Mladá generácia je už akoby preprogramovaná na čudnú jazykovú hatlaninu. V júni v televíznej debate exminister zdravotníctva a predseda parlamentného výboru Marek Krajčí o nemocnici Rázsochy povedal, že do istého termínu musí byť ful fit aut. Teda nie úplne dokončená, ale fulfitautovaná. Na druhý deň túto novú frázu prebratú z americkej angličtiny zopakovala aj ktorási moderátorka verejnoprávneho rozhlasu. Máme tu ďalší cudzí slovný zvrat, ktorý nám przní slovenčinu. Tá je už plná levelov, iventov, workshopov, blekautov, fitbekov, gajdov, autfitov, autdorových aj indorových športov, tajmingov, houksov, logdaunov. Máme mobbing, stalking a neviem čoho ešte... Neprejde týždeň, aby sa nejaký nový výraz či dokonca fráza prebratá z anglického jazyka nevkradli do verejného priestoru. Od moderátorov, politikov umelcov, novinárov a ďalších indivíduí, čo sa obtrú o médiá, sa táto rakovina šíri ďalej a nikto jej nekladie prekážky.
■ ĽAHOSTAJNOSŤ K MATERČINE
Alexander Macedónsky pri svojom ťažení proti Peržanom narazil v Malej Ázii na grécku osadu, ktorej obyvatelia síce hovorili gréckym jazykom, ale s mnohými barbarizmami. Vojvodcu to pobúrilo a obci naparil mastnú pokutu. Údajne to bolo až päť talentov striebra, teda stopäťdesiat kilogramov. Aj keď nijaký jazykový zákon nejestvoval, dedinčania vyšli na mizinu, pretože prznili materinský jazyk. Súčasný trend devalvácie slovenčiny šírením anglicizmov, aj keď máme príslušné vlastné výrazy, nie je ničím novým...
Už Vavrinec Benedikt z Nedožier, absolvent vo svojej dobe vynikajúcej mestskej školy v Prievidzi a potom Karlovej univerzity, to dotiahol až na jej prorektora. V prvej vôbec systematickej gramatike českého jazyka (Gramatica linguae Bohemicae) z roka 1603 vyčíta svojim slovenským rodákom ľahostajnosť k slovenčine. Vraj tí, čo sa troška vzdelajú, už hovoria polonemecky alebo pololatinsky, miešajúc pochytené slová z oboch jazykov do materinského jazyka. Pre iných to vyznievalo komicky ‒ tak ako sú na smiech dnešní Slováci so svojimi zbytočnými anglicizmami.
■ RÚHAJÚ SA A ZLOREČIA
Náklonnosť používať cudzí jazyk aj v hovorovej reči badáme v tom istom čase aj medzi slovenskými poddanými. V roku 1634 biskup Juraj Draškovič vizitoval farnosti Bratislavskej stolice. V podrobnej správe sa zmienil aj o Slovákoch na Záhorí a na okolí Trnavy, ktorí sa rúhajú a zlorečia, ale po maďarsky, aj keď tento jazyk vôbec nevedia. Maďarské nadávky sa lepili na našich predkov azda najčastejšie, oveľa rýchlejšie ako potom nanútená maďarčina.
Ešte v roku 1829 oravský zeman Ján Čaplovič v diele Obrázky z Uhorska o Slovákoch tvrdí, že nijaký iný národ v krajine nie je taký ľahostajný k svojej materinskej reči. To pozorovali aj naši bystrí dejatelia. V roku1830 Pavol Jozef Šafárik toto písal Martinovi Hamuljakovi: „Mne se zdá, že národ náš ze všeho citu národnosti vyzutý, že mu je naposledy jedno, nechť ho trebars Židem, Cigánem, Turkem udelají, nech mu jen chleba a vody nechají. O 20 nebo 30 let bude se Slováky konec.“
V niektorých uhorských vojenských oddieloch s prevahou Slovákov panovala zvláštna reč ‒ fúzia slovenského a maďarského jazyka, o čom svedčí aj oslavná báseň zložená na sklonku 18. storočia pri príležitosti povýšenia kapitána trenčianskeho pluku Piačeka na plukovníka.
Borovitska iszik vivat kiáltással. (Borovičku pije a pritom kričí vivat.)
Bratre oberstem zostal náš pán krajan. (Brate, náš pán krajan sa stal plukovníkom.)
Ej wiwat, pime ho je už veru nagy pán. (Ej, vivat, pime, je už veru veľkým pánom.)
Nagy úctivost je to egész stolicánknak. (Je to veľká pocta celej stolici.)
Ale i zaslužil, mert ö verne szolgal. (No zaslúžil si ju, lebo verne slúžil.)
Mert pred Francúzom jako vitéz áll. (Lebo pred Francúzom obstál ako hrdina.)
■ JAZYKOVÉ KOCÚRKOVO
Na konci 19. storočia maďarčinou nahlodaný Slovák cestoval „vonatom“ do Pešti, prešiel cez „híd“ a plavil sa „hajovom“ po Dunaji, zašiel do „sinházu“ osvetleného „viláňom“...
Stačí si pripomenúť Chalupkovo Kocúrkovo, kde slovenskí remeselníci, ktorí pár týždňov pobudli za Dunajom, plietli do svojej reči samospasiteľnú maďarčinu tak ako mnohí naši súčasníci angličtinu. Do roka 1918 sme však odolali, zúfalý pokus naordinovať Slovákom českoslovenčinu, aby sa pomaly a postupne počeštili tak ako naši bratia na Moravskom Slovensku, stroskotal na národnom uvedomení más. Za štyri desiatky rokov sovietskeho nadpanstva sa niektoré ruské slová udomácnili v zelených štruktúrach, teda v armáde. Robili sme „rozborku“ a „zborku“ samopalu, nosili sme „sumku“ na zásobníky ‒ „papiros, komadír, verchuška, sajuz, staršina“ boli sem-tam používané slová ruského pôvodu a, samozrejme, vodka. Súdruhovia sa niekedy vyhrážali „pazvaniť telefonom“...
■ SVÄTÁ REČ...
V anglosaskom impériu, kde sme sa nevdojak ocitli, je slovenčina zahnaná do kúta. Mladá generácia sa zdá byť už preprogramovaná a mnohí sa už obsluhujú podivuhodnou syntézou angličtiny a slovenčiny, ktorej postarší človek už len ťažko rozumie.
Jazyk mení aj dušu mladého človeka, vzniká nám anglo-slovenský babylon, kde dominuje americká subkultúra s „coca colou, netflixom, redbulom, CNN NEWS“, drogami a jej ďalšími vymoženosťami. Pestovať lásku k materinskému jazyku považujú výhonky prešporskej kafilérie, ovládajúcej kľúčové médiá a vplyvné pozície, za niečo ohavné. Ale nezúfajme, v ťažkých časoch, keď slovenčinu vyhnali zo škôl, z verejného života, zavreli Maticu slovenskú, zasvietilo svetielko nádeje. Český básnik Adolf Heyduk v roku 1876 vydal zbierku Cymbál a husle. Slovenský jazyk a ľudovú pieseň ospieval takým spôsobom, akým to pred ním ba ani potom neurobil nijaký veršovník:
Ach ta slovenčina Jestli se však v nebi anděl
Svatá řeč to vím Zpěvem k Bohu vděčí
Ta jazykem věru Nesmí on mu jinak spívat
Není světovým Než slovenskou řečí.....
Tieto verše vliali Slovákom vieru v budúcnosť. Mali by visieť v každej škole.
Ivan MRVA – FOTO: SNN