Zhováral sa Dušan D. KERNÝ
● Ako priamy aktér vzniku Slovenskej republiky zdôrazňujete, že to bola súčasť európskeho pohybu. Prečo?
Dnes akoby sme zabúdali, že pred dvadsiatimi rokmi bolo na Slovensku i v zahraničí veľa kuvičích hlasov, že Európa a svet vznikajúcu Slovenskú republiku neprijme, že skrachujeme.
Na jeseň 1992 bolo evidentné, že treba urýchlene prejaviť našu vôľu a zabezpečiť si garancie. Naším cieľom nebol separatizmus, ale včlenenie sa ako rovnoprávneho partnera do medzinárodného diania. To bol obsah Vyhlásenia NR SR o členstve Slovenskej republiky v Rade Európy a Vyhlásenia k parlamentom a národom sveta z 3. decembra 1992. Prihlásili sme sa tiež k pokračovaniu, k právnej záväznosti všetkých medzinárodných zmlúv po tom, ako prestane jestvovať ČSFR. Vstup do celoeurópskych organizácií sme vyhlásili za súčasť samostatnej Slovenskej republiky.
● Tieto dve významné uznesenia ste formulovali a parlamentu navrhli ako predseda Zahraničného výboru NR SR. Aký bol ich ďalší osud?
Proeurópske rozhodnutia boli prijaté v podstate jednohlasne. V Štrasburgu bolo treba byť čo najskôr, rokovanie Rady Európy sa už začínalo. Po náročnej ceste autom sme zistili, že nemáme termín na prijatie. Vtedy zapôsobilo Dubčekovo meno, prelomilo začiatočný chlad a rezervovanosť a nás na poslednú chvíľu prijala generálna tajomníčka Rady Európy K. Lalumierová vedno s Antonom Hrnkom a Pavlom Kanisom, podpredsedami Zahraničného výboru NR SR. Odpoveď bola pozitívna. Ďalšia z prekážok bola prekonaná.
● Takže ste nezmeškali ani vy a ani Slovensko...
Dohodli sme sa s českým partnerom J. Paynom, predsedom ZV ČNR, že žiadosť o prijatie do RE – vtedy rozhodujúcej inštitúcie pred vstupom do EÚ, podáme spoločne ako dôkaz súhlasného demokratického rozdelenia ČSFR. No ukázalo sa, že Česi boli pred nami už o 48 hodín skôr, ale aj tak sme to tesne stihli, na to nemôžem zabudnúť.