POZNÁMKA
Nevisíme vo vzduchu
Eva ZELENAYOVÁ
Často sa stretávame s tvrdením, že slovenské dejiny sú plné bielych miest. Menej už s vysvetlením prečo? Niektorých politikov to zvádza k tvrdeniu, že nemáme nijaké dejiny. Nie je to pravda. Slovenské dejiny sú nerozlučne späté s dejinami katolíckej cirkvi. Ibaže od vzniku Česko-Slovenska až do roku 1989 elity ovládajúce štát boli vyslovene nepriateľsky orientované proti cirkvi a jej predstaviteľom, najmä však voči vatikánskej kúrii.
Zvykneme hovoriť o komunistickom útlaku cirkvi, poznáme históriu prenasledovania kňazov, rehoľníkov i laických veriacich po druhej svetovej vojne, ale akosi to vždy spájame s prvou Slovenskou republikou a kňazom v jej vedení. Menej sa už vie o proticirkevne zameranej politike prvej Česko-Slovenskej republiky, ktorá mala najmä pre Slovensko veľmi zhubný dosah.
Vlani vyšla knižka profesorky Emílie Hrabovec Slovensko a Svätá stolica 1918 – 1927 vo svetle vatikánskych prameňov a akoby mávnutím prútika hneď zaplnila mnohé biele miesta našich nedávnych dejín. Vari preto sa knižka nemôže predávať na knižnom trhu? Nebodaj by ublížila čechoslovakistom a ateistom, priamym dedičom politiky, ktorá bola Slovákom vnucovaná od roku 1918 až do roku 1989, s výnimkou rokov 1939 – 1945? Výklad slovenských dejín bez objasnenia tých cirkevných visí vo vzduchoprázdne. Nemá nijakú oporu.
Množstvo politických väzňov komunistického režimu spomína na obdobie prvej Slovenskej republiky s veľkou úctou. Pri otázke prečo hovoria – vyhovoval nám. Našej náboženskej a mravnej podstate, nášmu presvedčeniu. Štátna ideológia pred vznikom a po zániku samostatného slovenského štátu, nepriateľská voči cirkvi, nemohla ho hodnotiť inak ako negatívne. Ukazuje sa, že nielenže nebola vôľa, ale bol dokonca zámer dejiny Slovákov zamlčovať, prekrúcať, účelovo prezentovať. A to uvažujeme iba o období po roku 1918, keď Slováci boli štátotvorným národom.
Po prečítaní spomínanej publikácie stráca gloriolu aj tatíčko Masaryk, tak urputne Slovákom vnucovaný ako vzor demokrata. Slováci sa v spoločnom štáte necítili dobre preto, lebo sa k nim nesprával ako demokrat. Ponižoval ich a usiloval sa z nich spraviť beztvaré a duchovne prázdne stádo. Mali zabudnúť na vlastné dejiny, na dedičstvo otcov a vyznávať náboženstvo podľa želania Masaryka a Beneša. Kňaz Andrej Hlinka sa postavil na stranu utláčaného národa a trval na autonómii, v ktorej videl záchranu pred stratou identity. Žiadal dodržiavanie dohôd od ľudí, ktorí málokedy dodržali sľuby. Aj preto boj za slovenskú samostatnosť trval tak dlho. Hlinka sa jej nedožil, ale celý život o ňu bojoval. A zdá sa, že proti niektorým tiežslovákom musí bojovať aj po smrti.