Darina NEVICKÁ so šľachtickým erbom prešla fašistickým i komunistickým peklom. Svadba Mikuláša Nevického s Darinkou Benickou bola ako vystrihnutá z čias hippies. Darinka v bagančiach, požičanom kostýme i blúzke so striebornou líškou, ženích v jej nohaviciach bez rázporku... Nič nenasvedčovalo tomu, že sa berú dvaja ľudia zo šľachtických rodín. Bola vojna. Kúriu Benických v Beniciach neďaleko Liptovského Mikuláša obsadili Nemci, hostili sa na statku domácich, kým deti tajomníka berného (dnes daňového) úradu nemali čo jesť. Pani Benická (1923) bez toho, aby sa sťahovala za hranice, prežila svoj život (zatiaľ) v štyroch štátoch. V prvej Česko-Slovenskej republike, prvej Slovenskej republike, druhej Česko-Slovenskej republike a napokon v druhej Slovenskej republike. Má na čo spomínať, s čím porovnávať.
- Jeden z vašich predkov Mikuláš Benický sa v 16. storočí zúčastnil na protitureckých bojoch pri Belehrade a Temešvári. Za zásluhy v boji mu panovník obnovil šľachtický erb. Vo vašej izbe máte na stene erby svojej rodiny i rodiny manžela. Ako sa v rodine zachovala pamiatka na šľachtický pôvod?
Už azda len tým, že som sa zúčastňovala na stretnutí starej šľachty v Nemeckej u grófa Rudka a Milky Rakovských. S pribúdajúcim vekom sa mi ťažšie cestuje. Pozvalo ma medzi seba aj občianske združenie Nobilitas Carpathiae. Organizuje stretnutia potomkov šľachticov na Slovensku v zreštaurovanom barokovom kaštieli v Belej. Prítomných som prekvapila spamäti prednesenou Prísahou. Dnes je z kaštieľa päťhviezdičkový hotel a vlastní ho Ilona Gräfin von Krockow. Spolok má sídlo v Nových Zámkoch.
- Narodili ste sa v Spišskej Novej Vsi do rodiny daňového úradníka a učiteľky. No korene vašej rodiny siahajú do 13. storočia, keď váš rod získal šľachtický titul. Čo vám z rodového dedičstva zostalo?
Mamka bola učiteľka, ja som bola učiteľka a aj môj syn bol učiteľ. Asi najviac sa v nás prejavili schopnosti pre túto profesiu. V Spišskej Novej Vsi sme bývali štyri roky, potom otca preložili do Nitry. Mamka sa musela rozlúčiť so svojou veľkou kamarátkou, manželkou verejného notára Ladislava Štefánika, brata Milana Rastislava Štefánika. Obaja boli mojimi krstnými rodičmi.
- Ako sa rodina zmierovala s jeho predčasnou smrťou?
Veľmi zle. Okamžite vedeli, kto bol príčinou jeho smrti, kto si kúpil doktorát. No pán Beneš predsa. Môj krstný otec bol veľký vtipkár, sympatický, solídny človek. Bývali v Spišskej Novej Vsi neďaleko Reduty, dnes je na tom dome pamätná tabuľa Albertíny Štefánikovej, matky M. R. Štefánika. Pamätám si ju, ako ma obdarovávala cukríkmi, lebo som bola z detí najmladšia. Tam aj zomrela.
- Spomínali ste, že váš krstný otec v súvislosti so smrťou Štefánika napísal niekoľko listov Masarykovi. Dostal aj nejakú odpoveď?
Žiadnu.
- Aké boli vaše profesionálne začiatky?
Skončila som štúdium v levočskom učiteľskom ústave a prvé dva mesiace som učila v Ľubici. Mali sme tam riaditeľa Rerka, ktorý mal staršiu ženu a rád obťažoval mladé učiteľky. Mala som osemnásť rokov, pri jednom takomto pokuse som mu strelila zaucho a povedala som o tom môjmu starému otcovi. V tom čase bol senátorom. Do školy prišla kontrola a mňa preložili učiť do ústavu pre hluchonemých v Prešove. Riaditeľom bol Pavol Bystrický. Učila som tri roky, keď s približovaním frontu ústav dočasne zrušili. Odišla som k tete Milke do Nemeckej Ľupče (dnes Partizánska Ľupča). Tam som mala kamarátku Hanu Královú.
- Čo ste tam robili?
Išli sme spolu s chlapmi do hôr na Lužno, kde som šila, varila kávu s brómom, aby chlapi neboli veľmi temperamentní. Z kameňov sme vytvárali dupľované písmená a medzi ne sme kládli čečinu. Tú sme poliali benzínom, aby parašutisti vedeli, kam majú skákať. Jedného Francúza odniesol vietor do Partizánskej Ľupče a zachytil sa na kostolnej veži. Dole išli Nemci v tankoch, no nezbadali ho. Potom som z toho padáka mala blúzku.
- A počas prvej Slovenskej republiky ste tiež učili?
Áno.
- V tom čase sa na školách učilo o Štefánikovi?
Učilo, ale tiež nie pravda. Nepovedala sa celá pravda. Iba toľko, že zomrel, pretože lietadlo havarovalo. Ale prečo havarovalo to nie.
- Ste presvedčená, že ešte žil, keď dopadol na zem a tam ho zastrelili?
Áno. Vojaci.
- A máte to z vierohodných zdrojov?
Viem to od krstného otca. A viem aj to, že generálsku uniformu, ktorú mal M. R. Štefánik pod kombinézou, ušili nanovo, lebo pôvodná bola prestrelená.
- Po vojne nastúpil nový režim a o Štefánikovi sa v školách takmer nehovorilo. Nevnímali ste to ako krivdu?
Učila som na prvom stupni a musím sa priznať, že som bola zlou učiteľkou. Neriadila som sa príkazmi. Učila som tak, ako som povedala, Štefánik zomrel kvôli Benešovi. Preto sa o ňom za prvej Česko-Slovenskej republiky nemohlo učiť.
- Čo pre vás znamenal Štefánik? Niektorí historici tvrdia, že bol čechoslovakista.
Heeeej? (Smiech.) Pohovorí sa všeličo, ale to nie je pravda. Milan Rastislav Štefánik nebol čechoslovakista, ani môj krstný otec Ladislav Štefánik nebol čechoslovakista a ani ich matka Albertina nebola čechoslovakistka. To je absolútny nezmysel.
- Už ste spomínali, že počas vojny ste sa presunuli do Partizánskej Ľupče. Tam ste prečkali vojnu?
Nie, vrátila som sa do Kežmarku, kde sme v tom čase už bývali. Ale moja teta si liečila astmu v Tatrách a prišla so správou, že Nemci berú všetky ženy do päťdesiat rokov. Front sa blížil, tak sme sa išli ukryť do Beníc. Kúriu však obsadili Nemci, v záhrade boli guľomety, uchýlili sme sa teda v dome jedného gazdu, čo robil u strýka na poliach. Spali sme na tkaných kobercoch aj sme sa nimi prikrývali. Bola som tam sedemnásť týždňov s bratom Dušanom bez pravidelnej stravy. Jedli sme len vtedy, keď nám teta niečo poslala. Brat bol spravodajcom a raz večer sa otvorili dvere a v nich dvaja Nemci s pištoľou, uprostred dôstojník. Pýtal sa, kde je Dušan Benický. Zobrali ho. Von sa dostal tak, že službukonajúcemu Nemcovi povedal, že ho pustili, pretože ho omylom zavreli. On mu uveril. Vtedy Nemci popravili Koršovú, manželku žandárskeho veliteľa v povstaní, druhá mala byť moja priateľka Hana Králová a tretí môj brat. Nestihli to.
- Mali ste dramatickú mladosť.
A keď vám poviem, ako som sa vydávala... Brat Eleny Štefánikovej, mojej krstnej mamy, mal manželku o hlavu vyššiu odo mňa. Požičala mi kostým, kamarátka blúzku a striebornú líšku, k tomu som si obula baganče a takto som išla pred oltár. Ženích mal oblečené moje nohavice a požičaný kabát. Keď sme odchádzali z ružomberského kostola, Nemci nás nechceli pustiť cez most ponad Váh, pretože bol podmínovaný. Napriek tomu sme prešli a len čo sme boli na druhej strane vybuchol...
- Je priam neuveriteľné, že príslušníci šľachty žili v takomto nedostatku.
Naša kúria bola obsadená. Nemci zabili niekoľko kráv. Môj bratranec sa dostal do pivnice, povyberal kamene z múrov a naukladal na ich miesto granáty. Našťastie nevybuchli. Lebo by nás boli všetkých vystrieľali. Dosť som si prežila. Málo som jedla, na Lužnom nebolo čo, v Beniciach tiež. Mala som dvadsaťdva rokov, keď mi od hladu a nedostatku vitamínov vypadli všetky zuby, pokazila sa mi chrbtica
Po druhej svetovej vojne šľachta opúšťala Česko-Slovensko. Vaša rodina neodišla. Prečo?
Neviem.
- Ani vám to nenapadlo? Neuvažovali ste o tom?
Nie.
- A nemala rodina problémy po nástupe komunistického režimu?
Strašné. Mala som jediného brata, toho zavreli a ja som sa musela hlásiť na ŠtB trištvrte roka každý deň. Chceli odo mňa, aby som podpísala nejaký papier. Povedala som, nijaký papier nepodpíšem. Keď niečo budem vedieť, aj tak to prídem povedať. Informovali ma, že v nemocnici by mal byť operovaný jeden kňaz. Zašla som za ním a varovala som ho, že ide po ňom ŠtB. Ďalší kňaz učil náboženstvo, tomu som tiež povedala, aby si dával pozor. Keď sa ma potom pýtali, čo som zistila, tak som povedala, že som bola za tým farárom a povedal mi, že netreba povedať všetko, čo prinesie slina na jazyk.
- Potom vám už eštebáci dali pokoj?
Nie, prosím. V škole som s deťmi nacvičovala divadlo. V Prahe sme získali prvú cenu (ukazuje plagát). Keď sme sa vrátili, riaditeľ mi ďakoval, no mali sme v škole jedného eštebáka, volal sa Emil Kraus, a ten mi povedal: „No, pekné to bolo, ale nemalo to nijakú ideologickú náplň.“ Tak som mu povedala, vieš čo, zdramatizuj spisy Lenina, ja ich nacvičím...
- V albume máte fotografiu, na ktorej ste s pani Helenou Kordovou a jej synom. Odkiaľ ste sa poznali?
Z Kežmarku. Boli sme priateľky. Jej starý otec Karpiak mal hotel a kaviareň v Kežmarku. Tam sme sa stretávali. Potom sa vydala za kapitána Kordu, ktorý bol vojakom z povolania. Počas vojny a povstania velil vojsku a povstalcom v Banskej Bystrici. Nemci ho zaistili. Po návrate z Nemecka ho krajania vo Vrútkach vítali ako hrdinu. No v roku 1949 ho zatkli, mučili a odsúdili na doživotie. Po roku aj jeho manželku. Ju odsúdili na štrnásť rokov. Vo väzení opatrovala dnes blahoslavenú Zdenku Schellingovú. Po desiatich rokoch väzenia ju pustili a v roku 1968 ušla do Anglicka. Kordu strašne mučili, postavili ho do suda s vápnom a liali vodu, takže vápno hasili na jeho tele. Neprežil to. Zomrel vo väzení v roku 1958. Helenka sa v Londýne vydala za nejakého Angličana, spriazneného s kráľovskou rodinou, no čoskoro zasa ovdovela. Vrátila sa na Slovensko po roku 1989. Jej syn Sergej žije s rodinou v Londýne.
- Váš brat sa dostal z rúk Nemcov. Ale čo sa stalo s vašou priateľkou Královou?
Nemci ju obvinili zo špionáže, mučili ju, prepichli jej jazyk, uši, strhli nechty a mali ju popraviť, ale nestihli. No po vojne ju naši odsúdili na štrnásť rokov väzenia. Bola som sa raz na výročie oslobodenia pozrieť na vyznamenávanie účastníkov odboja. Vyznamenanie dostala len jedna pani, ktorá v čase povstania mala desať rokov a jej zásluhou bolo to, že v ich dome prespal dve noci kapitán Ján Nálepka. Bola som z toho zhnusená a rada, že som do spolku protifašistických bojovníkov nevstúpila. Lebo keď som tam prišla a videla tú spoločnosť, došlo mi, že tam nepatrím.
- Kedy sa vám najlepšie žilo?
Za Slovenska. Boli sme slobodní, mohli sme robiť, čo sme chceli. Tisa nemali popraviť. Keď ho prvýkrát popravili, spadol, v ruke mal krížik. Tak popravu zopakovali, čo je neprípustné...
- Ste aktívna pozorovateľka politického života. Čo si myslíte o našej súčasnosti?
Nepoznám našich politikov, ale som zhrozená z toho, ako vo mne Matovič dokázal vzbudiť nenávisť. Nikdy som nepoznala tento stav, vždy som ľuďom vyšla v ústrety, bola som celkom empatický človek. Čo však on vyvádza, ako sa správa v parlamente, to je blázon, nie politik. A štrajkujúce učiteľky by som všetky prepustila. Bez jediného centa. Tiež som učila, mala som plat tristo korún a vajce nestálo desať halierov. Ale takto traumatizovať spoločnosť? Osobne som tiež proti prílevu emigrantov. Veď tu sa ledva žije, ľudia nestačia zabezpečiť svoje rodiny a my im máme financovať ich pohodlný život?
- Ste učiteľka, ako sa pozeráte na nové trendy v školách? Na zavádzanie spoločenskej korektnosti, čo neznamená nič iné, len praktizovanie rodovej rovnosti.
To je najväčšie svinstvo, akého sme sa dopustili vo výchove detí. Je to obraz spoločnosti bez morálnych kritérií a z toho nemôže vzísť nič dobré.
- Aký máte vzťah k Matici slovenskej?
Koncom päťdesiatych rokov som sa chcela stať členkou Matice. Ale na jej čele v Kežmarku neboli Slováci.
- Prečo ste sa chceli stať členkou Matice?
Lebo som Slovenka.
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: autorka a rodinný archív D. N.