Ponúkame porovnanie volebných sľubov z roku 2010 s našou terajšou realitou
Ivan BROŽÍK – Karikatúra: Peter GOSSÁNYI
Jediná z dnes ešte kontinuálne existujúcich politických strán – Slovenská národná strana – išla v roku 1901 do uhorských volieb s úderným, ale stručným a jasným programom: „Zrovnoprávnenie slovenského jazyka v škole, pri súdoch a úradoch, revízia cirkevno-právnych predpisov, autonómia cirkvi, sociálne požiadavky, všeobecné hlasovacie právo.“ Volebný program na necelé tri riadky, ale jeho historický dosah pre Slovensko bol nesmierny.
Volebné programy súčasných strán pripomínajú skôr beletriu s pochybným obsahom a pravdepodobne niet u nás voliča, ktorý by si dva dni po voľbách pamätal, čo mu politici pred nimi vo svojich programoch sľubovali. Slovenské národné noviny sa preto pozreli na sľuby vlády, ktorá pre vlastnú neschopnosť skončila svoje pôsobenie skôr ako v polovici svojho volebného obdobia. Porovnali sme budúcnosť, ponúkanú nám v podobe sľubov tými politickými stranami, ktoré sa stali po voľbách v roku 2010 súčasťou vlády, s dnešným stavom života na Slovensku. Vopred pripomíname, že argumenty typu „veď sme mali ani nie polovicu volebného obdobia k dispozícii“, nemožno brať do úvahy. Vláda a jej stranícke subjekty totiž nedovládli v obvyklom čase len preto, že toho neboli programovo ani intelektuálne schopné.
■ STARÉ ZLATÉ ČASY
Na porovnanie ponúkame aj volebné sľuby Ľudovej strany z roku 1901. Čitateľ posúdi sám, či a na koľko sa zmenila invencia tvorcov volebných programov po vyše 120 rokoch. „Chceme všeobecné tajné hlasovacie právo, chceme soštátnenie administrácie a zákonom určenú služobnú pragmatiku bez kmotrovstva, švagrovstva, bez pajtášov, žiadame odstránenie práva virilného, chceme progresívnu daň. Chceme odstránenie nespravodlivých potravných daní, ktoré chudobe sťažujú to, čo do úst nesie. Chceme, aby toľko majetku, čo je k holému živobytiu treba, oslobodené od dane bolo úplne. Chceme spravodlivé robotnícke zákony, ktoré by chránily chudobu žijúcu z práce rúk pred bohatými, chránily pred vyciciavaním, využitkovaním, chránily pred bielym otroctvom. Chceme zrušenie fideikomisných a majorátnych záväzkov a chceme soštátnenie zdravotníctva a chránenie života chudobných ľudí. Žiadame, aby lekárnictvo nebolo len pre boháčov.“
V roku 2010 sa volebný program KDH čítal dobre. Pozorný volič by si však pri účtovaní sľubov tejto strany určite mal všimnúť viaceré paradoxy. Napríklad v oblasti odvodov. „KDH bude presadzovať radikálne zníženie odvodovo‑daňového bremena.“ V skutočnosti však paušálna daňová odpočítateľná položka klesla zo 60 percent nákladov na 40 percent a ak by vláda „mala ešte čas“, klesla by o ďalších dvadsať percent. Zdravotné odvody platíme od roku 2012 vyššie, a tak isto aj odvody do sociálnej poisťovne od tohto roku vzrástli. Frázou bolo a aj zostalo „zlepšenie dôstojného príjmu pre všetkých dôchodcov“. Ťažko sa dá ospravedlniť, že iba vinou koaličného partnera sa zámer „spustenie klientsky orientovaného systému jednotného výberu daní a odvodov“ zmenil na tragikomédiu, keď sa klientsky systém v súčasnosti praktizuje na úradoch s viac ako mesačným meškaním, bez možnosti elektronicky komunikovať a za prítomnosti úradníkov s tužkami a baterkovými kalkulačkami v rukách. KDH tiež sľubovalo zlepšenie podmienok pre malé a stredné podniky. Nuž, zrátajme si, koľko z nich v sledovanom období zaniklo a koľko malých a stredných podnikateľov vrátilo daňovým úradom licencie a prihlásilo sa na úradoch práce. O „zrovnoprávnení podmienok podpory pri tvorbe nových pracovných miest pre zahraničných aj domácich investorov“ vedia svoje predstavitelia Podnikateľskej aliancie Slovenska. Veľmi nástojčivo kritizujú stimuly pre zahraničné subjekty na úkor domácich. Ťažké srdce na KDH môžu mať aj poľnohospodári. Tí okrem iných sľubov očakávali najmä „postupné navýšenie priamych platieb a štátnej pomoci na úroveň starých členských štátov EÚ“. Momentálne nedostávajú ani pätinu z dávok, ktoré majú k dispozícii poľnohospodári napríklad v Rakúsku. To je stručná inventúra len prvej z ôsmich volebných programových kapitol kresťanských demokratov z roku 2010.
■ MOST LEN K JEDNÝM
Strana Most navrhovala prijať zákaz majorizácie národnostných menšín. Podľa Lászlóa A. Nagya zákaz majorizácie znamená rešpektovanie 
vôle menšiny zo strany väčšiny, aby vo veciach týkajúcich sa menšiny rozhodovali oni sami. V konečnom dôsledku – ad absurdum predstava – Rómovia by napríklad sami rozhodovali o výške dávok, ktoré dostávajú od štátu (aj na vzdelanie či menšinovú kultúru) a väčšina by sa na ne „iba“ skladala. Podľa člena predsedníctva strany Most – Híd zákaz majorizácie sa mal vzťahovať „na tradičné národnostné menšiny (Maďari, Rusíni, Rómovia atď.), uplatňovaný mal byť v činnosti najvyššej zákonodarnej a výkonnej moci (parlament, vláda...), ale aj v činnosti územnej a miestnej samosprávy a zákaz majorizácie by sa mal týkať práv na používanie materinského jazyka, práv na vzdelávanie a kultúry“. Našťastie, tento sľub sa strane Most nepodarilo presadiť. Neprešiel ani ďalší autonomistický návrh z dielne Dušana Hégliho. Malo sa tak stať formou zákona o financovaní národnostných menšín, ktorý by upravoval podmienky a spôsob financovania kultúry národnostných menšín. Strana Most – Híd chcela zriadiť Úrad na podporu kultúry národnostných menšín. „Úlohou tohto úradu malo byť riadenie menšinových inštitúcií, zachovávať údaje z oblasti kultúr národnostných menšín, podieľať sa na prezentácii kultúry národnostných menšín na území Slovenskej republiky a v zahraničí. Financovanie Úradu na podporu kultúry národnostných menšín by sa uskutočňovalo z finančných prostriedkov štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.“ Aj v tomto programové sľuby Mostu zlyhali. Ten istý osud stihol aj vzdelávací program strany. „Našou snahou je, aby sa deti poriadne naučili slovenský jazyk, aby pracovná sila zostala na našom trhu na Slovensku,“ Perličkou je, že strana súčasne vo svojom programe navrhovala „obmedzenie výučby slovenskej gramatiky na základných školách“. A to v situácii, keď dnešná mládež nemá o gramatike ani potuchy. Jej reprezentanti – napríklad mladí žurnalisti – neovládajú ani len základné skloňovanie, časovanie, syntax, používanie prísloviek či zvratných a ukazovacích zámen. Most nenaplnil svoje sľuby ani smerom k dôchodcom. Jeho program Úcta k starším 2010 zostal na papieri a po voľbách v roku 2010 už ani len neuzrel svetlo nášho politického sveta. Valorizácia dôchodkov podľa sľubov Mostu – „percentuálne v závislosti od medziročného indexu rastu cien a s pevnou zložkou, ktorá mala nahradiť terajší vianočný príspevok a zohľadňovať počet odpracovaných rokov“ – zostala iba smutnou nádejou. Práve tak,ako rozdeľovanie vdovského dôchodku aj rozvedeným partnerom. V prípadoch, keď dieťa pochádza z prvého manželstva a prvé manželstvo trvalo viac rokov ako nasledujúce, mala podľa programu strany manželka dostávať vdovský dôchodok aj vtedy, ak je rozvedená. Tento dôchodok sa mal týkať aj rozvedených mužov. Ďalším nesplneným sľubom strany Most – Híd bolo „adresnejšie poskytovanie predčasných starodôchodkov“. Malo byť riešením pre ľudí vo veku, keď na prácu sú už starí, ale na dôchodok ešte primladí. Tí dnes takpovediac visia vo vzduchu mimo všetkých záchranných sietí.
■ LIBERÁLNE LÁKADLÁ
Volebný program liberálov z roku 2010 vošiel do pamäti slovenskej verejnosti ako pokus o legalizáciu marihuany a homosexuálnych manželstiev. Nie celkom právom, pretože SaS mala až „120 nápadov“. Už vopred odsúdených na neakceptovateľnosť u voličov, pretože samotný počet - 120 téz už vopred odpudí každého, kto práve nie je politológ. Tieto nápady teda voliči ani nespoznali a ani nemal záujem spoznávať. Postavenie SaS sa v koaličnej vláde komplikovalo aj tým, že na prekvapenie – liberáli mali medzi sebou aj ultrakonzervatívcov. Tí sa neskôr odmaskovali v podobe Obyčajných ľudí. Najväčším „úspechom“ SaS bolo hlasovanie o nevyslovení dôvery vlastnej vláde, do ktorého ju v pozícii vydieraného natlačila koaličná strana SDKÚ. Kalkulovala s tým, že sa tak elegantne zbaví svojej volebnej líderky Ivety Radičovej.
Venujme sa však hlavnému z toho množstva nápadov, ktorý prezentoval predseda strany Richard Sulík: „V každom prípade začneme ako prvé presadzovať naše predstavy komplexnej reformy odvodov a sociálneho systému známe aj ako Odvodový bonus. Napriek tomu, že ide o komplexnú matériu, výsledok je úplne jasný – viac peňazí pre vašu rodinu. To je totiž ten najlepší a najsilnejší sociálny program. Sme presvedčení, že o peniazoch, ktoré ste zarobili vy, budete vedieť aj najlepšie rozhodnúť vy.“ Ani odvodový bonus, ani viac peňazí pre rodiny. A mzdové koliesko, ktoré SaS rozosievala po Slovensku, nám dnes len ticho pripomína, kde by sme mohli byť, „keby bolo keby“. Náš mesačný príjem mal o toľko a toľko vzrásť, odvody o toľko a toľko klesnúť. Z tohto volebného sľubu SaS akurát voličom klesla sánka pri pohľade na dnešnú výšku odvodov, inflácie, na dnešný pokles reálnej mzdy a na dnešnú sociálnu situáciu rodín, ktoré sa kedysi nie až tak dávno zaraďovali k zabezpečenej strednej vrstve.
■ HORKÉ PILULKY
Volebný program modrých pred voľbami v roku 2010 zdĺhavo predstavovala narýchlo nominovaná náhradná líderka Iveta Radičová. Na poslednú chvíľu vystriedala Mikuláša Dzurindu, ktorý sa musel stiahnuť po zverejnení škandálu o financovaní jeho strany. V povolebnej vládnej koalícii sa však usadil v príjemnom kresle ministra zahraničných vecí a viackrát sa pochválil, že sa v ňom cíti „veľmi dobre“. Iveta Radičová sa v príhovore k voličom posťažovala na to, ako predchádzajúca vláda Roberta Fica „pripustila recidívu negatívnych javov, oživila nebezpečné mýty, hrala maďarskou kartou a prisvojila si verejnoprávne médiá“. Argument pre pomerne jednoducho zmýšľajúceho voliča modrej časti pravice zvolila veľmi úderný. Ak kritizovala „kriminalizovanie opozície“, ešte zrejme netušila, čo bude robiť jej koaličná vláda po voľbách, inak by sa naozaj musela hanbiť. „Nesystémové zásahy do podnikateľského prostredia“ – v podaní pani Radičovej zo strany vlády Roberta Fica – dnes, s odstupom poldruha roka účinkovania jej vlády iba smutne pobavia. Volebný program SDKÚ-DS stavil na heslo „aby mali slušní ľudia slušný a dôstojný život v slušnej spoločnosti“. Z celej SDKÚ tejto politickej ambícii verila zjavne iba Radičová sama. A ako sú na tom „slušní ľudia“ na Slovensku po účinkovaní končiacej vlády dnes? Každý si vie odpovedať sám. Autori volebného programu SDKÚ-DS by sa mali hlboko zamyslieť pri čítaní vlastných myšlienok z roku 2010: „Kladieme dôraz na rast vzdelania, vedy a výskumu najmä z hľadiska zlepšenia upadajúcej kvality v tejto oblasti (túto oblasť považujeme za kľúčovú z hľadiska udržateľnosti rastu ekonomiky a zamestnanosti v budúcnosti), na výrazné zlepšenie v oblasti vymožiteľnosti práva a boja proti korupcii.“ Kauza Gorila je smutnou realitou na margo tejto frázy.
■ DNEŠNÁ RÉTORIKA
Každá politická strana rada veľa a frázovito hovorí o svojich cieľoch prostredníctvom svojho volebného programu. Zvyčajne je to súbor populistických sľubov kombinovaných s nič nehovoriacimi frázami typu „podčiarkujeme dôležitosť jednoty ekonomickej, sociálnej a environmentálnej oblasti“ či „garantujeme fungovanie právneho štátu“. Mentálny svet autorov takýchto „bútľavých“ volebných programov je ukotvený hlboko v minulosti. A to je dôvod, prečo ľudia volebné programy nečítajú. Áno, sú nudné. Ale predsa len – pred každými voľbami sa oplatí venovať čas čítaniu volebných programov z tých predchádzajúcich volieb. Oplatí sa porovnať sľuby v nich obsiahnuté s realitou prežitou (nielen v hlavnom meste) počas celého volebného obdobia. Potom je odpoveď na otázku koho voliť pomerne jednoznačná.