Londýn začiatkom mája ‒ alebo sláva víťazom a česť porazeným! Začiatkom mesiaca, v dňoch medzi druhým až ôsmim májom to vo Veľkej Británii bolo rušné. Niežeby niečo príliš husté vrelo pod pokrievkou monarchie, skôr bolo cítiť očakávanie niekoľkých dôležitých udalostí. Prvou bolo radostné čakanie verejnosti, teda poddaných jej veličenstva Alžbety druhej, na predstavenie najmladšej príslušníčky kráľovskej rodiny, novorodenej princeznej Charlotty. Tú rodičia ‒ princ William a jeho manželka Kate, ukázali svetu druhého mája s tým, že prezradili aj meno svojho druhého dieťaťa. O nedostatok potomstva kráľovskej rodiny a následníkov trónu sa tak monarchia obávať nemusí. Na palube trajektu cez kanál La Manche z francúzskeho Dunquerku do anglického Doveru v lodných obchodoch a reštauráciách farebné obálky všetkých možných printových periodík riešili práve budúcnosť rodiny následníka trónu a zdravie malej princeznej. Už predtým celá Británia mohla uzatvárať oficiálne peňažné stávky na meno, ktoré dajú rodičia novej šľachtičnej. Patrí to k britskému verejnému životu – poddaní sa zaujímajú o všetky aspekty života kráľovskej rodiny a okrem športu a ekonomiky je to najčastejšia téma pri rozhovoroch bežných obyvateľov ostrovnej veľmoci. Tak veru, britskí poddaní svoju vlasť stále považujú za veľmoc. Mali si to potvrdiť aj pri oslavách víťazstva v druhej svetovej vojne, ktoré sa v Londýne aj v iných veľkých mestách pripravovali na koniec toho udalosťami naplneného týždňa. No ešte deň pred oslavami čakali celú Britániu parlamentné voľby.
■ BEZ REKLAMY
Nielen diaľnica z Doveru do Londýna, ale celá britská cestná sieť je na rozdiel od okolia slovenských cestných komunikácií absolútne bez reklamných bilbordov a iných reklamných pútačov. Má to dva jasné a rozumné dôvody. Jedným je bezpečnosť cestnej premávky, druhým je to, že obyvatelia aj úradníci si svoju krajinu vážia a chránia. Aj preto môže každý pocestný obdivovať zvlnené pahorky okolo ciest, pričom výhľad na miestne farmy uprostred kultivovaných polí, striedajúcich sa s lesmi, hájmi a lúkami, mu nehatia monštruózne konštrukcie s bezduchými ponukami konzumného priemyslu.
Možno je to prekvapivé, ale aj keď Londýn je centrom svetového obchodu, ani v jeho uliciach nenájdete záplavu reklamných plôch a pútačov. Výnimkou sú svetelné reklamy v niektorých častiach večerného mesta, ale inak je ako reklama povolené len označenie a názov firmy či obchodu na budove, v ktorej sídli.
Londýn, ktorý si počas druhej svetovej vojny, podobne ako iné mestá Anglicka, užil nemecké bombardovanie a zničené boli celé štvrte, zažil prvú veľkú vlnu novátorskej výstavby hneď po skončení vojny. Ďalšia veľká vlna výstavby, ktorá menila tvár mesta, nastala v osemdesiatych rokoch počas vlády Margaret Thatcherovej. Vtedy sa priamo v centre objavila prvá štvrť mrakodrapov.
Môj sprievodca Miro Húska, ktorý v metropole na Temži žije od roku 1992, hovorí: „Obrovské investície do novej výstavby prišli na prelome tisícročí. Najprv developeri dostali prakticky voľnú ruku pri prestavbe starých dokov na rieke, dnes sú v priestoroch Docklands moderné obytné aj firemné priestory, samozrejme za primerane vysoké ceny. Pomohlo to aj rozvoju osobnej lodnej dopravy, ktorá pre obyvateľov nábrežných budov predstavuje najrýchlejší spôsob cestovania. Veď vidíš, ako sa to na rieke hemží plavidlami, a nie sú to len turistické vyhliadkové lode, ale aj dopravné spoje pre obyvateľov mesta.“ Stojíme na vŕšku v Greenwich parku pri budove observatória so slávnym nultým poludníkom a pozeráme sa smerom k rieke pod nami.
■ NOVÉ A STARÉ
Na našom brehu Temže stojí Múzeum námorníctva a vedľa Queen´s House, teda Kráľovnin dom, kam verejnosti umožnili vstup bezplatne. Keď schádzame do prístavu, aby sme sa nalodili na jedno z plavidiel, spýtam sa Mira: „ A čo tie vysoké opachy na druhom brehu?“ Miro sa pousmeje a prikývne: „To sú opachy, ktoré zmenili celú panorámu mesta, aj preto sa ten zhluk mrakodrapov nazýva Panorama City. Takmer všetky budovy patria veľkým bankám, a tie na to očividne majú...“
Na lodi v slnečnom svite, no pri silnom vetre turisti z Ázie sa tackavo usilujú udržiavať rovnováhu v postojoch skúsených fotografov, no aj pre pomerne silné vlny, na ktoré naráža prova plavidla, zábery kamier a fotoaparátov budú mať dosť roztrasené. Loď na chvíľu zakotví pri slávnom moste Tower Bridge, časť pasažierov sa obmení, a keď minieme slávny hrad Tower, blížime sa k Westminstru. Oproti nám sa týči ďalší novodobý monument ‒ obrovské vyhliadkové koleso London Eye, teda Londýnske oko, ktoré vo veľkých kabínach vyváža turistov do výšky 150 metrov, odkiaľ je skutočne atraktívny výhľad na takmer celý Londýn. „Túto atrakciu tiež postavili v rámci miléniových osláv príchodu nového tisícročia a zmenila tvár mesta. Angličania chceli mať v hlavnom meste niečo podobné, ako majú Francúzi v Paríži svoju Eiffelovu vežu, ale toto je predsa len niečo celkom iné, nielen preto, že Eiffelovka sa týči až do výšky 380 metrov a má už aj svoj vek, patinu a tradíciu. No aj napriek tomu, že vstup na London Eye stojí v prepočte pre dospelého tridsať eur, záujem je veľký,“ hovorí Miro a dopĺňa: „Ďalší stavebný ruch nastal po oznámení, že Londýnu pridelili právo organizovať letnú olympiádu v roku 2012. Ale ako vidíš, ani potom sa to neskončilo,“ Miro mi rukou nasmeruje pohľad na najnovší a najvyšší dokončený mrakodrap s názvom The Sharp, čo sa dá preložiť ako Črepina. Na najvyššiu vyhliadkovú terasu sa dá vyviezť za štyridsať libier. Na oboch brehoch Temže ďalej vyrastajú ako z vody nové mrakodrapy, roztrúsené kade-tade bez nejakej očividnej koncepcie.
Prejdeme okolo parlamentu a popod Big Ben, teda najvyššie vežové hodiny a jeden zo symbolov Londýna i celej Británie, prichádzame k Westminsterskému opátstvu. Na námestí pred ním stojí v parčíku socha zhrbeného Winstona Churchilla a na tráve okolo sochy posedávajú v oblekoch počas obednej prestávky oddychujúci a fastfoodom sa kŕmiaci pracovníci z okolitých budov. Keď vchádzame do vládnej štvrte Whitehall, pýtam sa Mira: „O pár dní, teda 7. mája, tu máte parlamentné voľby. Nikde nevidím stranícke predvolebné plagáty s tvárami politikov. Ako to?“ Miro pokrčí plecami a utrúsi: „Tu si nikto nedovolí míňať alebo prepierať peniaze v drahej kampani. Patrí to k ich kultúre. Ak chceš kandidovať, musíš byť natoľko známy, že ľudia vedia, koho a prečo budú voliť. Kampaň prebieha v predvolebných televíznych a rozhlasových debatách, a to musí stačiť.“
Pri ohradenom vstupe do Downing street, kde je sídlo britského premiéra, stojí štvorica policajtov. Kým by ma Miro mohol zastaviť, podídem k mužom v uniformách a pýtam sa: „Dobrý deň. Páni, už viete, koho budete voliť?“ Bez toho, aby som v ich očiach vzbudil akýkoľvek náznak podozrenia alebo aby ma poslali za hovorcom kráľovskej polície, na moju prostoduchú otázku sa ku mne otočia so zdvorilými úsmevmi a jeden z nich odvetí: „Pane, my to vieme, ale u nás je to otázka súkromného názoru, a to si ctíme. Vy ste z Francúzska?“ opýta sa, ako keby mu podobné otázky mohli klásť iba Francúzi. „Nie, pane, som zo Slovenska. Poznáte?“ spýtam sa bez toho, aby som čakal, že samozrejme musí poznať aspoň názov nášho štátu, keď už sme spolu v tej slávnej Európskej únii. Záporne pokrúti hlavou a vyhlási: „Nie, ešte som u vás nebol. Ale viem, že od vás je Martin Škrteľ, čo hrá za Liverpool.“ Usmeje sa, zasalutuje a na rozlúčku mi podá ruku.
O pár metrov ďalej ma čaká Miro a nad mojím príjemným prekvapením sa iba zasmeje: „Čo si si myslel, že keď ich oslovíš, bude z toho nejaký incident? Tu sú policajti v prvom rade na to, aby slúžili ľuďom, nie ako v niektorých iných štátoch. Ideme ďalej,“ zavelí a vedie ma na Trafalgarské námestie. Je čas dať si obed v blízkej štvrti plnej reštaurácií s kuchyňami z celého sveta. V mäteži rôznych jazykov a kultúr pomerne často zaregistrujeme slovenčinu aj češtinu, veď okrem turistov z našich končín, ktorí sú tu len na návšteve, v tomto megapolise sa dočasne, ba aj natrvalo usadili tisícky našincov, ktorí si možno podobne ako ja občas pomyslia, že takto nejako kedysi mohol vyzerať staroveký Babylon.
■ V AKO VOĽBY
Parlamentné voľby vo Veľkej Britániii napokon vo štvrtok 7. mája vyhrala Konzervatívna strana úradujúceho premiéra Davida Camerona. Vodca opozičných labouristov Ed Miliband po trpkej prehre odstúpil zo svojho postu predsedu strany. Cameronov koaličný partner ‒ liberálni demokrati, utrpeli volebné fiasko. Nick Clegg odstúpil z postu šéfa strany napriek tomu, že vo svojom volebnom obvode vyhral. Zo svojho vedúceho postu v strane odstúpil aj vodca euroskeptickej Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP) Nigel Farage po tom, ako prehral vo svojom volebnom obvode.
Úspech oslavovala Škótska národná strana (SNP), ktorá zaznamenala svoj historický triumf v celom Škótsku a bude treťou najsilnejšou stranou celého Spojeného kráľovstva na úkor predtým vládnych liberálnych demokratov.
Premiér Cameron na druhý deň po voľbách a po oslavách sedemdesiateho výročia víťazstva nad nacizmom oznámil kráľovnej Alžbete II., že má dostatočnú podporu na vytvorenie vlády, teda vlády jednej strany. V 650-člennom parlamente získala Konzervatívna strana 331 kresiel, Labouristická strana 232, Škótska národná strana 56, Liberálni demokrati 8, Demokratická unionistická strana 8, euroskeptická Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva jedno kreslo. Ďalšie strany získali od jedného po štyri kreslá.
Britský premiér vyhlásil, že po víťazstve vo voľbách bude pokračovať s presadzovaním plánovaného referenda, čím potvrdil sľub, že v prípade úspechu vo voľbách usporiada do konca roka 2017 referendum o členstve Veľkej Británie v Európskej únii.
„Áno, dodržíme sľub o konaní referenda o našej budúcnosti v Európe,“ povedal Cameron po návšteve panovníčky Alžbety II. Premiér tiež vyhlásil, že bude čo najrýchlejšie napredovať v pláne na udelenie väčších právomocí Škótsku.
■ V AKO VÍŤAZSTVO
V piatok 8. mája som stál s Mirom pod pamätníkom kráľovnej Viktórie. Podľa mena tejto doteraz najdlhšie vládnucej panovníčky vznikol symbol víťazstva, ktorý tak rád používal premiér Winston Churchill, keď chodil so vztýčenou rukou, na ktorej ukazovákom a prostredníkom naznačil písmeno V. Napokon, veď je to jasné ‒ V ako Victory a Victory znamená v preklade víťazstvo. S týmto znakom pripnutým na uniformách sa po celý deň pohybovali po Londýne veteráni druhej svetovej vojny. Kládli vence k všetkým pomníkom, najviac azda práve k soche premiéra Churchilla. Tisíce ľudí pred Buckinghamským palácom stíchli, keď si celá Británia pripomenula koniec vojny v Európe presne napoludnie dvoma minútami ticha. V paláci zatiaľ kráľovná Alžbeta druhá, ktorá má reálnu šancu prekonať v dĺžke vládnutia svoju predchodkyňu Viktóriu, prijala zástupcov veteránov a o niečo neskôr aj staronového premiéra Camerona.
Po ukončení osláv víťazstva, keď sa podvečerný Londýn dostával do svojho bežného piatkového rytmu, poznamenaného dopravnými zápchami a chystaním sa na začiatok víkendového nočného života, pred sídlom premiéra na Downing street zavládol nepokoj. Prívrženci vo voľbách porazenej Labouristickej strany prišli demonštrovať a neskončilo sa to iba pokrikovaním hesiel a ukazovaním transparentov. Stretnutie agresívneho davu s políciou sa zmenilo na skupinovú bitku. Aj v Londýne zjavne niektorí nechcú zmierlivo súhlasiť s pravidlom: Sláva víťazom, česť porazeným...
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ ‒ Foto: autor