Hlinkov program – uznanie osobitosti slovenského národa
Celý patril cirkvi a národu
Peter MULÍK - Foto: SNN
Slovenské povstanie 1848 – 1849, memorandové národné zhromaždenie a založenie Matice slovenskej prebudili slovenské národné elity, masy však nereagovali adekvátne. Slovenská literatúra a tlač, vydávaná v nízkych nákladoch, nemohla svojou osvetovou činnosťou prevážiť silnejúce hungarizujúce tendencie na všetkých stupňoch školstva a v celej kultúre Uhorska poslednej štvrtiny 19. storočia. Slovákom chýbali osobnosti, ako vodcovia národa, ktorí by podobne ako starozákonní proroci v krajnej núdzi, v biede a porobe, vedeli dať národu nádej. Hovorí sa, že kto chce zapaľovať iných, musí sám horieť. Obyvatelia slovenských dedín, mestská chudoba, námezdní robotníci vo veľkomestách nerozumeli učeným apológiám, politickým úvahám, ani politikárčeniu, ale empaticky vycítili, kto im chce úprimne pomôcť v ich položení a kto to s nimi myslí úprimne. Andrej Hlinka bol takouto slovenskou osobnosťou a toto cítenie más, získané azda niekde pod prahom racionálneho vnímania, ovplyvňovalo jeho pôsobenie celý jeho život.
Neviem, či sa niekto pokúsil definovať Andreja Hlinku v plejáde slovenských národných buditeľov, no zdá sa, že práve on bol posledným slovenským národným buditeľom. Po ňom sme mali už len dobrých literátov, lepších alebo horších politikov, ale buditeľa sme už nemali. Osobnosti, ktoré majú veľa stúpencov, ba často sú zbožňované, majú rovnako veľa odporcov a nenávisť k ním sa dá porovnávať s mierou sympatií. Ako počas Hlinkovho života, tak aj sedemdesiatpäť rokov po jeho smrti sa pohľady na jeho osobnosť veľmi rôznia. Neprajníci a nepriatelia Hlinku pochádzajúci zo slovenských matiek, ale hlásiaci sa za všetko iné, len nie za Slovákov, nepochopili, že ak idú proti Hlinkovi, hoci sú krytí pekne formulovanými heslami demokracie, humanizmu, tolerancie, ale idú proti vlastnému národu, popierajúc jeho národnú identitu.
Štúdium teológie s duchovnou formáciou Andrej Hlinka absolvoval v spišsko-kapitulskom kňazskom seminári. Mladému bohoslovcovi Hlinkovi sa v hodnotení od predstavených ušla poznámka „náklonnosť k slavizmu“. Asi to bola pravda, lebo do svojho notesa si v úvode zapísal slovenské básne od Vajanského, Krčmeryho, Dohnanyho, Štúra, Sládkoviča, Palárika, Chalúpku, teda skoro všetko od evanjelikov, čo zrejme, keď išlo o slovenský národ, vôbec neselektoval. Po kňazskej formácii a dosiahnutí základného teologického vzdelania sa stal Andrej Hlinka katolíckym teológom, ktorý dôraz kládol na pastorálne problémy a sociálny status širokých vrstiev katolíckej populácie, čo bolo prirodzeným vyústením jeho vývoja determinovaného jeho pôvodom a životnými podmienkami, ktoré poznal takpovediac z autopsie.
Silnejšia identifikácia mladého farára Hlinku s politickým katolicizmom nastala až v čase, keď sa priklonil k slovenskému národnému prúdu, ktorý reprezentovali Katolícke noviny a Spolok sv. Vojtecha. Bola to popri martinskom centre a pražských „čechoslovákov“ slovenského pôvodu združených v Detvane, katolícka alternatíva slovenského národného pohybu, ktorá vytvárala solídnu a kontinuálne neprerušenú líniu úsilia Slovákov o národnú emancipáciu.
Uhorská katolícka hierarchia dala impulz na priamu politickú angažovanosť katolíkov, vrátane duchovných. Slovenské mestá zažívali prvýkrát vo svojej histórii mnohotisícové ľudové zhromaždenia - mítingy, na ktorých rečníci spájali požiadavku rovného volebného práva s protestom proti zákonu o povinnom civilnom sobáši a civilnej matrike. Na mítingu Ľudovej strany (Néppárt) v Šaštíne rečnil aj Ján Černoch, neskorší ostrihomský arcibiskup, a vo svojom slovenskom príhovore obvinil vládnucich liberálov, že štvú proti sebe katolíkov a evanjelikov. Okrem iného povedal: „Liberalizmus nechce počuť, aby kresťanstvo katolícke dostalo samosprávu, lebo poobstrihoval ju aj kresťanom evanjelickým a ponáhľa sa zoštátniť aj naše konfesionálne školy.“
Proticirkevné zákony uhorskej vlády nespôsobili iba masovú aktivizáciu slovenských katolíkov preto, že išlo o narušenie tradičnej cirkevnej domény, ale zároveň, nie vždy vedome, bol to aktívny odpor etnických Slovákov proti maďarizujúcej vláde v Budapešti. Práve tieto udalosti umožnili vymedzenie slovenského katolicizmu voči maďarskej štátnej myšlienke. Pre Slovákov (majoritne katolíckom národe) bolo totiž ťažšie, v porovnaní s uhorskými pravoslávnymi Srbmi a Rumunmi vymedziť sa konfesionálne voči Maďarom (tiež majoritne katolíckom národe). Boli to práve v Uhorsku vládnuci, maďarizujúci liberáli, ktorí im nepriamo pomohli dosiahnuť sebareflexiu a vymedziť zreteľne pozíciu slovenského katolicizmu. Hlinkov protimaďarský postoj sa vtedy musel prejaviť, ako nesúhlas s vlastnými katolíckymi cirkevnými autoritami. Roztržka medzi katolíckou hierarchiou a slovenským katolíckym pohybom dosiahla formálnu podobu roku 1907 zákazom používať názov Katolícke noviny pre periodikum, okolo ktorých sa združoval. Po 58. ročníkoch muselo toto tlačové médium zmeniť názov na Ľudové noviny, aj tie však dal prímas uhorskej katolíckej cirkvi na index pre všetkých uhorských katolíkov. Hlinkov postoj niektorí súčasníci, zvlášť po vzniku ČSR, chceli hodnotiť ako reformizmus vo vnútri cirkvi, Hlinka však sám vždy zdôrazňoval, že jeho kritika cirkevných autorít súvisí s tým, že záujem slovenského národa v politických otázkach nadraďoval nad cirkevnú príslušnosť aj poslušnosť.
Hlinka mal veľmi dobré vzťahy s moravskými a českými katolíkmi. Necítil nijakú predpojatosť voči ním, ba naopak, uvedomoval si blízkosť Moravanov a Čechov Slovákom. Zvlášť po černovskej tragédii. Zlom vo vzťahu liberálnych a ľavicových českých kruhov k Hlinkovi nastal po Katolíckom zjazde v Olomouci 12 – 15. augusta 1911, kde vystúpil aj Hlinka. Periodikum Volná myšlenka obvinila Hlinku, že varuje študentstvo pred pokrokárskou Prahou Do kampane sa zapojili viaceré české časopisy (Časopis českého studenstva, Samostatnost). Napádali Hlinku, že „peniaze pokrokových Čechov mu nesmrdeli,“ keď zbieral podporu pre Slovensko, ba vo svojich analýzach ho nazvali „klerikálom s veľkými ašpiráciami.“
Hlinkovi a ľudákom sa preto vyčítalo údajné maďarónstvo, ba zrada na národe, ale aj úsilie o vyvrátenie hodnôt liberalizmu a socializmu, zastretých v rúšku československej parlamentnej demokracie. Hlinkov konfesionalizmus dostal v I. ČSR iné kontúry ako v Rakúsko-Uhorsku. V novej politickej a etnickej štruktúre Slovenska po vzniku ČSR sa politické myslenie Andreja Hlinku, ako predprevratového politika, začalo konfesionalizovať, lebo sa dostal do pozície vodcu ukrivdenej katolíckej väčšiny v národe. Nebol to len Hlinkov dojem, alebo konfesionálna precitlivenosť, ale reálny stav, kde každá analýza vyznievala protikatolícky. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska malo trinásť referátov, ktorým podliehali všetky úseky civilnej správy slovenského územia, pričom z týchto trinástich postov iba šesť obsadili katolíci ale sedem evanjelici. V. Šrobár údajne nenašiel v katolíckej väčšine národa dostatok kandidátov na posty županov, preto sa v roku 1919 v dvanástich slovenských župách stali županmi evanjelici a iba v piatich katolíci. Ešte aj po reorganizácii župnej správy (od 1. januára 1923), zo šiestich slovenských veľžúp boli v štyroch županmi evanjelici a iba v dvoch katolíci.
Je paradoxne a pritom príznačne, že medzi čelných predstaviteľov politického čechoslovakizmu patril odpadlík od katolíckej konfesie (apostata) Vavro Šrobár. Táto črta osobnosti ho spájala s ideovým vodcom tohto smeru politiky T. G. Masarykom, ktorý tiež apostatoval od katolicizmu. Andrej Hlinka intuitívne vycítil, že čechoslovakizmus sa v jeho počiatkoch celkom vedome podvedome spájal s protikatolíckym postojom. Pokým V. Šrobár za monarchie úzko spolupracoval, ba ja kandidoval za Slovenskú ľudovú stranu, od chvíle ako prešiel na pozície čechoslovakizmu začal byť jej odporcom a po vzniku ČSR obviňoval SĽS, že na Slovensku nastoľuje čierny teror a vylučoval možnosť konštituovať politickú stranu na náboženskom základe.
Hlinka si úprimne želal slobodný život národa, bez útlaku cudzích, ale neželal si útlak katolíkov. To bola nielen jeho dilema, ale dilema väčšiny slovenských katolíkov. V Slovákovi 28. októbra 1922 Hlinka napísal úvodník pod názvom „Radovať sa, či smútiť z 28. októbra?" V článku hovorí o vzniku Československej republiky a medzi iným píše: „Ono to na Slovensku vyzerá tak, že nás Česi okupovali a že my sme podmaneným národom.“
Vtedy sa ustálili aj Hlinkove politické priority. Slováci boli zbavení národnú existenciu ohrozujúceho útlaku, ale tým že nedosiahli záruky pre svoj úplne autonómny život v ČSR, boli okamžite vystavení ohrozeniu straty svojej kultúrnej a národnej identity. Pre Hlinku tou najpodstatnejšími črtami tejto identity bola slovenská reč a katolícka viera. Po návrate z Paríža sa v Katolíckom kruhu Hlinka prihovoril orlom týmito slovami: „Máme otca i matku, toho ctím, túto bránim. Mám národ a cirkev. Národ milujem a horlím zaň. Mám matku cirkev, túto bránim proti výpadom husitizmu, pokrokárstva a protestantizmu.“ Hlinka sa teda iba z obranných dôvodov vedome vcítil do pozície vodcu slovenského katolicizmu. Jeho program pôvodne neobsahoval tento prvok konfesionálneho napätia, aj keď ako človek bol s ním často konfrontovaný. Až realita a prax ČSR vniesli konfesionalizmus do tejto politiky.
Andrej Hlinka a členovia Kňazskej rady boli však hneď po Prevrate (1918) vo svojich aktivitách ovplyvnení atmosférou revolučného zvratu a diskutovali o veciach, resp. prijímali závery, formálne zjavne ovplyvnení evanjelickým cirkevnoprávnym modelom, ktoré skutočne presahovali rámec ich kompetencie. Samotný akt zvolania žilinského zhromaždenia katolíckeho duchovenstva (21. -22. januára 1919), ktoré sa deklarovalo, ako valné zhromaždenie slovenského katolíckeho kňazstva, mohlo byť porušením ustanovení platného kanonického práva. Ďalším mimoriadnym javom bola samotná komunikácia Kňazskej rady s československou vládou, keď sa kňazská rada považovala za reprezentanta katolíckej cirkvi. Aj v prípade, že by takýto status mala, nemohla bez poverenia Svätej stolice vstupovať do rokovaní s vládou. Kňazská rada nemala kompetencie podávať návrhy na nominácie biskupov, tlmočené už na jej zasadnutí v Ružomberku, ale aj v Žiline, a podávať návrh kandidátov na cirkevné hodnosti, protirečiace CIC (Codex iuris canonici).
O tom, že Andrej Hlinka mal ucelenú koncepciu genézy slovenského národa, svedčia jeho reči v parlamente, najmä jeho najrozsiahlejšia analýza slovenskej otázky z 21. decembra 1925. Uvažoval v nej aj o hypotetickej možnosti československej jednoty v predhistorickej dobe a našiel tam jej súvis so slovenským konfesionalizmom. Povedal: „Snáď táto jednota bola v deviatom a desiatom storočí, keď sme mali Veľkomoravskú ríšu, v dobe cyrilo-metodskej, ale vieme, že vtedy nebolo ešte národov, vtedy boli kmene. A keby tomu aj tak bolo bývalo...., práve to boli Česi, ktorí sa odtrhli od Veľkomoravskej ríše a oni by bývali tí, ktorí by tú jednotu boli naštrbili a roztrhli. Doba prebudenia národov, prišla až za časov Francúzskej revolúcie a dobre viete, ako vyzeral stav a osud českej reči práve tu v Prahe a v českom národe..... Čeština, ešte v šestnástom storočí a počiatkom sedemnásteho panujúca reč v štátnom verejnom i domácom živote v Čechách, na Morave a v Sliezsku, .....bola na počiatku osemnásteho storočia osihotená už iba na robotujúcu sedľač; .... jasná doba Kralickej biblie stemnela; český jazyk i doma, vo svojich vlastných sídlach, ostal bez vlády, veľadenia a záštity. Niekdajší spisovný jazyk Slovákov, čeština biblie Kralickej, v domove svojom v Čechách, na Morave a v Sliezsku temer vymierala, a von zo svojich hraníc (na Slovensku – pozn. autora) slabo účinkoval už iba tieňom dávnej minulosti ako evanjelická reč obradná.“ Hlinka parlamentu vysvetľoval, že suplovanie češtiny v úlohe spisovného jazyka Slovákov nikdy nezotrelo slovenskú jazykovú a kultúrnu identitu. „.....(slovenské) národné prebudenie a národné povedomie sa začínalo až osemnástym storočím, 1780. Vtedy, keď Bernolák a jeho škola, jeho Učené tovarišstvo začalo hlásať, že Slováci potrebujú svoju slovenskú spisovnú reč, literárny jazyk. Vtedy boli položené základy, že Slováci sú svojrázny, suverénny a neodvislý národ, bratský slovenský národ, ale celkom rozdielny od českého národa.
K zblíženiu predstaviteľov katolíckeho a evanjelického autonomizmu A. Hlinku s M. Rázusom došlo po valnom zhromaždení Matice slovenskej 12. mája 1932, ktorú jej správca J. Škultéty zvolal aj pre vážne ohrozenie slovenčiny po vydaní Pravidiel slovenského pravopisu, zostavenými jazykovým odborom Matice slovenskej. Po zvolení nového výboru MS sa dosiahla zmena čechizujúceho kurzu a za čo však bola MS obvinená zo spolitizovania a minister Milan Hodža pripravil projekt na nahradenie MS Štefánikovou spoločnosťou. Prípravný výbor tohto tvorili takmer sami evanjelici.
Na pôde Matice slovenskej sa od jej oživotvorenia slovenské elity usilovali správať nepoliticky a nekonfesionálne. To však neznamená, že personálne status quo odrážalo demografickú štruktúru spoločnosti. Akceptovalo sa, že MS má ambíciu byť nekonfesionálnou a nepolitickou ustanovizňou s paritným zastúpením oboch konfesií. Spolok Tranoscius sa považoval za výlučne evanjelickú inštitúciu a Spolok sv. Vojtecha za katolícku inštitúciu. Zloženie novozvoleného výboru MS z mája 1932 s Andrejom Hlinkom, predsedom HSĽS zároveň predsedom Spolku sv. Vojtecha a s Martinom Rázusom, predsedom SNS, ako jeho členmi, vyvolávalo reminiscenciu na tandem Moyses – Kuzmány. Boj o Pravidlá slovenské pravopisu, ustálenie „matičného úzu“ slovenčiny a Pribinovské oslavy v Nitre boli víťazstvom autonomizmu, podporovaného najmä slovenským politickým katolicizmom.
Evanjelický autonomizmus ako ideológia bol zhodný s katolíckym autonomizmom, s výnimkou požiadavky konfesionálnej vyváženosti. Zvolenský manifest zo 16. októbra 1932 preto nehodnotím ako reálne konfesionálne zmierenie, ale deklaratívne vyjadrenú ochotu na spoluprácu, ukončenú roztržkou po nasledujúcich parlamentných voľbách. Vo Zvolenskom manifeste v osobe Andreja Hlinku deklaroval spoluprácu slovenský politický katolicizmus, ale v osobe Martina Rázusa iba slovenského politické evanjelictvo s autonomistickým programom.
Politický testament Andreja Hlinku: „ Politický testament som neurobil, lebo to držím za márnosť. Politika sa petrifikovať nedá... Na veci som vždy hľadel pod uhlom večnosti – sub specie aeternitatis – a podľa toho som všetko konal. Všetko, čo som konal, sa udialo pod uhlom slovenského katolicizmu, lebo len v tomto som videl mustru, podľa ktorej sa tvoria charaktery. Náboženská rozpoltenosť a rozdvojenosť slovenského národa je jeho dedičnou chybou... V národnom ohľade mojou vedúcou hviezdou bolo blaho večné a časné, blaho jednotlivca a celého národa. Patril som cirkvi a národu.“
Autor je historik Matice slovenskej.