Pred 80. rokmi sa začala predohra najväčšej tragédie ľudstva

thumbnail

Štábny poslík likviduje nemeckú generalitu

  1. časť

Akcia, ktorá rýchlosťou a dosahom ťažko nájde obdobu v moderných svetových dejinách, od základov zmenila mocenskú situáciu v Nemecku a jeho smerovanie. Roztrhala mierovú zmluvu z Versailles, ktorou sa definitívne skončila prvá svetová vojna. Naštartovala Nemecko do ďalšej vojny. A posadila politickú figúrku – lídra nacistov (Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany) Hitlera na trón neobmedzeného vládcu. Celý akt trval od 29. júna do 2. júla 1934. Je to práve osemdesiat rokov.

Na to, aby sme pochopili situáciu, v ktorej sa udalosti odohrávali, treba spomenúť niekoľko okolností, za ktorých sa nacistický puč v Nemecku odohral. V zásade ich určili závery mierovej zmluvy, podpísanej vo versailleskom zámku pri Paríži po skončení prvej svetovej vojny.

ŽRALOCI V POLITIKE

Podľa spomínanej zmluvy muselo Nemecko výrazne obmedziť ťažbu strategických nerastov, hutnícku výrobu a produkciu ťažkého priemyslu. Najmä však nesmelo prekročiť stanovený limit pre početný stav armády, tankov, diel a lietadiel. Začiatok industriálneho 20. storočia znamenal práve v Nemecku najväčší rozmach ťažby a spracovania rúd v Porúrí a nevídaný rozkvet strojárstva v celej krajine, najmä v Bavorsku – a tu zrazu útlm, normy, zákazy! Baróni baní a hút huckali vládu, aby sa búrila proti nadiktovaným limitom a dovolila im, aby ho prekračovali. Premiér, generál z prvej svetovej vojny Kurt von Schleicher, otrasený masakrom, ktorý prežíval na jej frontoch, bol však neústupný.

Finančným žralokom preto došla trpezlivosť. Urobili čosi, čo sa na prvý pohľad prieči zdravému rozumu: vo voľbách v roku 1934 podporili svojho triedneho protivníka – socialistov. Vedeli, že vo vedení národnosocialistickej strany sú „hrdí Nemci“, urazení závermi Versailleskej zmluvy a túžiaci po revanši, na čele s bláznivou figúrou – frajtrom v zálohe a vyučeným maliarom natieračom Adolfom Hitlerom, ktorý má jednu vynikajúcu vlastnosť: vie zmanipulovať dav. Tak jeho národných socialistov masívne podporili. Nacisti sa v roku 1933 stali víťazmi volieb a ich líder Hitler predsedom vlády, teda kancelárom.

NEMECKÝ FÍGEĽ

Mierová zmluva z Versailles, ako sme spomenuli, limitovala počet príslušníkov oficiálnej nemeckej armády. Nemci začali dohodu porušovať už rok-dva po jej podpísaní. Národnosocialistická strana vytvorila a každým rokom rozširovala svoje vlastné stranícke ozbrojené jednotky – Sturmabteilung (Útočné oddiely), so známou skratkou SA. Reichswehr (neskôr Abwehr), oficiálna ozbrojená sila ríše, mal napríklad v roku 1930 stotisíc mužov a oddiely SA šesťdesiatpäťtisíc, o rok neskôr však trojnásobne prerástli počet príslušníkov armády – v SA bolo tristotisíc a v čase, o ktorom bude reč, teda pred osemdesiatimi rokmi (1934), ich bolo tri milióny!

Dobrovoľníkov nebolo ťažké získavať. Nemecké hospodárstvo vojna zruinovala. Aj vinou spomínaných obmedzení sa priemysel nevedel pozviechať. Navyše v roku 1929 vypukla svetová hospodárska kríza a zrútili sa aj posledné zvyšky pyšnej nemeckej ekonomiky: padla mena, na nákupy sa pomaly museli nosiť peniaze v taškách, nezamestnanosť dosahovala tridsať až štyridsať percent, polovica Nemcov sa ocitla pod hranicou chudoby a vo východnom Prusku (dnes Poľsko) vypukol hladomor. Hitler bol pre bedač vyslobodením. Dával prácu pri výstavbe diaľnic a obnove vojenského priemyslu, nerešpektujúc versailleské príkazy. A navyše postavil SA – armádu z tulákov, bezdomovcov, pivných revolucionárov, nezamestnanej mládeže a dobrodruhov. Poruke mal tisíce dôstojníkov, prepustených z oficiálnej armády, rozkokošených z nedávnej vojny a pripravených opäť si zabojovať. Trestanci išli rovno z väzení do kasární SA – na ulici aj tak nebolo čo kradnúť a oddiely SA sľubovali všetko: strechu nad hlavou, stravu, mzdu, pivo a mastný podiel na budúcej koristi. Príslušníci SA boli teda dobrovoľní profesionáli – asociálne živly, deti povojnového chaosu a pseudorevolučnej ulice. Navyše fanatickí nacisti – to bola skratka názvu národní socialisti.

ZMENIŤ SMER!

Mnohí z ich vodcov i členov boli donedávna ešte komunisti a mysleli na rovnaký krvavý prevrat, aký pred pár rokmi urobili ich ruskí súdruhovia. Komunistickú stranu opustili, lebo im socialisti vtĺkali do hlavy, že je to judaistická svoloč, samý Žid a privandrovalec! V hlavách im však zostali revolučné predstavy z komunistických mítingov, ba čo viac – teraz nemali v rukách transparenty, ale moderné zbrane, ktoré chrlili obnovené zbrojárske fabriky. K ich základnej výbave patrilo násilie a brutalita, ich slovníkom boli silné slová, zdanlivo vznešené idey a  cieľom bolo zvrhnutie moci buržoázie.

To nemohlo vyhovovať finančným oligarchom, uhľobarónom a majiteľom priemyselných kolosov, Kruppovi či von Thyssenovi, ani mnohým ďalším sponzorom Hitlerovho nástupu. Silu, ktorú Hitler vybudoval z ich peňazí, bolo treba presmerovať.

Hitler to chápal. Socialistické idey nevyhovovali ani jemu. On už začal snívať sen o prinavrátení slávy Veľkému Nemecku a o vlastnej svetovláde. Je iné byť povaľačom, poslíkom v štábe, potom partajným agitátorom, napokon veľkohubým vodcom revolučného hnutia – a iné stáť na čele Ríše!

Vo chvíli, keď nacisti v roku 1933 zvíťazili vo voľbách a on sa stal kancelárom, pre prvú etapu svojho úsilia dosiahnuť cieľ si určil prvé dve úlohy – poslať do dôchodku staručkého von Hindenburga, osemdesiatsedemročného maršala, jeho miesto neobsadzovať, ale spojiť kreslo šéfa vlády a hlavy štátu v jeden trón všemohúceho Vodcu; zastaviť revolučné nálady v SA a ozbrojenú silu fanatikov využiť na získanie svetovlády.

TRETIA ÚLOHA

V hlave mu vŕtala ešte tretia úloha, ktorú si sprvu nechcel priznať, ale nakoniec ju uskutočnil ešte pred tými dvoma zásadnými. Rozhodol sa fyzicky zlikvidovať doterajšieho ríšskeho kancelára...

V roku 1933 „nemecká ľudová, národná a vlastenecká revolúciu zvíťazila“, písali vtedajšie štátotvorné noviny – a iných už pomaly ani nebolo. Mizli z trhu pre nedostatok inzercie – magnátom nevoňali, nacistom smrdeli, bolo ich treba zlikvidovať. Ak sa ešte nejaké odvážili vychádzať aj po víťazstve nacistov, Hitlerove úderky ich pálili na námestiach a rozbíjali stánky, kde majitelia si ich dovolili ponúkať občanom. Hitler už sedel v kancelárskom kresle a jeho predchodca, starý, pokojný a rozhľadený politik, generál z prvej svetovej vojny Kurt von Schleicher sa pobral do ticha svojej pracovne vo vilovej štvrti Neubabelberg písať pamäti.

AKCIA ESESÁKOV

Bývalého kancelára 29. júna 1934 navštívili dvaja neznámi muži. Otvorila im kuchárka Maria Gruentelová. Keď jej ukázali akési kovové odznaky, jednoduchá pani, posledná z nedávno ešte početného služobníctva, pustila mužov do haly, že ich ohlási. Muži ju odstrčili a vošli do pracovne. Kuchárka po rokoch vypovedala: „Zostali stáť vo dverách. Ten vyšší sa hrmotne opýtal, či pán domu je generál von Schleicher. Pán prikývol. Chlap vytiahol pištoľ a niekoľkokrát vystrelil. Pán a jeho manželka padli na koberec. Muži po ničom nesiahli, slova nepovedali, ani sa neobzreli po byte. Bez pozdravu odišli. Rýchlo som volala lekára. Už bol na ceste, keď som sa spamätala a zavolala som aj na políciu. Vyšetrovanie trvalo pol hodiny. Urobili niekoľko fotografií a vzali odtlačky prstov z kľučiek. Panstvo odviezli.“

Po vojne sa špekulovalo, prečo dal Hitler popraviť svojho predchodcu, keď mu už nijako nezavadzal. Obaja pištoľníci boli totiž dôstojníkmi novobudovanej Hitlerovej SS a akcia bola súčasťou toho, čo v noci a v najbližších dňoch nasledovalo. Nakoniec zostal jediný dôvod: Hitler o sebe už roky verejne tvrdil, že počas celej prvej svetovej vojny bojoval na frontoch a za svoje hrdinské činy si vyslúžil Železný kríž I. triedy. Starý generál, niekdajší náčelník generálneho štábu, však dobre vedel, že to tak nebolo. Hitler front ani nevidel. Slúžil na generálnom štábe ako poslíček, preto aj za celé štyri roky nedostal vyššiu hodnosť ako slobodník. Pri všetkých výhodách štábnych krýs bola to obyčajne zanedbateľná obeť za pohodlie a bezpečnosť.

Vražda nedávneho premiéra a jeho manželky bola začiatkom teroristických akcií, ktoré vošli do dejín ako Noc dlhých nožov. Hitler dal zastreliť niekoľko maršalov a generalitu vlastnej proletárskej armády SA. Zavadzali mu. Nepotreboval ich socialistické nadšenie. Trojmiliónovú armádu SA už potreboval na iné ciele. S nimi,  s rýchlo rastúcou oficiálnou nemeckou armádou a s vojskami novovznikajúcej SS sa chystal dobyť svet. Sústredené teroristické akcie tak trvali až do 2. júla 1934.

(Dokončenie v budúcom čísle)

Ján ČOMAJ – Foto: archív SNN

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.