Maroš SMOLEC
šéfredaktor
Nedávno som so synom Tomášom zašiel na občerstvenie do jedného petržalského bufetu. O chvíľu do prevádzky vstúpil na prvý pohľad chudobne, ale čisto odetý mladík. Bez slova obsluhujúcemu predavačovi podal malý lístok. Ten ho chvíľu lúštil. Napokon súhlasne kývol hlavou. Pripravil šunkovú bagetu a podal ju tichému návštevníkovi.
Ten sa usmial, podal mu ďakovne ruku cez pult a odišiel. Môj päťročný syn si všimol, že mladík nezaplatil, a opýtal sa predavača prečo. Ten odpovedal, že bol hluchonemý, hladný a nemal peniaze. Účet za bagetu zaplatil predavač.
V tomto nepatrnom skutku som pocítil veľkosť chvíle. Predavač neváhal, nespochybňoval, či je skutočne hluchonemý alebo nie. Jednoducho konal. Ukázal svoj ľudský charakter. V jeho očiach nebolo pritom vidieť ľútosť, ale spolupatričnosť, solidaritu a empatiu. V tom bola veľkosť tohto malého skutku. Mladý predavač ukázal to, čo slovenský národ pomaly stráca. Svoju ľudskosť. Slováci sme boli vždy prajní, solidárni a priateľskí. Vedeli sme sa smiať a rozdávať. Preto nás mali naši zahraniční priatelia v obľube. Boli sme pracovití, usilovní a priebojní. Pomohli sme vystavať Budapešť a americkí Slováci po príchode za veľkú mláku bez jediného doláru dosahovali jeden po druhom americký sen.
V poslednom čase sa v nás prebúdza temná stránka novej doby. Po zmene režimu a európskej integrácii sme akoby hluchí a slepí. Nezaujíma nás okolie. Kypí z nás závisť, malosť, prekáračky, zápecníctvo. Kam sa podela typická slovenskosť našej ľudskej duše? Matica slovenská hľadá aktuálne nové vízie, náplň. Toto by mal byť jej priestor. Nech chytí do ruky zástavu a postaví sa do prvého šíku v boji za našu národnú svojbytnosť v politickom, spoločenskom, kultúrnom, ale aj ľudskom rozmere. A namiesto toho sme boli aj minulý týždeň svedkami nezmyselných vnútromatičných nepochopení – tentoraz pre pôsobenie Historického ústavu. Zbytočné!