Tragický osud Heliodora Píku, jedného z prvých martýrov po februári 1948
Leto sa vtedy začalo obesením generála
Po tom, čo redakcia SNN v rubrike Pripomíname si (č. 22) uviedla šesťdesiate piate výročie vraždy generála Píku, dostal som mail od čitateľa Ing. Juraja R. Haničina so žiadosťou, aby som sa k prípadu vrátil – Píkov príbeh čítal pred rokmi v mojej knihe Veľký biliardový stôl a myslí si, že dnešná generácia ho už nepozná. Pripomínam, že syn, ktorému odsúdenec poslal posledný moták – Milan, je generálom slovenskej armády. So súhlasom redakcie uvádzam Píkov osud aspoň v podobe a rozsahu, aké umožňuje časopisecká reportáž.
Píka sa narodil 3. júla 1897 v moravskom Štitíne. Otec kolár vychoval päť detí a chcel, aby sa každý chlapec vyučil a čo najskôr postavil na vlastné nohy. Učitelia ho však presvedčili, že Heliodor patrí na štúdiá. Tak v roku 1915 zmaturoval na opavskom gymnáziu, šiel na farmáciu, keď prišla kartička: cisár pán ho potreboval na haličskom fronte.
■ LEGIONÁR V RUSKU
Mladý poddôstojník po chvíli prebehol k Rusom. Pridal sa k našim légiám. Po októbrovej revolúcii sa jednotke podarilo ujsť z rozbúreného Ruska a cez Čierne a Stredozemné more sa dostať do Francúzska. Tu sa pripojili k našim legionárom, nasadeným s francúzskou armádou proti Nemcom v Ardenách. Ako dvadsaťročný bol veliteľom údernej roty a keď Nemci začali používať jedovaté plyny, prevzal velenie protichemickej ochrany frontu. Po vzniku Česko-Slovenska ho velenie armády poslalo na štúdiá do vojenskej akadémie v Saint-Cyr. Tu sa okrem vojenských umení naučil aj po francúzsky a anglicky. Po návrate prednášal na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave a v rokoch 1926 – 1928 vychodil jednu z najlepších vojenských vysokých škôl na svete – Vojenskú akadémiu v Paríži.
■ ARMÁDNY DIPLOMAT
Generalita mladej československej armády si všimla talentovaného dôstojníka a v roku 1932 ho posielajú ako vojenského atašé do Rumunska. O jeho obľúbenosti svedčia kontakty s miestnou elitou, diplomatmi v „Malom Paríži“, ako sa vtedy Bukurešti hovorilo, dokonca aj s kráľovskou rodinou – pripomeňme, že Rumunsko bolo v tom čase kráľovstvom a patrilo k skupine štátov, ktoré spolu s Č-SR vytvorili Malú dohodu ako možnosť spoločne sa brániť proti nemeckej a talianskej expanzii. Nemali šancu. Tlak Nemecka bol obrovský. Beneš na jeseň 1938 zutekal
do Londýna a v polovici marca Nemci okupovali Čechy a Moravu. V máji 1939 dostal Píka od prezidenta Beneša rozkaz pomáhať našim dôstojníkom, Židom a iným utečencom dostať sa na Západ.
■ PAŠERÁK ŽIVOTOV
Toto poverenie nebolo jednoduché. Vojna visela na vlásku. Rumunskí politici sa už zblížili s nacistami i talianskym fašizmom. Kráľ Karol II. síce vyhlásil ešte v roku 1938 diktatúru, aby zabránil nástupu národných socialistov k moci, jeho pozície však slabli. Sovietsky zväz po zmluve s Hitlerom o neútočení sebaistý brúsil si zuby na dôležité časti Rumunska – Besarábiu a Bukovinu, Maďari sa strojili okupovať Sedmohradsko – o rok ho ako prejav Hitlerovej náklonnosti dostali. Každým dňom sa zvyšovala moc nacistickej Železnej gardy – až generál Antonescu, šéf rumunských fašistických gárd, zmietol kráľa Karola z trónu.
Doslova pred očami ľudí vešala Železná garda svojich odporcov – Píka sa však činil ďalej. Na okolie pôsobil vzdelaním, jazykovými znalosťami a skromným vystupovaním. Podarilo sa mu prepašovať z krajiny posledné skupiny našich utečencov. Zorganizoval, vyzbrojil a materiálne vybavil česko-slovensko-poľský regiment a vyviedol ho na Blízky východ. Nadviazal spoluprácu so sovietskym vyslaneckým radcom Kukuľovom a s jeho pomocou dostal časť českých a slovenských politických emigrantov na sovietske územie. Keď mu už hrozilo zatknutie, pokúsil sa o útek do Turecka. Železná garda ho však dolapila, dopravila späť do Bukurešti niekoľko dní pred fašistickým prevratom – to by ho bol čakal jediný možný trest: smrť zastrelením. Našťastie mal ešte Karol II. niekoľko dní aspoň formálnu právomoc. Dal mu súhlas na vycestovanie.
Tak sa Píka dostal do Istanbulu.
■ CENTRUM ŠPIÓNOV
Megapolis na hraniciach Európy a Ázie bol križovatkou špionážnych agentúr a v prvých dňoch sa v ňom cítil úplne stratený. Našťastie si tu našiel niekoľko priateľov – zložitá púť z Nemcami okupovanej vlasti ich doviedla až k brehom Bosporu. Dvaja z nich už niekoľko mesiacov organizovali tranzit utečencov z Č-SR na Blízky východ a odtiaľ cez Stredozemné more do ešte Hitlerom neobsadených krajín. Píkova skúsenosť získaná v Rumunsku pomohla odvážnym pašerákom ľudí – tak sa dostalo cez severnú Afriku na Západ – podľa zachovaných materiálov – ďalších osemstodvadsať našich občanov.
V Istanbule sa Heliodor Píka stretol aj s Ludvíkom Svobodom. Ten ho požiadal, aby využil svoj vplyv na prezidenta Dr. E. Beneša v Londýne a vybavil uňho súhlas na Píkovu cestu do ZSSR a na presun českých a slovenských utečencov – vojakov zo Sovietskeho zväzu do Veľkej Británie. To bolo v máji 1941, keď ešte ZSSR nebol vo vojne s Nemeckom. Po Benešovom súhlase vycestoval Píka do Moskvy. O niekoľko dní, keď Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz, sa táto misia stala oficiálnym vojenským zastúpením Č-SR v Sovietskom zväze. Onedlho mu sovietske úrady dovolili organizovať prvé ozbrojené jednotky z radov Čechov a Slovákov žijúcich v ZSSR – zo slovenských rodín, ktoré sa v rámci akcie Interhelpo v čase prvej Č-SR presťahovali do Strednej Ázie, z utečencov z okupovaných Čiech a Moravy a zo slovenských vojnových zajatcov. Na základe Píkovho návrhu za veliteľa našich jednotiek vymenovala exilová vláda plukovníka Svobodu. Píka bol aj pri slávnostnom akte, keď Stalin a Beneš v roku 1943 podpisovali Zmluvu o priateľstve, vzájomnej spolupráci a vojenskej pomoci medzi ZSSR a ČSR na najbližších dvadsať rokov. Od
leta roku 1944 s najvyšším nasadením obchádza rozhodujúce politické a vojenské miesta v Moskve a organizuje pomoc SNP. Vojna sa skončila a generál Píka sa po rokoch stretáva so svojou rodinou. Dostáva naše, sovietske, rumunské i spojenecké vyznamenania za svoju
činnosť v predvojnovom Rumunsku a Turecku a najmä za vojensko-diplomatickú prácu v Moskve v čase svetovej vojny. Stáva sa zástupcom náčelníka generálneho štábu česko-slovenskej brannej moci, má na starosti jej medzinárodné styky a aktívne buduje našu povojnovú armádu a vojenské školstvo. Z poverenia nášho prezidenta sprevádza po republike vojnového hrdinu južných Slovanov, prezidenta federatívnej Juhoslávie maršala Josipa Broza Tita počas jeho oficiálnej návštevy... A potom to prichádza.
■ ČISTKY V ARMÁDE
Ústredný výbor Komunistickej strany Československa vydal presne týždeň po „Víťaznom februári“ príkaz vtedajšiemu podplukovníkovi Bedřichovi Reicinovi, náčelníkovi politického oddelenia štábu, aby začal čistku v armáde a v prvom kole likvidoval utajených nepriateľov vlasti na ministerstve obrany. Do konca roka, teda za desať mesiacov Reicin dokázal vyšetriť, obviniť a vyhodiť z armády 57 generálov, 209 plukovníkov a 2 965 ďalších dôstojníkov.
Píku práve operovali na žalúdok. Vojnové roky, nepravidelná životospráva, biedna strava vo vyhladovanej Moskve urobili svoje. Reicin ho už v nemocnici nechal strážiť, evidoval návštevy a sledoval každý jeho krok, keď sa už mohol zdvihnúť z postele. Domov sa Píka nedostal. Rovno z nemocnice ho Reicin nechal previezť do konšpiračnej vily na Delostreleckej ulici č. 11. To bolo 5. mája 1948. Na druhý deň ho začal sám vyšetrovať.
Zo spisov, ktoré sa sprístupnili na jar 1968 – v dubčekovskom odmäku, sa možno dozvedieť, že zo všetkých zatknutých generálov Reicina najviac vzrušoval Píka. Závidel mu jeho kontakty v Londýne i Moskve, aj jeho popularitu. Nevedel mu zabudnúť, že keď bol Píka po vojne zástupcom náčelníka generálneho štábu, nevenoval mu dostatočnú pozornosť, hoci sa o to Reicin všemožne snažil. Vymyslel si naňho osobitný plán. Píka bol počas vojny v Moskve, rozmýšľal Reicin. Určite bol svedkom všelijakých prehreškov budúcich víťazov vojny, aj Gottwalda a jeho ľudí v moskovskej emigrácii. Tí proti hrdelnému trestu nebudú. Rusi mu to aj naznačili: v Moskve sa odmietol stať agentom NKVD, to mu povedal náčelník vojenskej rozviedky Chazjanov a pohybom ruky naznačil, že najlepším riešením by bol povraz. Na to je odborníkom Vaš.
■ VAŠ – PÍKOV OSUD
Vaš bol ctibažný a bezohľadný človek. Mal tridsaťtri rokov, doktoráty z práva a histórie, pestrú mladosť a absenciu svedomia. Už ako študent práva bol spojkou medzi vedením KSČ a univerzitou. Za okupácie ušiel do ZSSR. Tam ho zatkli a odsúdili na päť rokov nútených prác za protiprávne prekročenie hraníc. V pracovnom tábore usilovne udával spoluväzňov, až ho NKVD po troch rokoch poslalo do Svobodovej armády ako vojenského rozviedčika. Po vojne vyštudoval marxistickú históriu a v hodnosti kapitána sa stal náčelníkom kontrarozviedky na ministerstve národnej obrany. Po dvoch rokoch bol už plukovníkom a hlavným vojenským vyšetrovateľom.
Osud vie byť aj ironický.
O dva roky Vaša obvinili, že sa spolčil s členom sprisahaneckého centra Bedřichom Reicinom, aby v dobre utajenej protištátnej skupine rozvrátili ľudovodemokratické zriadenie a narúšali riadny chod vojenskej justície. Reicin dostal v politických procesoch začiatkom päťdesiatych rokov trest smrti, Vaš doživotie.
Zatiaľ sú však ešte pri moci.
Reicin chodil po generálnom štábe ako lev v klietke. Podriadeným nadával do tupých hláv a od každého žiadal viac fantázie. Vtedy sa ozval Vaš: „Bedřichu, buď klidnej. Řekni, kolik pro Píku potřebuješ. Patnáct let nebo povraz. Podle toho ti uděláme obžalobu.“
Reicin vyštekol, že Píka sa z toho vymotá. Vaš sa rozkričal: To nedovolíme! V base je aj jeho syn, za vojny letec anglického RAF. Zrežírujeme ich útek. Rozviedka ich akoby čapne v britskom sektore Nemecka. Pozveme filmárov, novinárov, urobíme estrádu – a dôkaz, čo sú zač, bude na dlani.
■ PRIATEĽ ZAMIETA
Reicin sa bál zbytočne. Sudcovia boli poslušní. Píka dostal povraz. Práve vtedy abdikoval prezident Beneš a novou hlavou štátu sa stal predseda KSČ a pofebruárový predseda vlády Klement Gottwald. Od nového prezidenta, ako to bolo zvykom, sa čakala amnestia. Píkov obhajca to využil a požiadal prezidenta o abolíciu – zastavenie trestného pokračovania. Keďže sa žiadosť týkala vojaka, prezident ju dal na vyjadrenie ministrovi obrany.
List z ministerstva z 13. júla 1948 pod č. 6769/důvěrné/IV./1. odd. znie:
V prílohe vraciame trestný spis proti generálovi H. Píkovi s tým, že minister národnej obrany nenašiel dôvod, aby navrhol udelenie milosti.
Ministrom národnej obrany bol armádny generál Ludvík Svoboda. A to bola jediná šanca zachrániť Píkovi život – zmeniť mu trest smrti na doživotný žalár. O pár rokov by ho boli prepustili a rehabilitovali.
Dňa 28. januára 1949 súd vyniesol rozsudok: trest smrti obesením.
Medzitým Píku previezli z Pankráca na Bory v Plzni. Ak vo svojich motákoch, ktoré sa mu podarilo dopraviť synovi Milanovi, sediacemu v tom čase na Pankráci, zdôrazňuje svoju nevinu, tak premiestnenie na Bory mu posilňuje nádej na život: na Boroch sa totiž dovtedy nepopravovalo.
Osud sa však neúprosne naplnil 21. júna 1949 o 6. hodine ráno na nádvorí trestnice pre mužov v Plzni.
■ PO ROKOCH
Píkova manželka a syn po celé roky opakovane žiadali justičné, vojenské a politické orgány o rehabilitáciu obete. Dlho nič. Až v roku 1966 súd reaguje a žiada si vyjadrenie ešte žijúcich svedkov. Uplynú ďalšie dva roky. Konečne v máji 1968 Vyšší vojenský súd zrušil rozsudok z roku 1949 v celom rozsahu. Stanovil nové pojednávanie.
Medzitým republiku okupovali vojská Varšavskej zmluvy. Napočudovanie: rehabilitačné súdne koleso sa rozbehlo a normalizácia ho ešte chvíľu nevládala zastaviť. Tak sa 8. októbra 1968 za prítomnosti sovietskych tankov v pražských uliciach začína obnovený proces pred senátom Vojenského súdu v Prahe na Pankráci.
Sedím v malej súdnej sieni, komicky malej vzhľadom na udalosti. Ani tá sa nenaplnila. Prekvapuje ma neúčasť českých kolegov. Nuž čo, zmráka sa, neradno sa ukazovať na háklivých miestach!
Pozdravujem sa s poradcom súdu, pracovníkom Vojenského historického ústavu pplk. PhDr. Antonínom Benčíkom, ktorý mi potichu predstavuje osadenstvo: z generálneho štábu sú pplk. Šefl a pplk. Pospíšil, obhajcovia doktor Váhala, Píku obhajoval aj pred dvadsiatimi rokmi, a doktor Čeřovský, syn nebohého obhajcu z roku 1949, manžel speváčky Judity Čeřovskej.
Na lavici svedkov je pár voľných miest – sú pre prezidenta republiky a jeho sprievod. Prezident vystúpi ako svedok.
Prichádza súd. Čítajú sa protokoly z výsluchov generála Píku v roku 1949. Vystupujú svedkovia. Miesta v prvej lavici sú stále voľné. Rozmýšľam, ako sa pán prezident zachová, čo povie na obranu svojho priateľa a čo na svoju, keď vtedy dávno ako minister národnej obrany „nenašiel dôvod, aby navrhol udelenie milosti“.
Prezident Č-SR armádny generál Ludvík Svoboda na pojednávanie neprišiel. V poslednej chvíli sa dostavil len náčelník vojenského oddelenia Kancelárie prezidenta. Prečítal prezidentovo svedectvo. Obsah mi pripomínal skôr návrh na najvyššie štátne vyznamenanie.
Heliodora Píku zbavili viny v celom rozsahu. Súd rozhodol o vrátení hodnosti a vyznamenaní. O vrátení života nebola reč.
ooo
Na stole mám kópie Píkových motákov žene a synovi. Znova si ich po rokoch čítam. Až po ten posledný:
(...) Odpusťte mi, že som sa o vás málo staral, keď som sa rozhodol byť v službách celku. Osud Vám to vynahradí, nezúfajte, neplačte, verte. Rozosievajte znášanlivosť a lásku medzi ľuďmi. Iba proti Vám som sa prehrešoval, keď som Vás zanedbával.
Drahý môj syn, buď človekom, to znamená, buď dobrý k ľuďom, buď zmierovateľom v nedorozumeniach, snaž sa odvrátiť rozkol. Buď láskavý a pomáhaj ľuďom. Venuj sa však viac rodine, než som to stihol ja. Prosím, odpusťte mi.
Bozkávam Vás všetkých vrúcne a horúco, len sa pre mňa netrápte!
Váš Hela
Moriturus vos salutat!
Text: Ján ČOMAJ – Snímka: archív redakcie