Kamil HAŤAPKA: Vždy bol neoblomný slovenský patriot

thumbnail

Legendárny cyklistický tréner Kamil HAŤAPKA má dušu športovca a bojovníka. „Nežil som úplne klasický život,“ hovorí legendárny tréner slovenskej a československej cyklistiky, bývalý politik a diplomat Kamil HAŤAPKA. Ako politicky nespoľahlivý element – pétépák, fáral za bývalého režimu v bani Július Fučík v Petřvalde. Nezlomilo ho to, lebo mal dušu bojovníka a talentovaného športovca – v zime bol hokejista a v lete cyklista. Vypracoval sa na medzinárodne uznávaného cyklistického trénera a vychoval výnimočné cyklistické osobnosti – Hrazdíru, Bartoníčka, Smolíka, Svoradu, Gálika aj Jurča, prvého Slováka, ktorý krútil pedále na Tour de France. V roku 1992, keď zanikala federácia, bol podpredsedom zahraničného výboru Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR a tu sa ako politik SNS dôsledne zasadzoval za samostatnosť Slovenskej republiky. Neskôr pôsobil ako prvý radca na Veľvyslanectve SR v Mexiku.

  • Čím to je, že vás vaše okolie vždy vnímalo ako národne uvedomelého Slováka a zapáleného vlastenca?

Zrejme som sa ako vlastenec už narodil. Moja mama pochádzala zo Zemianskeho Podhradia – obce, ktorá bola križovatkou našich národných dejín. Tu pôsobil mladší brat Ľudovíta Štúra, literát a výborný kazateľ Samuel Štúr a ďalší poprední predstavitelia národného života: Ľudovít Holuby, Ľudovít Vladimír Rizner, vedúci redaktor Národných novín a prvý predseda Slovenskej národnej strany Viliam Pauliny-Tóth. V tunajšom kaštieli bývala aj Štúrova osudová láska Adela Ostrolúcka. Môj otec, matičiar a zakladajúci člen SNS, tiež neskôr pracoval v Turčianskom Svätom Martine ako redaktor Národných novín, čiže vyrastal som v rodinnom prostredí silne ovplyvnenom národnými ideami. Mohol som sa vyvíjať inak? Vždy som bol slovenský patriot, vždy som aj v zahraničí zdôrazňoval, že nie som Czech, ako nás bežne volali, ale Slovák.

  • Byť vlastencom je jedna vec, ale zaoberať sa aktívne politikou je vec druhá. Prečo ste sa ako mimoriadne úspešný tréner slovenských i československých cyklistov rozhodli vstúpiť do politiky?

Hlavným dôvodom môjho vstupu do politiky, konkrétne do Slovenskej národnej strany v roku 1990, bolo to, že som chcel, aby sme mali na Slovensku ministerstvo športu. Stále som o tom hovoril, stále som o tom presviedčal politikov. Keď ma zvolili za poslanca Slovenskej národnej rady a stal som sa predsedom výboru pre vedu vzdelanie a kultúru, navrhol som, aby do pôsobnosti tohto výboru patril aj šport. Do dnešného dňa som hlboko presvedčený, že slovenský šport potrebuje, aby ho zastrešilo ministerstvo športu, podobne ako kultúra sa nezaobíde bez ministerstva kultúry. Šport a kultúra sú najlepším diplomatom v politike všade vo svete – viem, o čom hovorím, lebo som bol aj zopár rokov diplomat. Keď stúpa na olympiáde na stožiari naša vlajka, vidí to celý svet.

  • Ministerstvo športu sa vám nepodarilo presadiť ani z pozície poslanca? Prečo? Neprešiel v parlamente váš návrh?

Neprešiel. Za môj návrh vtedy hlasovalo vyše štyridsať poslancov opozície – to bolo všetko. Nechápal som to, zrejme nebola politická vôľa.  Keď som o tom hovoril s Vladimírom Mečiarom, ubezpečoval ma: „Pán Haťapka, bude ministerstvo športu, bude, len nevieme, kde kedy.“ Svoj návrh som presadzoval aj na každej schôdzi Slovenského olympijského výboru, žiaľ, vtedajší predseda, môj priateľ Fero Chmelár bol proti, lebo sa bál, že stratí kompetencie.

  • Ministerstvo športu a telovýchovy majú aj niektoré iné, nielen európske krajiny – alebo sa mýlim?

Nemýlite sa. Niekde je to samostatné ministerstvo, ako napríklad v Mongolsku alebo ministerstvo športu v spojení s cestovným ruchom, povedzme ako v Poľsku.

  • To je veľmi zaujímavé spojenie...

Šport naozaj súvisí s cestovným ruchom. Kedysi som žiadal na pôde SOV ministerstvo financií o vyčíslenie, aký príjem prináša šport do štátnej pokladnice, pretože k športu sa viaže výroba náčinia, oblečenia, hotelové a iné služby súvisiace s cestovným ruchom. A v nemalej miere sa na to nabaľuje aj reklama na prírodné a historické zvláštnosti lokalít, kde sa usporadúvajú športové súťaže. Len si spomeňte na panoramatické zábery hradov, pamätihodností a prírodných scenérií počas pretekov Tour de France. Takáto lákavá ponuka na turistiku vo Francúzsku má určite svoj efekt...

  • Vráťme sa k vášmu politickému pôsobeniu poslanca vo Federálnom zhromaždení. Ako ste prežívali časy, keď sa rozhodovalo o tom, či budeme mať samostatný štát?

Pokiaľ ide o mňa, ja som mal v otázke zvrchovanosti Slovenska jasno hneď po revolúcii 1989. Už vtedy som bol presvedčený, že je vhodná chvíľa, aby sme sa osamostatnili a vytvorili vlastný štát. Posledný, ale dôležitý krok, ktorý viedol k ústavnému rozdeleniu Českej a Slovenskej federatívnej republiky, bolo hlasovanie vo Federálnom zhromaždení v Prahe 25. novembra 1992. Rozdelenie federácie nebolo také hladké, ako sa nám zdá dnes. V slovenskej časti Snemovne národov to vrelo, všetci poslanci za SNS a HZDS boli pripravení hlasovať za rozdelenie, ale  chýbal jeden či dva hlasy z iných politických strán. Napokon sa našli dvaja poslanci SDĽ – Štefan Nižňanský a generál Rudolf Tvaroška, a zahlasovali za samostatnú slovenskú štátnosť. Poslanci za SNS po hlasovaní rozvinuli pod bustou generála  Štefánika zástavu Slovenskej republiky a spievali hymnickú pieseň Hej, Slováci!.

  • Rozhodnutím o rozdelení federácie zanikol aj federálny parlament. Ako ste sa vyrovnali s faktom, že ste prišli vlastným pričinením o poslanecký mandát?

Vlastne sme si podpílili pod sebou konár, ale boli sme presvedčení, že sme urobili správnu vec. Išli sme do toho bez váhania, s nadšením, že Slovenská republika bude samostatný štát. Keď si na tie časy spomeniem, doteraz mi behajú po tele zimomriavky. Lenže po rokoch sme mnohí z neskoršieho vývoja na Slovensku dosť sklamaní.

  • Prečo? Predstavovali ste si ten vývoj inak?

Nepredstavovali sme si, že sa štát takýmto spôsobom rozkradne. Ako bývalý pétépák si môžem dovoliť povedať, že za socializmu sa zo spoločného kradlo v malom, ale teraz sa kradne vo veľkom. Sprivatizovať strategické podniky bola obrovská chyba. Keď sme si takmer všetko lacno predali, dnes nemáme okrem daňových príjmov odkiaľ vziať peniaze na zdravotníctvo, na vzdelanie, na diaľnice i šport. Špekuluje sa o PPP projektoch pri výstavbe diaľnic. Som za! Čo na tom, ak sa zadlžíme, veď je zadlžený celý svet, najviac Amerika, ktorá svoje obrovské dlhy nesplatí nikdy. A u nás len plačeme, že zadlžujeme našu budúcnosť, naše deti a našich vnukov. Nie som národohospodár, ale pochodil som svet a viem, ako to beží inde.

  • Po odchode z federálnej z Prahy do Bratislavy ste zakotvili v slovenskom parlamente. To však nebola bodka za vašou politickou kariérou. Ako ste vstúpili do diplomatických služieb?

Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí ma oslovil, či by som nešiel za prvého radcu Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Mexiko City vzhľadom na moje skúsenosti počas trénerského  pôsobenia v tejto krajine. Mexiko som poznal, novú prácu som privítal.

  • V mexickom Monterrey ste založili Panamerickú cyklistickú školu. Vaši zverenci získali na panamerických a stredooamerických hrách dvadsaťštyri medailí. V Mexiku vás teda dobre poznali. Pomáhalo vám to na diplomatickom poste?

Pomáhalo, ale nie nadlho. Zmenila sa vláda, nastúpila garnitúra Mikuláša Dzurindu, prišiel nový minister zahraničných vecí aj nový veľvyslanec. Viete, ako to chodí pri výmene vlád – vrátil som sa do Bratislavy. Keď som sa náhodou stretol s Dzurindom, pýtal sa ma: „A čo, pán Haťapka, ste na dovolenke?“ Odpovedal som: „Nie, pán premiér, ja končím.“ – „A prečo končíte?“ spýtal sa začudovane. „Preto pán premiér, lebo som vás neučil bicyklovať.“

  • To bola typicky alibistická reakcia politika, ktorý sa tvári, že nevie, o čo ide...

Samozrejme, dobre to vedel. Tým som v politike skončil, išiel som do penzie a fungoval som v športe ďalej, pracoval som v Slovenskom olympijskom výbore.

  • Opäť sme pri športe. Zaznamenal som jedno vaše vyjadrenie o našom fenomenálnom cyklistovi Petrovi Saganovi. Povedali ste, že Sagan je skvelý, ale má len jednu chybu, že nie ste jeho tréner. Ako ste to mysleli?

Musím to trochu rozviesť. Viete, mám šťastie či skôr nos na cyklistov, pozriem sa na chlapca a viem, či bude, alebo nebude. Sagana som poznal ešte ako dorastenca, pretekára v cyklokrose, a videl som, že má veľký talent. Málokto vie, akurát o tom písali talianske noviny Gazzetto dello Sport, že Haťapka zariadil, aby Sagan prišiel do Cannondale. Bola to do istej miery pravda, na Sagana som upozornil priateľov v tomto tíme. A moju poznámku treba chápať tak, že bola chyba, že som nemal Sagana. Lebo Peter Sagan je jedinečný, fenomén, ktorý sa narodí raz za sto rokov. Žiaľ, Peter je dnes čosi ako tovar, tak ako väčšina profesionálov, čo mu povie jeho zamestnávateľ, to musí robiť. Okrem toho je chyba, že nemá mužstvo – nemal ho v Cannondale, nemal ho v Tinkoff Saxo a nemá ho zatiaľ ani teraz v Bora-Hansgrohe. Všetci špičkoví cyklisti majú ten povestný vláčik, ktorí ich dovezie až takmer do cieľa, ale on je sám a napriek tomu dokáže zvíťaziť. Pekné je, že po víťazstve ďakuje svojmu tímu, lenže ten jeho tím tam vôbec nie je. Sagan by potreboval dvoch-troch pretekárov, ktorí by ťahali s ním až do záveru pretekov. 

  • Ste posledný zo žijúcich zakladateľov cyklistických pretekov Okolo Slovenska. Máte ešte nejakú víziu, ako tieto preteky v Európe viac spopularizovať?

Bojujem za to, aby boli preteky Okolo Slovenska v Eurošporte. Dnes máme lepšie podmienky v hotelovom ubytovaní ako v začiatkoch, keď sa bývalo po internátoch; dnes to všetko funguje dobre, ale nefunguje nám spojenie s cestovným ruchom ako na pretekoch Okolo Chorvátska. Chcel som, aby nám na cieľ pretekov poskytol financie aj cestovný ruch, lenže náš spoluobčan, minister dopravy cestovný ruch vlastne zrušil, Slovenská agentúra cestovného ruchu už neexistuje. Teraz propaguje Slovensko ministerstvo zahraničných vecí, lenže to je málo. Mojím želaním je, aby sa nazeranie na tento šport zmenilo, aby sa prostredníctvom cyklistiky svet dozvedel o Slovensku, o jeho prírodných krásach, o hradoch, kúpeľoch, horách, o možnostiach turistiky, ktoré tu máme v nebývalej miere.

  • Šport je veľká a úspešná etapa vášho života a druhou významnou je politika. Ako sa pozeráte ako bývalý poslanec na súčasnú Národnú radu Slovenskej republiky, na politickú kultúru, ktorá sprevádza rokovania parlamentu?

Môj pohľad na dnešnú Národnú radu, ktorá niekedy pripomína panoptikum, je veľmi kritický, ak nechcem priamo povedať žalostný. Opozícia je deštruktívna, dnes nič iné nerobí, iba vyhľadáva aféry. Výdatne jej v tom pomáhajú médiá, ktoré viac-menej plnia funkciu opozičnej strany. Dnes je pravda len v športe – lebo keď Slovan vyhrá tri nula, tak je to tri nula a nemôže byť naopak nula tri. Ale v politike to môže byť podľa toho, kto komu slúži, kto si čo na koho vymyslí. V našich novinách sa často vymýšľa a manipuluje, a keď sa chcem dozvedieť pravdu, tak si môžem prečítať jedine šport. Všetko ostatné je väčšinou bulvár.

  • Nezažili ste v parlamente také divoké roztržky, osočovania a urážky ako dnes?

Nie. Aj keď sme sa hádali, mali sme určité mantinely. S odstupom času môžem povedať že kultúra diskusie bola iná. Každá vláda – aj súčasná, robí chyby, možno ju kritizovať, ale povedzme si: má v situácii, aká je teraz na politickej scéne, inú alternatívu? Môže byť alternatívou Matovič, Hlina alebo Sulík? Odpoveď nájdeme v ich katastrofálnych vystúpeniach v parlamente.

  • Ste nositeľ štátneho vyznamenania Rad Andreja Hlinku za mimoriadne zásluhy o vznik Slovenskej republiky. Dnes pri oslavách nášho najvýznamnejšieho štátneho sviatku prezident Andrej Kiska nikoho, kto sa zaslúžil o vznik slovenskej štátnosti, nevyznamenal. Čo si o tom myslíte?

Škoda je o tom hovoriť. Človek, ktorý pre Slovensko neurobil nič, iba pre svoje kreslo, ktoré si kúpil, nemôže pochopiť, aké je pre národ dôležité mať svoj vlastný štát. Možno je aj dobré, že si nespomenul na ľudí, ktorí sa o štát zaslúžili, lebo neviem, či by slovenskí vlastenci, či výnimočné osobnosti, ktoré sa zaslúžili o vznik SR, mohli vôbec prijať štátne vyznamenanie z rúk takéhoto prezidenta. To nie je môj ani náš prezident.

  • Napokon osobná otázka: ešte stále jazdíte autom po Európe za cyklistickými pretekmi?

Prečo nie, prejdem aj štyritisíc kilometrov, napriek tomu, že mám dvakrát štyridsaťtri rokov, lebo na osemdesiatšesť sa necítim. Len mi prekáža, že mi v autobuse uvoľňujú miesto na sedenie aj staršie ženy a že sa cítim nevyužitý ako človek navyknutý intenzívne pracovať.

 Zhováral sa Ľudovít ŠTEVKO – Foto: archív K. H.

 

 



Komentáre

  1. Peter Kováč píše:

    Ľudevít, "patriot" is translated to Slovak language as "vlastenec" 🙂