Juraj Košút bol jednou z najpozoruhodnejších postáv slovenského národného hnutia

thumbnail

By Ťa naveky potomkovia chválili...

Jednu z najpozoruhodnejších postáv slovenského národného hnutia a obrodenia predstavuje Juraj Košút. Pochádzal zo starého turčianskeho šľachtického rodu Košútovcov z Košút a Dvorca. V časoch 18. a 19. storočia, keď drvivá väčšina vysokej, strednej i drobnej pôvodne slovenskej šľachty v nacionalistickom ošiali podľahla nátlaku maďarizácie v Uhorsku, na slovenskej strane z privilegovaných vrstiev skutočne zostalo len zopár jednotlivcov.

Kým slovenskej inteligencie pod tlakom maďarizácie ubúdalo, Juraj Košút verejne prejavil svoje vlastenecké postoje, stal sa spolupracovníkom Ľudovíta Štúra a obrancom štúrovskej mládeže. Tá si jeho príklad nesmierne vážila, najmä básnickí velikáni Janko Kráľ a Janko Matúška.

KOŠÚTOVCI Z KOŠÚT

Kossuthovský erb
Kossuthovský erb

Rodostrom zemianskeho rodu Košútovcov siaha hlboko do minulosti. V roku 1263 im uhorský kráľ Belo IV. udelil šľachtický titul s feudálnym lénom v Turci. Mimochodom – Hrádok pri Košútoch, známy ako Atilova hrobka, je významná archeologická lokalita, ktorú obýval už ľud lužickej kultúry. Neskôr bol spojený aj s rímskou antikou, potom so slovanským osídlením a s mohylami v Priekope... Zakladateľ rodu Košút z Dvorca mal dvoch synov, a to Andreja a Pavla z Dvorca (ním začínajúca vetva vymrela po meči v prvej polovici 16. storočia). Andreja Košúta po prvýkrát spomína listina z roku 1359 ako vlastníka kuriálnej osady Košúty (predtým Dvorec), dnes súčasti Martina. Treba poznamenať, že ich feudálny majetok nebol veľký a veľké neboli ani košútovské zemepanské podiely v ďalších turčianskych osadách, získané väčšinou z vena ich manželiek z vážených a zo starobylých, ale taktiež schudobnených zemianskych rodov Benickovcov z Beníc, Jesenskovcov z Horného a Dolného Jasena, Rakovskovcov z Rakova, Rakšániovcov z Rakše, Tomčániovcov z Tomčian, Záborskovcov zo Záboria, a najmä s Košútovcami susediacimi Zátureckovcami zo Záturčia. Ako relatívne malí vlastníci pôdy si ju museli brániť proti veľmožským rodom Juštovcov, Kostkovcov, Majténovcov, Pongrácovcov a po roku 1526 pred dedičnými turčianskymi županmi Révaiovcami, často aj za cenu dlhých súdnych sporov. Z Košútovcov nikto historicky mimoriadne nevynikol, vari len Ján Košút, ktorý napomáhal v roku 1639 založenie fílie záturčianskej evanjelickej farnosti v Košútoch (Kostol Dobrého pastiera sa nachádzal na vŕšku v Dolnom Záturčí a založili ho rody Zátureckovcov, Košútovcov, Révaiovcov a Tomčániovcov), ale najmä jeho syn Mikuláš Košút (okolo 1595 – 1661). Ten sa ako kapitán stotiny turčianskych husárov zúčastnil na obrane pevnosti Nové Zámky, kde padol do tureckého zajatia a prišiel v ňom o život. V druhej polovici 18. storočia vlastnil Košúty Pavol, ktorý spoločne s manželkou Zuzanou, rod. Benickou, vychoval synov Šimona, Ladislava, nášho Juraja a dcéru Janu. Ladislav Košút (1762 – 1839) absolvoval právnické štúdiá a pôsobil v službách grófov Andrášiovcov na monockom panstve v Zemplínskej stolici. Tam sa aj oženil s Karolínou, rod. Weberovou (1770 – 1853), pričom vychovali štyri dcéry a jediného syna Ľudovíta (Lajos Kossuth), ktorý sa narodil 18. septembra 1802 v obci Monok a pokrstili ho o deň neskôr v evanjelickom kostole mestečka Tállya. V roku 1808 sa Kossuthovci presťahovali na dnešnú slovensko-maďarskú hranicu do Nového Mesta pod Šiatrom (Sátoraljaújhely), kde Lajos Kossuth dospieval.

Z KUSÝCH DÁT

Juraja Košúta pokrstili 12. mája 1776 v artikulárnom chráme v Necpaloch a po menách rodičov sú v matrike uvedení ako krstní rodičia Pavol Jesenský, Pavol Dávid, Barbora Lamošová, vdova po Ladislavovi Šándorovi, a Jana Rakšániová. O detstve a štúdiách Juraja Košúta sa nezachovali nijaké správy, okrem tej, že ostal hospodáriť na rodinnom majetku v Košútoch. Ako dvadsaťsedemročný sa Juraj Košút z Košút a Dvorca 2. novembra 1803 oženil s Annou Karolínou Zolnesisovou z Necpál, ale ich štyridsaťšesťročné manželstvo nebolo naplnené deťmi. A keďže im chýbal vlastný drobizg, podľa dochovanej tradície často u nich v Turci trávil prázdniny synovec Lajos Kossuth. Jeho strýc vynikol ako poľnohospodársky odborník, zaviedol moderný štvorhonový osevný postup so zaradením zemiakov, venoval sa pestovaniu obilnín aj ovocinárstvu. Odborné články Pro polních hospodárů a Rozmnožovaní ovocného stromoví publikoval v roku 1845 v Novom i starom vlastenskom kalendáři svojho priateľa z Liptovského Svätého Mikuláša Gašpara Fejérpatakyho-Belopotockého. Košútovský erb, možno aj právnické vzdelanie a znalosť jazykov (popri slovenčine a češtine ovládal rečou i písmom maďarčinu, nemčinu a latinčinu) mu zabezpečili, že bol asesorom turčianskej stoličnej sedrie, ale aj prísediacim súdov susedných stolíc – Liptovskej, Oravskej a Trenčianskej. Podľa Jozefa Miloslava Hurbana zastával Juraj Košút aj funkciu dozorcu evanjelického cirkevného zboru v Záturčí, kde v rokoch 1816 – 1831 pôsobil ako kazateľ slovenský národovec Ján Kalinčiak, otec štúrovského dejateľa a romantického spisovateľa Janka Kalinčiaka (1822 – 1871), jedného z najbližších druhov a spolupracovníkov Ľudovíta Štúra. Netreba asi pochybovať o tom, že i Kalinčiakovci mali vplyv na formovanie sa Košútovho rodoľubského povedomia.

V NÁRODNOM HNUTÍ

Ľudovít Štúr v liste Augustovi Horislavovi Škultétymu, ktorý pôsobil ako kaplán a tajomník superintendenta Pavla Jozeffyho v Tisovci, mu 1. novembra 1842 dáva na vedomie senzačnú správu: „Ale poslyš! Turčanské zemanstvo mi psalo list, v kterémž mi oznamuje, že pakli potřebuji svědectví o potřebě politických novín slovenských, ono mi takové vydá. Na čele tohto zemanstva, poslyš, poslyš stojí Košut, strýc toho vztěklivce pešťanského. To jsou utěšené věci!“

Juraj Košút sa teda jednoznačne postavil za Štúrovo úsilie získať od budínskej Uhorskej miestodržiteľskej rady licenciu pre perspektívu vydávania slovenského politického periodika, k čomu v liste písanom Štúrovi poznamenal: „Bolestně zajisté by s námi jednáno bylo, kdyby jedině národu našemu – ani Horvati, Srbové, Němci, myslím, až sedm novin mají – žádost jeho odopřena byla.“ V tejto súvislosti Košút naozaj poslal Štúrovi osvedčenie, v ktorom sa stoštyridsaťosem Turčanov, zväčša zemanov a stoličných úradníkov, vyslovilo za úradné povolenie vydávania Slovenských národných novín. Týmto počinom sa Juraj Košút dostal do povedomia štúrovcov. O Košútovom včlenení sa do národného hnutia a bojoch o slovenské noviny Štúr 12. marca 1843 informuje aj svojho bývalého žiaka, v tom čase vychovávateľa v Hodruši, básnika Andreja Sládkoviča, na margo čoho poznamenal: Na čele zemanstva stojí Košut, strýc pešťanského fanatika, kterýž mi mimo to utěšený list psal, plný slovenské srdečné horlivosti.“

Medzi Košútom a Štúrom začala prúdiť korešpondencia, pričom starý turčiansky zeman sa mladému slovenskému vodcovi dôverne vyznal z vlasteneckých nálad. Písal trebárs v takomto tóne: „Ja pokud živ budu, nakolik síly mé postačí, neobmeškám všechno k dobru národu mého slovenského vynakládati!“ Košút nemlčal ani začiatkom roka 1844, keď odvolali Štúra ako námestníka profesora na katedre reči a literatúry československej na evanjelickom lýceu v Bratislave, ba podnikli sa kroky aj k samotnému zrušeniu katedry profesora Juraja Palkoviča. Slovenská strana na to reagovala finančnými zbierkami na jej záchranu, do ktorých sa v júni 1844 zapojilo opäť turčianske zemianstvo pod organizačným vedením Juraja Košúta. Ten zaslal časť vyzbieraných peňazí aj na evanjelické lýceum do Levoče, kde ešte v marci 1844 protestne odišli štúrovci z Bratislavy a napokon trinásti pokračovali v lyceálnych štúdiách na levočskom ústave. V auguste 1844 po založení štúrovského spolku Tatrín je Juraj Košút spoločne s Lúčanským uvedený ako spolkový zberateľ za zemianstvo v Turčianskej stolici. V tomto období sa o postojoch Juraja Košúta dozvedáme aj sprostredkovane z listu Jána Kollára, ktorý 12. septembra 1844 adresoval biskupovi potiského dištriktu a apologétovi štúrovcov Pavlovi Jozeffymu. Môžeme sa v ňom dočítať: „Včera som dostal latinský list z Košút (dedina v Turci) od Jiřího Košuta, bratranec pověstného Ludvíka(Kollár, hoci ako rodený Turčan z Mošoviec a znalec miestnych pomerov, si pomýlil príbuzenský vzťah Košútovcov – poznámka PP), redaktora Hírlapu, kde onen tohto vzteklivcem a ztřeštěncem nazýva, hněvá sa na něho, že se stal nepřítelem svého rodu a národu...“ Inak Lajos Kosuth, ako poznamenal vo svojich spomienkach Štefan Marko Daxner, „... skrze sestru svoju ( za slobodna Lujza Kossuthová – poznámka PP), vydatú za Jozefom Ruttkayom, bol v druhom stupni v švagrovstve s naším superintendentom Pavlom Jozeffym. Jozeffyčka, moja krstná mama, roku 1846... išla cez Pešť a chcela navštíviť matku Kossuthovu, ja som ju odprevadil k nej. Panie sa zhovárali po slovensky.“

OBĽÚBENEC ŠTÚROVCOV

V roku 1844 sa udalosťou číslo jeden v literárnom i v kultúrnopolitickom živote Slovákov stalo vydanie 2. ročníka Hurbanovho almanachu Nitra ako vôbec historicky prvej knižnej tlače vydanej v novej štúrovskej spisovnej slovenčine. Jeho zostavovateľ, redaktor a vydavateľ Jozef Miloslav Hurban ho venoval Jurajovi Košútovi ako „Slovákou obrancoví horlivjemu, nárečja milovňíkovi a krajanovou svojich prjaťelovi vernjemu“.

Popri Hurbanovej dedikácii a jeho programových statiach Nitra predstavila výkvet autorov súvekej romantickej poézie, ale ústrednou postavou almanachu sa jednako stal Janko Kráľ. Okrem ponášok na ľudovú pieseň a balád, ktoré patria vôbec k tomu najlepšiemu, čo sa z jeho tvorby zachovalo (Moja pieseň, Pieseň bez mena, Povesť, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Zverbovaný), prispel slovenský romantický titan do Nitry aj pomerne rozsiahlou stoštrnásťveršovou ódickou básňou nazvanou Vysokourodzenému pánovi, pánu Ďurkovi Košuthovi, ktorú končí štvorveršie: „By Ťa naveky potomci slávili.//Tí Ti len ešte vystavia pamiatku// a my Ti aspoň túto pieseň krátku//ako hrsť zeme na mohylu večnú,// prijmi, ach prijmi, tú pieseň srdečnú.“

PRVÉ ČÍSLO SNN

Prvého augusta v roku 1845 po dlhých obštrukciách a bojoch s feudálnou administratívou vyšlo prvé číslo Štúrových Slovenských národných novín a Juraj Košút sa pod značkou Ď. K. zaradil do okruhu ich dopisovateľov. Košútova aktivita v národnom hnutí kulminovala. Janko Matúška ho oslávil v ďalšej óde Vysoce urozenému pánu, pánu Ďurkovi Košuthovi, uverejnenej v roku 1845 v Belopotockého kalendárovej prílohe Slovenský pozorník, z ktorej obsahu jasne vyplýva, že štúrovci osobne navštevovali kúriu v Košútoch, keď putovali Turcom a Považím. Koho fyzicky stretli? Nuž ak sa Juraj Košút podobal na svojho synovca Lajosa Kossutha, môžeme si ho priblížiť a predstaviť na základe úradne vydaného zatykača zo 4. septembra 1849: „... stredná postava, priemerná sila, chudosť, okrúhla bledá tvár, vysoké čelo, gaštanové vlasy, modré oči, čierne obočie, rovný nos, malé, pekné ústa, zachovalé zuby, okrúhle plecia, čierna brada a fúzy, plný vlas, vlasy na predku riedke až na temeno, prsia hodne široké, skôr ploché ako vypuklé, prsty dlhé, držanie tela pokojné, zrak ohnivý, v pohyboch mierny, chod pevný, hlas príjemný, keď potichu hovorí, ľahko poznateľný, zo zvlášť pekne formovaných očí vyráža lahodnosť, hovorí nemecky (ale nie pravidelne a dobre), maďarsky, latinsky, slovensky (tótul), francúzsky, italsky, židovsky, grécky, anglicky a turecky.“ V čase vystavenia tohto dokumentu bol Juraj Košút už niekoľko dní mŕtvy.

POMNÍK VĎAKY

Juraj Košút zomrel vo veku sedemdesiattri rokov akoby symbolicky v predvečer konca Slovenského povstania a zavŕšenia tretej dobrovoľníckej výpravy na Slovensko 31. júla 1849 v Košútoch. Takmer o trinásť rokov neskôr, 7. januára 1862, zverejnili Pešťbudínske vedomosti správu o skone jeho manželky Anny Karolíny Košútovej. Píše sa v nej: „Spomenutá vdova nezanechala po sebe žiadnych dietok a poručila starootčizeň celustičkú celú deťom Kossuth Lajosovým (synovia Ferenc a Lajos Tódor, dcéra Vilma)... Exekútor testamentu poslal o tom návestie Kossuthovi do cudzozemska (žil v emigrácii) a pripojil k nemu odpis v našej milej slovenčine. Čo si asi pomyslí, keď to do ruky dostane?“ – pýta sa na záver článku redaktor Vedomostí Ján Francisci-Rimavský.

Ani dnes nevieme, ako na to reagoval Lajos Kossuth, ale dobre vieme, že jeho strýko Juraj Košút napriek šľachtickému pôvodu nikdy nezaprel svoj slovenský rod a národ, ba zo všetkých síl aj podporoval národné hnutie a jeho štúrovských vodcov. Preto túto osobnosť musíme jednoznačne zaradiť do galérie veľkých Slovákov, tak ako to poeticky svojho času učinil autor našej národnej hymny Janko Matúška: „Ujal si sa svojich, nečakáš odmeny!// Slovák málo má, znáš Ty jeho psotu,// potom dakedy, keď sa svet premení// pomníkom splatia velikú dobrotu...“

Pavol PARENIČKA – Foto: archív SNN