Zvrchovanosť bola aktom politickej deklarácie emancipácie slovenského národa
Roman MICHELKO
V deň, keď Slovenská národná rada (SNR) vyhlásila zvrchovanosť, teda 17. júla 1992, bol som v Martine na Matičnom svetovom festivale slovenskej mládeže, ktorý sa prvýkrát konal na Slovensku. Celé mesto žilo festivalom. Vo všetkých mestských kinách išli projekcie najvýznamnejších slovenských filmov, v mestských štadiónoch každý večer vystupovali mladé hudobné skupiny, všetky múzeá v Martine boli pre účastníkov festivalu otvorené.
Po celom meste prebiehalo množstvo besied, akcií a podujatí, ktoré každodenne zakončoval veľký večerný program v martinskom amfiteátri. V ten deň bol tiež večerný program a medzi zástavami účastníkov festivalu (z asi desiatich krajín) chýbala československá zástava a namiesto nej bola slovenská. Tento symbolický akt znamenal, aspoň v politickej rovine, deklaráciu politickej emancipácie a zároveň predznačil kroky, ktorými sa slovenská politika uberala v najbližších týždňoch a mesiacoch. Pritom 17. júl 1992 už len zavŕšil jednu etapu, ktorá sa začala oveľa skôr. V roku 1990 po štyridsiatich rokoch neslobody mohli sa otvárať aj niektoré tabuizované témy. Medzi ne patrila i otázka zvrchovanosti a nezávislosti Slovenska. S nástupom politickej plurality sa táto téma stala legitímnou súčasťou politického diskurzu a logicky našla svoje vyjadrenie vo vzniku viacerých politických strán s touto agendou. K národnému (aj politickom zmysle) uvedomeniu veľmi prispela i arogancia českých politikov, ktorí v lepšom prípade slovenské nároky nechápali, v horšom sa pokúšali o akúsi reinkarnáciu prvej unitárnej ČSR aj so všetkými jej negatívami.
SNR ako prvý akt národného uvedomenia prijala symboly slovenskej štátnosti – nový štátny znak s dvojkrížom a trojvrším (namiesto vatier pod Kriváňom). Tento akt sa ešte obišiel bez väčšej negatívnej reakcie z českej strany. Prvým väčším spúšťacím mechanizmom slovenského národného sebauvedomenia bola teda až tzv. pomlčková vojna vo Federálnom zhromaždení, kde vznikol spor o nový názov republiky.
- STARÉ POLITICKÉ KLIŠÉ
Na tejto kauze môžeme dobre vidieť, ako veľmi bola česká politická reprezentácia v zajatí starých 
politických klišé, ktoré pretrvávali z čias prvej Československej republiky. Arogancia a spôsob diskusie, ktorú „novopečení demokrati“ predviedli, iniciovala spontánny vznik národného hnutia na Slovensku. Preto už v marci 1990 vzniká Slovenská národná strana (SNS). Matica slovenská sa už od jazykového zákona na jeseň 1990 začala vyhraňovať ako inštitúcia, ktorá národné sebaurčenie postavila do centra celospoločenskej diskusie na Slovensku. Vznikli a začali pôsobiť aj ďalšie organizácie s národným programom, napr. Spoločnosť slovenskej inteligencie KORENE, Štúrova spoločnosť a ďalšie. Voľby v roku 1990 umožnili vstup SNS do parlamentu – národného i federálneho. Vo Verejnosti proti násiliu (VPN) sa začala diskusia o národnom pilieri jej programu, čo viedlo k pnutiam v hnutí a k sformovaniu sa Trnavskej iniciatívy. Jej predstaviteľom bol neskorší poslanec a podpredseda HZDS Arpád Matejka. Aj v samotnom VPN sa postupne vyprofilovala skupina národne orientovaných politikov: Roman Hoffbauer, Augustín Marián Húska, Milan Kňažko, Rudolf Filkus, Michal Kováč, ktorí neskôr tvorili základ platformy ZDS, z ktorej nakoniec vzniklo HZDS.
- NEKONEČNÉ ROKOVANIA
Zároveň sa začal nekonečný seriál rokovaní medzi ČNR a SNR po „hradoch a hrádečkoch“ v celej republike. Začalo sa to rokovaním medzi Mečiarom a Pithartom v Trenčianskych Tepliciach, pokračovalo Kroměřížom, cez Hrádeček až po Milovy. Účastníci mali nanovo zadefinovať nové štátoprávne usporiadanie medzi Českou a Slovenskou republikou. Základný princíp, o ktorý išlo, bol ten, či prioritné sú republiky a federácia je odvodená alebo naopak. Slováci preferovali suverenitu republík, ktorá by potom po vzájomnej dohode delegovala nejaké kompetencie na federálnu úroveň na základe medzištátnej zmluvy. Práve spor o charakter štátnej zmluvy, teda či to bude dohoda medzi ČNR a SNR, ktoré ako suverénne orgány národných republík delegujú dohodnutú časť svojich kompetencií na federálnu úroveň, alebo to bude len nejaká politická deklarácia o novom charaktere spoločného štátu, bol nakoniec neprekonateľným jablkom sváru. Po stroskotaní zmluvy z Milov, ktorá bola výhodná pre českú politickú reprezentáciu, ale už nie pre slovenskú, bolo jasné, že problém nového štátoprávneho usporiadania definitívne rozriešia až nové voľby. Pre historickú pamäť treba pripomenúť, že zmluvu z Milov ČNR prijala, ale SNR nie. Zaujímavé sú aj okolnosti odmietnutia zmluvy z Milov v predsedníctve SNR, ktoré bolo v tom čase akousi kolektívnou hlavou štátu. Zmluva z Milov neprešla v predsedníctve SNR o jediný hlas podpredsedu SNR Milana Zemku vďaka dlhému presviedčaniu vtedy pracovníka aparátu SNR Bartolomeja Kunca, neskoršieho činovníka SKDH a ešte neskôr poslanca za SNS.
- POSLEDNÝ KROK...
Roky 1990 – 1992 boli hodnotné na udalosti, ktoré nakoniec viedli k vyhláseniu samostatnosti Slovenska. Okrem politických strán sa veľmi aktivizovali aj rôzne združenia novinárov či inteligencie. Od syndikátu novinárov sa odtrhla platforma Za pravdivý obraz Slovenska. Horúčkovité úsilie vyvíjali KORENE. Už 23. októbra 1990 vznikla iniciatíva Zvrchované Slovensko – Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite. Následne na to 11. septembra 1991 sa pronárodné občianske iniciatívy a politické subjekty zjednotili na politickom programe zvrchovanosti, čo potvrdili na tlačovej besede Iniciatívy za zvrchované Slovensko 13. septembra 1991. Tieto občianske iniciatívy vyvrcholili na 1. kongrese slovenskej inteligencie na Donovaloch 30. mája 1992. Práve na tomto kongrese slovenská národne orientovaná inteligencia urobila ten povestný posledný krok pred rozhodujúcimi voľbami v júni 1992 a deklarovala politický program národnej emancipácie, ktorý si nakoniec osvojila rozhodujúca politická strana HZDS. Ako sa ukázalo, voľby 1992 definitívne preťali gordický uzol rokovaní o štátoprávnom usporiadaní a otvorili cestu k ďalším míľnikom, ktoré vydláždili cestu k samostatnosti. Prvým z týchto krokov bola zvrchovanosť, ktorú SNR vyhlásila práve 17. 7. 1992. Václav Havel reagoval na jej vyhlásenie tým, že ostentatívne abdikoval na svoj post. Udalosti nabrali rýchly spád. Prvého septembra 1992 SNR prijala Ústavu SR, 25. novembra 1992 FZ prijalo zákon o zániku federácie a 1. 1. 1993 bola vyhlásená samostatná a nezávislá Slovenská republika. Tak sa úspešne zavŕšil mnohoročný proces emancipácie slovenského národa, ktorý nakoniec vyústil do vlastnej štátnosti. Slovenské národné noviny budú pri príležitosti 20. výročia vzniku štátnosti uverejňovať širokospektrálny žánrový seriál, v ktorom si budeme tieto jednotlivé kroky pripomínať.