Doprajme národného šťastia všetkým Slovákom

thumbnail

Nie každý krajan v zahraničí je vysťahovalec. Fenomén Slovákov v zahraničí je „vynález“ 19. storočia. Súvisí so zrušením poddanstva, s priemyselnou revolúciou a konkrétnym, vnútorným vývojom rakúskej monarchie. Exulantstvo Slovákov sa začalo „pracovnými cestami“ šikovných, podnikavých jednotlivcov  s relatívne vysokou pridanou hodnotou (olejkárov, drotárov), ktorí sa po dlhších či kratších pobytoch vracali naspäť domov. Koncom 19. storočia sa začína vlna slovenského vysťahovalectva do západnej Európy a najmä do zámoria, predovšetkým do severnej Ameriky. Slováci odchádzali do cudziny  s úmyslom zarobiť a vrátiť sa. Domáci  ostatný uhorský trh práce, okorenený maďarizáciou, vytvára veľký tlak nielen na počty vysťahovalcov, ale aj na dĺžku ich pobytu; postupne sa sťahujú natrvalo.

■  PRÍČINY VYSŤAHOVALECTVA

V tom čase to bolo slovenské vysťahovalectvo v rámci uhorského vysťahovalectva – vysťahovalectva z Uhorska bez politického podtónu. Skôr naopak, slovenské povedomie amerických Slovákov, sformované v relatívne demokratických podmienkach zámoria, umožnilo  medzi vysťahovalcami vytvoriť slovenskú spoločensko-politickú a ekonomickú elitu. Elitu, ktorá mala zásadný vplyv na vznik národného štátu Slovákov v roku 1918.

Ekonomický motív vysťahovalectva pretrváva aj za prvej Česko-Slovenskej republiky (pôvodne Česko-Slovensko). Po druhej svetovej vojne, po februári 1948 a po auguste 1968 sa do popredia dostáva emigrácia z politických dôvodov. Od roku 1990 sú to opäť ekonomické dôvody. Aj pokiaľ ide o Slovákov, ktorí zostali po vojne a od roku 1992 v Česku, či sa tam odsťahovali a často prijali aj občianstvo susedného štátu.

Slováci v MR_samospráva_300x200Nie všetci zahraniční Slováci sú vysťahovalci pričinením ekonomickej či politickej emigrácie, dnes aj dočasnej migrácie za prácou. Sú Slováci, ktorí sa stali Slovákmi v zahraničí bez vlastného pričinenia. Nepohli sa z rodiska,  neopustili  domovy, svoje role, ale v ich prípade sa „presťahovala“, či „vysťahovala“ vlasť. Od roku 1918 sa tak stali Slovákmi v zahraničí uhorskí Slováci, ktorí sa ocitli v Maďarsku, Rumunsku a v krajinách budúcej Juhoslávie, dnes v Srbsku a Chorvátsku. Ešte v roku 1920 sa stali Slovákmi v zahraničí obyvatelia severného Spiša a Oravy, ktorých dediny sa zo dňa na deň stali súčasťou Poľska. Pritom severná hranica Uhorska a aj Slovenska bola jasná a pevná takmer tisíc rokov. Na necelých, ale krvavých sedem rokov sa stalo Slovákmi v zahraničí, v Maďarsku, aj slovenské obyvateľstvo južného a východného Slovenska po okupácii horthyovským Maďarskom. Od roku 1945 zvýšili počty zahraničných Slovákov aj Slováci z Podkarpatskej Rusi, dnes Slováci v Ukrajine. Nikto z nich sa nevysťahoval do cudzej krajiny, ale menili sa hranice štátov. Ich domovina už zrazu nebola ich domovina.

V tejto chvíli zámerne obchádzame fakt, že ani Uhorsko, najmä v posledných sto rokov svojej existencie, sa netvárilo ako „slovenská domovina“, ako skutočná vlasť. Okrem toho štátna politika trianonského Maďarska a do značnej miery aj Poľska prirodzenú asimiláciu urýchľovala často nedôstojnými spôsobmi a metódami. Stráca sa školstvo, stráca sa povedomie a vykoreňuje sa slovenská identita. Slovenskosť najmä v Maďarsku nie je otázka osobnej voľby, slovenskosť sa niekedy považuje za nepriateľský postoj namierený proti  štátu.

Prečo tieto tvrdé slová? Nuž najmä preto, lebo v praktickej realizácii podpory udržania slovenskej identity zahraničných Slovákov sa uvedená dvojkoľajnosť pôvodu zahraničných Slovákov nerešpektuje. Tento fakt prináša obmedzenia účinnosti samotných postupov, napomáhajúcich identitu či už v radoch Slovákov druhého typu alebo v prístupe materskej krajiny.

■ POSTOJ MATERSKEJ KRAJINY

Pozrime sa na problematiku zo slovenského uhľa pohľadu. Materská krajina – Slovenská republika ‒ vo svojich základných dokumentoch nazerá na zahraničných Slovákov nasledovne: „Koncepcia štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015 bola spracovaná v zmysle Ústavy SR, v ktorom sa Slovenská republika zaväzuje ‚podporovať národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí, podporovať ich inštitúcie zriadené na dosiahnutie tohto účelu a vzťahy s materskou krajinou‘, v súlade s Programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky 2006, kde sa uvádza, že ‚podpora krajanov bude jednou z priorít zahraničnej politiky SR‘. Vláda SR bude vytvárať podmienky na podporu krajanských komunít s cieľom zachovať jazykovú, kultúrnu a náboženskú identitu Slovákov žijúcich v zahraničí...“ Nijaká zmienka o tom, prečo naše komunity „žijú v zahraničí“. Jednotný meter v tomto prípade neznamená rovnoprávnosť prístupu – nemyslíme si, že Slováci, čo žijú v Írsku alebo v Maďarsku, vyžadujú a potrebujú rovnaký postup našich orgánov.  Skôr sa tak podporuje aj nezámerná asimilácia.

Štátna koncepcia nezabúda na „susedných“ Slovákov, ale... Za nedobré, až chybné východiská pre prácu s našimi pôvodnými menšinami považujeme viaceré tvrdenia. Konkrétne výhrady: „Prevažne ide o menšiny dlhodobo žijúce na území krajín...“ Vo všetkých následných krajinách Uhorska alebo v dnešných štátoch, ktoré prevzali bývalé uhorské územia, existujú len dlhodobo žijúce slovenské menšiny. Výraz prevažne nie je na mieste. Ďalej: „Ojedinele majú vlastnú štruktúru samosprávy a viac či menej rozvinutý systém slovenského národnostného školstva.“ Bolo by vhodné definovať, čo je viac či menej rozvinutý systém slovenského národnostného školstva. Za kritérium rozvinutosti školstva treba považovať taký systém národnostného školstva, ktorý je v slovenčine a vychováva k slovenskosti. Ale v prípade Maďarska, kde neexistuje ani jedna slovenská škola (akéhokoľvek stupňa a typu), je uvedené tvrdenie, slušne povedané vágne a eufemizmus, inak povedané nie je to pravda. A bez slovenského školstva „slovenská budúcnosť“ slovenskej menšiny neexistuje!

Podobne nejasné je tvrdenie: „Na dosiahnutie cieľov v krajinách s istým systémom fungujúceho slovenského národnostného školstva (Srbsko, Rumunsko, Ukrajina, Poľsko, Maďarsko) je potrebné...“ Čo to je: istý systém fungujúceho slovenského národnostného školstva?! Povedzme v Maďarsku nie je ani náznak slovenského národnostného školstva a o systéme ani nehovoriac.

Posledná veta oficiálneho dokumentu o slovenských menšinách v „okolitých“ štátoch znie: „V súvislosti s aktuálnymi procesmi v slovenských komunitách v krajinách strednej a juhovýchodnej Európy (asimilácia a migrácia za prácou) môžeme v budúcnosti očakávať postupné znižovanie počtu osôb hlásiacich sa k slovenskej národnosti.“ Záver je to viac ako pravdepodobný, ale nemôžeme zostať pri konštatovaní. Práve zmiernenie, nedajbože zastavenie postupného znižovania počtu osôb hlásiacich sa k slovenskej menšine je našou povinnosťou! A je to o to dôležitejšie, ba priam historicky nevyhnutné v prípade „osôb hlásiacich sa k slovenskej národnosti“, ktoré nemali to šťastie, aby sa ich dom nachádzal na tej správnej zemepisnej šírke či dĺžke. Osoby hlásiace sa k slovenskej národnosti zo severného Uhorska, ktoré žijú dnes v Slovenskej republike, by nemali na nich zabúdať. A nemali by ich pri svojej pomoci, jej množstve a kvalite klásť na roveň osobám, ktoré aktívne a relatívne dobrovoľne opúšťali Slovensko a často majú iné organizačné a materiálne možnosti na zabezpečenie a prejavenie svojej slovenskej identity.

Za správne východisko ďalšej práce so slovenskými komunitami v strednej a juhovýchodnej Európe považujeme tieto koncepčné myšlienky: „Je potrebné zdôrazniť, že zachovanie a rozvoj týchto národnostných menšín je v prvom rade úlohou krajín, v ktorých Slováci žijú a ktorých sú občanmi.“

Zvýšenie účinnosti našej práce predpokladá uskutočnenie auditu miery slovenskosti (zachovanie a rozvoj slovenskej menšiny) vo väzbe na politiku štátov voči svojim menšinám a najmä voči slovenskej menšine. A to konkrétne v týchto štátoch: Chorvátsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Ukrajina. Na základe auditu (analýzy, identifikácie problému) určiť priority štátnej politiky SR a konkrétne postupy.

■ ÚLOHA MATICE SLOVENSKEJ

Druhým veľkým „hráčom“ na šachovnici zachovania národnej identity autochtónnych Slovákov je Matica slovenská. V platnom zákone o Matici slovenskej sa okrem iného hovorí o úlohách, ktoré sú podľa nás vo všeobecnosti platné aj pre zahraničných Slovákov. Napríklad: upevňovať slovenské vlastenectvo, združovať tvorcov a priaznivcov slovenskej kultúry a vedy vo svete, podporovať propagáciu Slovenskej republiky aj vlastnými informačnými a kultúrnymi strediskami utvorenými v zahraničí.

Veľmi podnetná je možnosť „zakladať doma i v zahraničí nadácie a fondy na podporu národného a kultúrneho života Slovákov“. Taký fond či nadáciu by Slováci v Maďarsku (a nielen tam) veľmi potrebovali. V zákone sa tiež hovorí: „Krajanské múzeum Matice slovenskej pôsobí ako jej ústredné pracovisko pre styk a spoluprácu so Slovákmi žijúcimi mimo územia Slovenskej republiky a na udržiavanie a rozvíjanie ich národnej identity a vzťahov k Slovenskej republike.“  Prednostné smerovanie matičnej pomoci (odbornej, personálnej i finančnej) Slovákom v susedných krajinách nemožno spájať so súčasnou a pevne veríme, že s dočasnou finančnou podvýživou matičného rozpočtu. Nech ide aj na úkor „vysťahovalcov“! Cielená matičná podpora „uhorským“ Slovákom musí byť odpoveďou často aj na macošský prístup štátnej moci a často aj verejnej mienky v krajinách, kde dnes žijú.

 Dôvodom nech je zoznam zakladajúcich členov a členov iných spred stopäťdesiatich rokov. O Maticu slovenskú sa zaslúžili aj predchodcovia dnešných Slovákov v Maďarsku, Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku, Poľsku či Ukrajine. Majú právo na splatenie dlhu.

Práve preto je dôležité poznať konkrétne podmienky slovenského života našich pôvodných krajanov a premietnuť ich do praxe štátnych orgánov, verejnoprávnych organizácií či ostatných združení. Zachovať identitu autochtónnych zahraničných Slovákov nie je možné bez osobitného prístupu všetkých zainteresovaných. V ďalšej koncepcii práce so zahraničnými Slovákmi navrhujeme dôsledne rešpektovať rozdielnosť udržovania či posilňovania národnej identity komunít vzniknutých vysťahovalectvom a komunít vzniknutých zmenou hraníc. Rozhodujúce slovo musí mať štát prostredníctvom svojich na to určených orgánov a inštitúcií. Na tomto základe je potrebné spracovať systém práce s autochtónnymi Slovákmi a stanoviť priority. Základom je udržanie slovenskosti. Slováci, ktorí sa v roku 1918 ocitli v Česko-Slovensku, mali „národné šťastie“. Doprajme tohto národného šťastia aj ostatným Slovákom z bývalého Uhorska.

Jozef SCHWARZ ‒ Foto-zdroj: islovak.sk



Pridaj komentár