Verejnosť je manipulovaná a zavádzaná  

thumbnail

Spisovateľ a publicista Stanislav HÁBER o aktuálnom dianí na Slovensku. Stanislav HÁBER je plodný autor próz, ale aj poézie. Na svojom konte má už niekoľko desiatok kníh. Okrem toho sa profesionálne venuje publicistike a počas svojej novinárskej kariéry pôsobil vo viacerých periodikách, ale aj v STV a v ďalších elektronických médiách. Keďže v momentálnej kauze „zrušenie amnestií“ patrí k informovaným novinárom, vyslovil sa o nej v niekoľkých svojich blogoch v ústrednom denníku a tiež na sociálnych sieťach. Nasledovala znepokojivá reakcia...

  • Jednou z hlavných mediálnych udalostí v ostatnom čase je rušenie tzv. Mečiarových amnestií. Je to podľa následných reakcií ďalší krok k polarizácii spoločnosti. Vzápätí ste dostali do schránky mimoriadne znepokojivú zásielku. Môžete opísať, ako to bolo?

Anonym mi 8. marca napísal: „Vojna likviduje. Čo vás čaká?“ A k tomu bol priložený deväťmilimetrový ostrý náboj.

  • Predpokladám, že ste po tom vykonali pochopiteľné kroky. S akým výsledkom?

Doteraz (do 5. apríla, pozn. autora) nebol nijaký výsledok, napriek môjmu podaniu na políciu, Generálnu prokuratúru SR aj inšpekciu ministerstva vnútra.

  • Aký je váš pohľad na samotnú kauzu „amnestie“ ?

Päť rokov som sa k politike nevyjadroval. Potom ma vyzval Pavol Demeš na verejnú diskusiu. Vravel som v nej o skutočnej vražde Mettiho Buberníka, a nie o nehode Remiáša – o tom, že právne uspokojivo mohol ktokoľvek zrušiť Mečiarovu amnestiu obrátením sa na Európsky súd v lehote šiestich mesiacov od jej vydania. Nikto to vtedy neurobil. Potom mi prišiel anonym. Neviem, či to spolu súvisí, alebo či ide o možné zastrašovanie zo strany neprispôsobivých susedov. Človek rovnakého mena totiž vystupoval v médiách ako známy kukláč. Človek rovnakého mena má firmu na likvidáciu munície. Ak naozaj pracoval na polícii, mohol poznať Remiáša aj Oskara F. O nich som pripravil v roku 1996 film Utajení svedkovia prehovorili. V ňom dve nové spojky Miloš Lauko a Ľubor Kovalčík povedali, že Oskar a Remiáš prijali za výpoveď sumu milión šilingov. Vtedy som zabezpečoval aj ochranu Lauka a Kovalčíka. Keď vtedajší minister vnútra Gustáv Krajči zistil, že som len redaktor a nepracujem pre žiadnu bezpečnostnú službu, ponúkol mi zmluvu na svojho poradcu. Prijal som ju. Na druhý deň sme ju zrušili. Zo sekretariátu predsedu vlády prišiel pokyn, že nesmiem pracovať ako poradca ministra vnútra. Lauko ma požiadal o pomoc, lebo sa bál o život. Oskar totiž natočil video, v ktorom povedal, že ak by sa po smrti Remiáša stalo niečo aj Laukovi a Kovalčíkovi, tak nech všetci vedia, že ich má na svedomí Mečiar a Lexa. Vraždy sa nestali a už boli označení vrahovia. Lauko sa zľakol a prosil ma o pomoc, že im ide o život. Tak som im pomohol. Markíza mi sľúbila medializáciu ich položenia, ale sľub nesplnila. Potom ma riaditeľ STV Igor Kubiš dal vyviesť pred budovu televízie, že som provokatér. Nakoniec som film nakrútil vo VTV. A nové spojky Lauko a Kovalčík sa báli ďalej. Smrť Remiáša opozícia v roku 1998 spájala s politikou. Skutočnú vraždu Buberníka, ktorý najprv vypovedal, že Remiáš mal spory s podsvetím, po čom zrazu Buberníka našli mŕtveho, zhoreného v aute, nikto nespomínal. Dve spojky sa báli o život, lebo Buberník ich navštevoval. Opoziční poslanci Milan Kňažko a Ján Čarnogurský pomáhali Oskarovi. Hrozila kriminalizácia politiky pred voľbami v roku 1998. Tak Mečiar vydal amnestiu, aby upokojil situáciu, ako humánny akt. Jej dnešné rušenie je nezmysel.

  • Aký máte pocit ako dlhoročný a skúsený publicista zo súčasnej novinárskej scény, najmä mainstreamovej a verejnoprávnej?

Pred rokom 1989 ma vyšetrovala ŠtB, potom federálna tajná služba. V roku 1999 mi dal lustráciu generál Ladislav Pittner, že som nikdy nebol spolupracovník ani pracovník tajnej služby. Potom mi ponúkol vstup do SIS, odmietol som. Novinári sú vždy objektom záujmu tajných a je to u každého z nich vec vnútornej integrity. Novinár Peter T. dva roky písal v Sme, bol veliteľom u tajných a je na to hrdý. Vedel, že Remiáš mal styky v podsvetí, ale neinformoval o tom, lebo podľa vlastných slov veril, že za všetko môžu Mečiar a Lexa. Potom takíto „veriaci“ novinári krivia pravdu a verejnosť je manipulovaná.

  • Obráťme list smerom k príjemnejším veciam, teda k pôvodnej literatúre. Nedávno vám vyšiel román Kričiace kamene. Ako si vyberáte témy svojich próz? Napríklad v tomto konkrétnom prípade?

Román som dopísal v roku 2000. Keďže som bol za dvadsaťtri rokov trikrát v rôznych obdobiach hovorcom Vladimíra Mečiara, som vďačný Ikaru, že našiel odvahu ho vydať. Počas sedemnástich rokov mám už množstvo iných románov ukončených. Kedy vyjdú, neviem. Možno nikdy. Témy si nevyberám, téma si vyberá mňa a núti ma ju zobraziť. Nakoľko podarene, rozhodnú čitatelia. Dnes ak neprídu do kníhkupectva a nepýtajú si môj román priamo, tak ťažko zistia, že vyšiel. Kníhkupectvá ho majú, ale nepropagujú.“

  • Ako spisovateľ delíte svoj čas medzi poéziu a prózu. Dá sa hovoriť, že máte básnické a prozaické obdobie? V akom sa momentálne nachádza autor Stanislav Háber?

Nie, nepoznám takéto obdobia. Poéziu píšem vždy. Teda od šiestich rokov, keď mi vyšla prvá básnička v novinách. Próza ma musí pohltiť, aby som ju dopísal. Rozpísal som množstvo prozaických diel, no nie všetky som dopísal. Napriek tomu mám ukončených a nevydaných niekoľko ďalších románov: Úsmevy z pekla či Skutky vracajú úder, ktoré môžu ísť kedykoľvek hneď do tlače. Mám tiež ukončené rozmerné vyše sedemstostranové dielo Svätí na každý deň (ročný slovenský kalendár svätých), kde sú životopisy svätých na každý deň v roku.  Ďalej mám hotový román Duše mŕtvych hovoria či detský muzikál Šimšilijum,o ktorom prebiehajú rokovania s Novou scénou na jeho uvedenie. Hľadá sa ešte autor hudby a prebehli už rokovania s Yxom Dohňanským z Hexu, ale kým nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič.  Samozrejme, k tomu mám asi niekoľko ton (to myslím vážne) poézie, ktorú píšem popri tom všetkom neustále.

Zhováral sa Maroš M. BANČEJ – Foto: archív S. H.

 



Pridaj komentár