. Bola ňou – často spolu hrávali tenis – Heda Langerová, budúca Levočanka.
■ KRÁSNE DETSTVO
V mestečku pod hradom a Kalvárskym vrchom, kde zo všetkých strán povievali závany histórie, prežila – ako mi to sama povedala – prekrásne detstvo. Mladá slečna, ktorá na mnohých fotografiách z týchto čias, ale ešte aj pár rokov potom, akoby z oka vypadla legendárnej princeznej Diane, vzťah k herectvu nepochybne získala v Modrom Kameni. Možno to spôsobili návštevy filmových predstavení v blízkej Sokolovni, možno zopár predstavení miestnych ochotníkov, možno učitelia v meštianke, kde od čias riaditeľa E. Škoffa učitelia pri vzdelávaní využívali divadelné scénky, a možno aj gény, lebo jej otec, šibal na pohľadanie, spolu so susedom doktorom Kubišom, okresným zverolekárom, radi vymýšľali a hrali skeče. Najstarší obyvatelia mestečka dodnes s úsmevom spomínajú na ich večné prekáračky o rozdieloch medzi ľudským a zvieracím doktorom. Pravdepodobne išlo o súhrn všetkých podnetov. Prvé náznaky jej hereckého talentu zaregistroval už v prvej triede ľudovej školy jej učiteľ Alexander Bánovský. Jeho žiaci sa naučili čítať do polovice decembra. Mladý učiteľ pri hlasnom čítaní spozoroval, že útla Vierka číta inak ako ostatné deti. Podľa neho „krásne intonovala“.
Prirátať musíme ešte jeden faktor, tak trochu ezoterický. V dvadsiatych až štyridsiatych rokoch minulého storočia akoby nad Modrým Kameňom lietal duch Tálie a ten do mestečka vysielal motivačné zdroje. V týchto rokoch sa totiž v Modrom Kameni narodili alebo vyrastali filmoví režiséri Ján Kadár a Eduard Grečner, filmový scenárista Maximilián Nitra, hudobná skladateľka a autorka viacerých baletov Helena Petrová (známa v Čechách, kam sa vydala), umelecký fotograf a prvý fotodokumentarista v SND v Bratislave Gejza Podhorský, baletka v SND Želmíra Kudelová, herečkin brat, divadelný režisér Vladimír Strnisko i syn Ľudovíta Medveckého, významného politika z raných čias prvej ČSR, ktorý sa priženil do Prahy a tam sa mu narodila dcéra Tatjana, z ktorej sa stala známa česká herečka. Zabudnúť nemožno ani na Júliusa Pántika, ktorý v Modrom Kameni u tety Pupákovej prežil viacero školských prázdnin.
■ VOLANIE DIVADLA
Po skončení meštianskej školy začala Viera Strnisková študovať na Lekárskej fakulte UK v Bratislave – bolo to želanie jej otca. V škole vydržala krátko a rovnako to bolo aj so štúdiom práva. Napokon na Filozofickej fakulte absolvovala štúdium divadelnej vedy a literárnej teórie. Paralelne so štúdiom začala externe pôsobiť v Štúdiu Novej scény. Tu ju do tajomstiev hereckej profesie zasväcovali režiséri a pedagógovia Drahoš Želenský a Magda Husáková-Lokvencová.
Ako profesionálna herečka začínala v Dedinskom divadle v roku 1950. V tom čase bolo DD viac ako národné, lebo jeho povinnosťou bolo vystupovať po celom Slovensku. Odvtedy mala V. Strnisková vrelý vzťah k všetkým vidieckym hercom. Jej následné účinkovanie v Mestskom oblastnom divadle v českom Kolíne v rokoch 1951 – 1953 je tak trochu záhadou. Angažmán v ňom získala pravdepodobne na podnet mamy, českej rodáčky. Pôsobenie v Kolíne, kde chodili režírovať známi pražskí režiséri, bolo pre jej umelecký rast prínosom. V jednom rozhovore pre časopis Eurotelevízia v roku 1994 povedala, že „bolo pre ňu podnetom, nadýchnutím sa a odrazovým mostíkom.“
Z Kolína viedla jej cesta do Zvolena, kde sa rozbiehala činnosť nového Divadla JGT. Pôsobila v ňom v rokoch 1953 – 1957. Nasledujúcich päť rokov hrávala v Nitre. V roku 1962 sa konečne etablovala v bratislavskom SND, kde pôsobila až do konca svojej profesionálnej kariéry. Medzitým si umelecký herecký život spestrovala externým účinkovaním v regionálnych divadlách v Prešove a Spišskej Novej Vsi. Na rozdiel od väčšiny elitných hercov si spoluprácu s menej známymi vidieckymi hercami veľmi vážila. Istý čas spolupracovala aj s bratislavským Divadielkom Domu ČSSP. Dávno pred Milkou Zimkovou sa venovala aj monodrámam. „Matka Tolgonaj z Materinského poľa od Čingiza Ajtmanova,“ ako napísala divadelná teoretička E. Ťapajová, „patrí k najvýraznejším dramaturgicko-hereckým počinom slovenských herečiek“. Z pôsobenia vo zvolenskom divadle si pripomeňme jej postavu Kataríny v Skrotení zlej ženy, Želmíry v Geľovi Sebechlebskom či Lízy Diolittovej v Pygmalionovi. V Nitre si ju zapamätali ako predstaviteľku Yuki v Lampiónovej slávnosti, Matky v Krvavej svadbe, Reginy v dráme Z druhej strany pralesa, Manon Lescaut vo Svätej hriešnici, Angely v Karvašovej Polnočnej omši atď. V SND koncertovala v hrách Jána Chalupku, Rusnáka, Karvaša, Tajovského, Králika, Soloviča, českých autorov Očenáška, Hubača, Balíka, K. Čapka i svetových autorov ako Shakespeare, Gorkij, Cason, Ibsen, O´Neill, Sartre, Lorca a ďalší. Osobitný herecký výkon spolu s Ladislavom Chudíkom predviedla v hrách Dvaja na hojdačke a Električka zvaná túžba.
■ DOBRÁ AKO MATKA
Pravdaže, všetci spomínaní autori a divadelné hry sú iba torzom z jej bohatého celoživotného repertoáru. Pomerne často hrávala matky, čo nebola náhoda, lebo jej zjav i prejav geniálne korešpondoval so schopnosťou naplno vyjaviť najvyššiu hodnotu ženskosti – materinskosť, najmä keď išlo o stvárnenie charakterovo komplikovaných postáv. Ako jedna z priekopníčok analytického herectva ich stvárňovala bravúrne.
Nesmieme zabudnúť ani na jej účinkovanie v pôvabných televíznych Nedeľných chvíľkach poézie, kde vystupovala ako precízna recitátorka (predstaviť v dnešných televíziách poéziu by bolo hodné vyhlásenia za zázrak), v rozhlase, v televíznych inscenáciách a vo filmoch. Herecky par excellence sa predstavila napríklad v Živom biči. Jej posledný veľký herecký výkon som zaznamenal v roku 1998, keď TV vysielali po každej stránke vydarený film Priateľstvá padajúceho lístia. Vo filme sa po prvý raz predstavila v roku 1959 v prvej slovenskej filmovej rozprávke Pán a hvezdár. Postupne prišli na rad ďalšie: Tvár v okne (1963), Prípad pre obhajcu (1964), Námestie sv. Alžbety (1966), Zmluva s diablom (1967), Sladký čas Kalimagdory (1968), Dievča z jazera (1978), Medená veža (1970), Soľ nad zlato (1982).. Za prínos v divadelnom umení V. Strnisková v roku 1969 získala titul zaslúžilá umelkyňa. V roku 2003, keď už nehrávala a nadšene sa venovala výchove vnúčikov, jej prezident SR udelil vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. Predtým v decembri 2000 získala ocenenie Zlatá slučka za najlepší ženský dabing vo filme Šofér slečny Daisy; naozaj bolo radosťou počúvať ju. Ako historicky druhá herečka dostala ocenenie Kvet Tálie za celoživotný prínos v dramatickom umení. Okrem toho vo februári 1997 jej Spoločnosť bratov Čapkovcov v Prahe udelila Cenu Karla Čapka.
■ V MODROM KAMENI
Vieru Strniskovú som naposledy stretol v rokoch 1990 a 1994. V oboch prípadoch prijala pozvanie do svojho detského Modrého Kameňa. Počas prvej návštevy bola účastníčkou osláv 700. výročia prvej písomnej zmienky o obci. V mestečku svojho detstva strávila tri dni. Tak to bolo aj o štyri roky neskôr, keď prišla na 7. ročník Stretnutia Hradčanov (tak sa volajú Modrokamenčania). Sprevádzala ju dcéra Jana a vnúčatá. Po monodramatických predstaveniach som ju pozval na pódium, kde svoje detské roky v doline medzi Kalvárskym a Krákorovým vrchom priblížila vo vyše polhodinových rozhovoroch. Po zápise do Pamätnej knihy mesta v Rytierskej sieni zámku, v ktorom už sídlilo mladučké Múzeum hračiek a bábkarských kultúr, bola dojatá, akoby dostala vysoké štátne vyznamenanie. Počas zabávania sa na Stretnutí Hradčanov zrodila sa myšlienka, že napíšem o nej knihu. Rozprávanie a spomínanie v romantickom prostredí na polianke medzi Hornou Srňajkou a Júdiným vrchom mohlo byť krásnym zážitkom, užitočnou prácou, oddychom i vzájomnou inšpiráciou vospolok. Pre mňa bola Viera Strnisková okrem hereckého majstrovstva aj umelkyňou pokoja, ľudskej pohody, úcty, pokory, láskavého slova, skromnosti, priam šľachtickej vznešenosti – dnes už akoby cudzích slov. Ďakujem osudu, že som mohol byť v jej blízkosti aspoň pár dní.
Česť jej pamiatke!