Slovenskí komunisti a slovenská národno-štátna emancipácia


slovenská vlajkaExistovala šanca po roku 1945 vybudovať samostatný štát alebo federáciu?

Peter MULÍK – Foto: Zdroj.hnonline.sk

V Bratislave sa konala konferencia Gustáv a Husák a jeho doba. Historický rozbor života Gustáva Husáka ukázal, že jeho národné ambície, a to aj napriek účelovému obvineniu z „buržoázneho nacionalizmu“ boli vždy podriadené jeho ideologickému presvedčeniu komunistu. Mohli teda slovenskí komunisti napriek svojmu „internacionálnemu vierovyznaniu“ v turbulentnom období po roku 1945 zachrániť v nejakej podobe slovenskú štátnosť?   

Napriek tomu, že Slovensko po roku 1945 nebolo suverénnym štátom, jeho vnútorný vývoj sa vnútornou zotrvačnosťou uskutočňoval v prvých povojnových rokoch relatívne autonómne. Išlo o možné smerovanie k demokracii s dominantnou nekomunistickou politickou stranou v podmienkach samostatného Slovenska a o model dôslednej federalizácie česko-slovenského štátu aj v prípade komunistickej supremácie. Povojnové voľby 1946 vyhrala u nás Demokratická strana (DS).

  • NEKOMUNISTICKÉ RIEŠENIE

voľby 1946 zdroj hnonline.skVzhľadom na spoločné uhorské dedičstvo je vhodné porovnať povojnový vývoj na Slovensku s vývojom v susednom Maďarsku. V Maďarsku vyhrala voľby tiež nekomunistická Nezávislá maloroľnícka strana s 57 percentami. Komunisti a ľavicový blok ich masovými demonštráciami donútili vylúčiť zo strany 20 „reakčných“ poslancov, čím stratili politickú prevahu. Po víťazstve DS na Slovensku komunistická tlač priamo nabádala inšpirovať sa príkladom odstavenia nekomunistickej väčšiny v maďarských politických zápasoch v marci 1946. Aj pri hypotetickom zachovaní slovenskej štátnosti nekomunistický vývoj na Slovensku by nebol býval možný, lebo Slovensko sa podobne ako Maďarsko ocitlo v sovietskej sfére vplyvu. Prokomunistickú politiku okrem komunistov podporovali dokonca nielen sociálni demokrati a prezident Beneš, ale aj silné skupiny vo vedení slovenskej Demokratickej strany.

  • MODEL JUHOSLÁVIA

Slovenské národné povstanie v auguste 1944 bolo po juhoslovanskom odbojovom hnutí druhé najväčšie antifašistické ozbrojené vystúpenie v Európe. Keďže v čase jeho vzniku bolo jasné, že Slovensko bude patriť do sovietskej sféry vplyvu, slovenskí komunisti mali príležitosť uskutočniť aj komunistickú formu slovenskej štátnosti, k čomu boli povzbudzovaní dokonca aj časťou povojnového slovenského politického exilu, alebo spolu s českými komunistami aspoň federatívnu formu štátu – tak ako v Juhoslávii. Politický vývoj na Balkáne, usmerňovaný komunistami, viedol k vytvoreniu predpokladov na federatívne budovanie juhoslovanského štátu. Srbský centralizmus a chorvátsky separatizmus boli hlavnými politickými ozbrojenými protivníkmi komunistického národnooslobodzovacieho hnutia (NOP) s jeho federatívnym programom. Tento program rešpektoval aj ostatné nesrbské národy (Slovincov, Čiernohorcov a Macedóncov). Československí komunisti na rozdiel od juhoslovanských už v exile začali utužovať pragocentrizmus a aj v povstaní 1944 neprejavili nijakú vôľu riešiť federalistické vzťahy dvoch štátotvorných národov v ČSR. Edvard Beneš pokračoval v presadzovaní unitaristickej koncepcie štátu napriek tomu, že vedel o vnútorných príčinách rozpadu ČSR, spočívajúcich aj vo fikcii „československého národa“.

  • FEDERALIZÁCIA STRAŠIAKOM

komunizmusSlovenským komunistom chýbala chuť a program vyriešiť národnostnú otázku v ČSR. SNR po svojom príchode do Košíc propagandisticky a pritom bez štátoprávnych záruk vyhlasovala, že „v dorozumení s predstaviteľmi českého národa upravíme v novom Česko-Slovensku pomer Slovákov a Čechov na základe úplnej rovnosti tak, aby si na Slovensku Slováci a v Čechách Česi spravovali svoje veci“. Slovenskí komunisti sa na svojom prvom snemovaní po prechode frontu v Košiciach ústami svojho podpredsedu Gustáva Husáka zriekli modelu vlastného štátu: „Odmietli sme tisovskú koncepciu samostatného štátu za každých okolnosti.“ A hoci v texte jeho prejavu nájdeme pasáž, kde hovorí: „... želáme si federatívny štát, štát jednotný a spoločný, v ktorom by si každý z národov vládol sám. ... Na Slovensku má mať slovenský národ svoju slovenskú demokratickú vládu a svoj slobodne volený parlament“, je zrejmé, že išlo ozaj iba o želanie, lebo tieto jeho návrhy neboli oficiálne predložené, nedostali legislatívnu podobu a neboli nikým garantované. Negarantoval ich ani Košický vládny program.

Federalizácia podľa vzoru Juhoslávie bola strašiakom československého londýnskeho exilu. Tlak na určitý druh federalizácie ČSR pod sovietskym diktátom by sa bol zrejme rýchlo po vojne objavil, najmä ak by Podkarpatská Rus ostala súčasťou obnoveného štátu. Preto bolo pre Prahu výhodné odstúpiť túto časť územia štátu napriek tomu, že jeho hranice spred septembra 1938 formálne zaručovala zmluva medzi ČSR a ZSSR z 22. decembra 1943.



Pridaj komentár