Kultúra by mala byť bez prívlastkov

thumbnail

V Európe sú stále snahy nahrádzať národné kultúry akýmsi „univerzálnym modelom“. Keď sa v druhej polovici dvadsiateho storočia naplno prejavila sila moderných technológií a dramaticky vzrástla všeobecná dostupnosť populárnej kultúry aj pre obyvateľov vtedy ešte takzvaného „východného bloku“, brala to väčšina ľudí v bývalom Česko-Slovensku ako kladný proces. Jednotlivé sféry umenia sa aj napriek železnej opone obohacovali a zdalo sa, že dejinne nevyhnutný európsky „spoločný dom“ prinesie pre kultúru – až na výnimky, samé pozitíva. Dnes sme svedkami snáh o akúsi „paneurópsku kultúru“, kde slovíčko „národný“ je čoraz viac nežiaduce. Prelom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov bol pre vtedajšiu česko-slovenskú kultúru mimoriadne dôležitý. A nielen pre ňu. Aj ostatné štáty takzvaného východného bloku zažívali kultúrny rozmach a aj napriek mocenským tlakom, u nás nazvaných normalizácia, vznikali v hudbe, literatúre či vo výtvarnom umení diela, ktoré boli právom vo vtedajšom kultúrnom svete považované za novátorské a umelecky mimoriadne kvalitné.

■ SILA ROZMANITOSTI

Na sklonku 20. storočia, v čase, keď populárna kultúra začala v mediálnom priestore valcovať ostatné sféry umenia, bola jedným z hlavných nosičov masovej kultúry popri filme populárna hudba. Keď sa napríklad v sedemdesiatych rokoch začala presadzovať čoraz viac aj na Západe vtedajšia silná maďarská, ale aj poľská či česko-slovenská rocková scéna, anglický Melody Maker napísal: „Nové prúdy v rocku prichádzajú z Východu…“

Už predtým, v roku 1965, zahviezdil na oskarovom  nebi slovenský film Obchod na korze, o rok nato Menzlove Ostro sledované vlaky a svoje želiezka v kultúrnom ohni mali v podstate všetky krajiny v už spomínanom východnom bloku. Občas boli autori z druhej strany železnej opony postrčení na výslnie z politických dôvodov, ale hlavnú úlohu väčšinou hrala umelecká kvalita. Už vtedy sa totiž začal prejavovať neustále rastúci tlak zámorského zábavného priemyslu, najmä filmového, a tak Európa podvedome a správne siahala po inšpiráciách z vlastného kontinentu, aj keď išlo o krajiny „ideologicky antagonistické“.  Úplne samozrejme sa hovorilo o česko-slovenskej filmárskej škole, poľskej výtvarnej avantgarde či spomínanom maďarskom prúde rocku. V osemdesiatych rokoch už vo vzduchu viselo veľké očakávanie. Otázka neznela, či sa zmení spoločenský poriadok, ale kedy k tomu dôjde?

PODOZRIVÝ PRÍVLASTOK

Vráťme sa však po časovej osi naspäť, teda do čias, keď v Európe v 18. a 19. storočí vznikali, prípadne upevňovali sa v dôsledku  prirodzeného národného sebauvedomenia národné štáty.  Národno-oslobodzovacie hnutia začínali práve kodifikáciou jazyka, dôkazom čoho sú štúrovci na Slovensku ako  základný integrujúci faktor. Teraz je asi namieste poskytnúť zavedenú definíciu národnej kultúry. Národná kultúra je komplexným systémom zahrňujúcim vieru, umenie  a poznanie, ktoré sa odovzdáva tradíciou, a človek preberá tieto veci ako člen spoločnosti. Je to rešpektovaná a nenapadnuteľná definícia, niekoľko desaťročí rešpektovaná nielen v Európe. Lenže v druhej polovici deväťdesiatych rokov sa náhle niečo zmenilo. Slovíčko „národný“ sa ocitlo na nepísanom indexe. Hovorilo sa o európskych kultúrnych hodnotách, a pritom bola reč iba o globalizovanej komerčnej masovej produkcii,  plnej scestných pseudoteórií od gender a feministických až po dúhové či „multikulti“ úlety rôznych autorov, štedro dotovaných z čudesných, náhle sa objaviacich fondov či nadácií.  Národné sa pomaly, ale isto stávalo podozrivým. Napríklad Národné literárne centrum sa potichučky zmenilo na Literárne informačné centrum, a tak by sme mohli pokračovať. Národnú kultúru, takpovediac so škrípaním zubov začali istí hlásatelia nových európskych poriadkov obmedzovať nanajvýš tak na folklór, podľa možnosti muzeálne zakonzervovaný, a tým odsúdený na postupnú atrofiu.

VITÁLNY MODEL

Je načase vyčistiť súčasný, európskou byrokraciou forsírovaný slovník, v ktorom je čoraz intenzívnejšie slovo národný obmieňané v médiách inými termínmi. Vyberte si: nacionalistický, xenofóbny, populistický až extrémistický či dokonca fašistický. Teórie o nastupujúcej  „európskej kultúre“ sú scestné. Tá tu totiž dávno je. Vychádzajúc z rímskeho práva,  gréckej filozofie a zo vzdelanosti a židovsko-kresťanskej duchovnej bázy. A ešte jeden exkurz do definícií:  kultúrou podľa antropológov sa chápe celkový spôsob života človeka, celkový odkaz, ktorý jednotlivec získava z vlastnej skupiny. Každá spoločnosť sa snaží zachovať samu seba do budúcnosti ako každý živý organizmus. Je to také ťažké pochopiť? Je pre Slovákov národná kultúra povolená iba odtiaľ potiaľ a aj to opľúvaná rôznymi exponentmi z čudesných mimovládnych organizácií, pričom francúzske či britské, ale aj nemecké kultúrne dedičstvo sa berie ako samozrejmosť? Dovoľujem si povedať, že v súčasnom zlomovom kvase máme jedinú možnosť. Alebo bude Európa harmonickým a navzájom sa obohacujúcim spoločenstvom národných kultúr, alebo nebude. A určite nie v takom stave, v akom ju, našťastie, ešte stále vnímame.

Maroš M. BANČEJ – Foto: autor

 



1 Komentár

  • psd

    Výborne !

Pridaj komentár