Svedectvo o zavádzaní na špecializovanom trestnom súde
Ľudovít GUNČAGA ‒ Foto: archív autora
Májové vydanie SNN č. 11 prinieslo základné informácie o súdnom konaní vo veci iredentistického pamätníka v Dunajskej Strede. Monument pripomína obdobie okupácie Slovenska horthyovským Maďarskom v rokoch 1938 ‒ 1945. Pamätník je od 20. februára 2026 predmetom súdneho konania Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici vo veci extrémizmu. Sudca Roman Púchovský napriek množstvu usvedčujúcich dôkazov siedmich obžalovaných staviteľov pamätníka prekvapujúco 21. mája 2026 oslobodil. Prokurátor Martin Nociar sa hneď proti rozsudku odvolal a prípad je teraz na Najvyššom súde SR. Ten môže rozhodnúť o vine či nevine obžalovaných alebo vrátiť prípad späť na opätovné konanie na Špecializovaný krajský súd.
Dvadsiateho štvrtého februára 2026 som vypovedal ako svedok na druhom pojednávaní Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici vo veci extrémistickej činnosti siedmich obžalovaných aktivistov z Dunajskej Stredy. Médiá o tejto téme publikovali množstvo klamstiev a absurdností, ktoré prezentoval obhajca obžalovaných, ako aj obžalovaní vo svojich výpovediach na súdnych pojednávaniach. Týždenník „Magyar7“, ktorý vyšiel v „trianonskom“ týždni 3. júna 2026, priniesol v čísle 23 rozhovor o súdnom konaní. Novinár Szilárd Somogyi a obhajca obžalovaných z extrémizmu Dr. Ferenc Mazács prinášajú v článku pod názvom: Červeno-bielo-zelená farba je stále červeným súknom množstvo demagógie a neprávd. Článok bol publikovaný aj na internete ‒ pozri: https://ma7.sk/kozelet/meg-mindig-voros-poszto-a-piros-feher-zold-nagyinterju-dr-mazacs-ferenccel. Mimochodom, týždenník vyšiel s bezočivou provokatívnou obálkou so zobrazením mapy tzv. Veľkého Maďarska, kde je Slovenská republika zobrazená hanlivým spôsobom.
■ VYMAZÁVANIE PAMÄTI
Z vyjadrení obhajcu obžalovaných je zrejmé, že sa rozhodol ísť v súdnom konaní cestou popierania historickej pamäti slovenského národa a pre Slovákov tragických udalostí z obdobia, na ktoré sa viaže pamätník. O týchto tragických faktoch z horthyovskej éry som ho osobne informoval, medzi poskytnutými dôkazmi v procese vyšetrovania sa nachádza kniha Krvácajúca hranica (1. vydanie bolo v roku 1940) a množstvo ďalších dokumentov a stanovísk s historickými faktmi o útlaku a bezpráví režimu horthyovského Maďarska, ktoré pamätník svojou podstatou symbolizuje.
Obhajca napriek tomu indiferentným, miestami aj posmešným spôsobom narába s termínom „extrémizmus“, ako keby ľudské utrpenie Slovákov a úcta k našim predkom preňho nič neznamenali. S počudovaním trebárs tvrdí: „Keďže prokuratúra vo svojej obžalobe označila túto éru za extrémistický fašistický režim, z toho vyplývalo, že ak sedem obžalovaných postavilo pamätník podobný stavbe z tohto obdobia, potom sa aj tento pamätník považuje za stavbu vhodnú na šírenie extrémistických myšlienok.“
■ PREKÁŽA LEN DVOM
Autor tohto textu a ešte jedna osoba sme ako svedkovia na súde svedčili proti pamätníku a činnosti obžalovaných. Novinár aj obhajca sa usilujú v rozhovore z nás oboch urobiť hlupákov. Na otázku novinára: „Komu to vadí?“ obhajca odpovedá: „Okrem dvoch občanov Dunajskej Stredy nikomu. Tí ostatne na súde uviedli, že na podujatí pri pamätníku nikdy neboli a konali len na základe informácií z médií a vlastných dojmov.“
Novinár následne „s malou nadsádzkou“ kladie otázku: „Z dvadsaťpäťtisíc obyvateľov Dunajskej Stredy dvaja ľudia videli pamätník v novinách alebo v miestnej televízii, na čo povedali: ‚Toto je trestuhodný objekt, preto podáme trestné oznámenie na staviteľov?‘ obhajca odpovedá: „Áno, je to tak…“ Tu ide o manipuláciu zo strany obhajcu. Registrujeme nielen od Slovákov, ale aj od spoluobčanov maďarskej národnosti množstvo sťažností na pamätník a na primátora. Treba podotknúť aj to, že miera protizákonnosti konania predsa nezávisí od toho, či naň poukazuje desať, alebo sto ľudí, príslušné orgány majú okamžite urobiť nápravu.
■ MANIPULATÍVNE VYJADRENIA
Vyjadrovanie novinára a obhajcu, nie je len manipulatívne, ale aj šovinistické, čo dokazuje aj nasledovná otázka novinára: „Môže to súvisieť s tým, že Slováci ťažko chápu, že na jednej strane je národ a na druhej strane je krajina (Maďarsko) a ich hranice sa nezhodujú?“ Na čo obhajca odpovedá: „Áno, Maďarsko je v špecifickej situácii. Ako hovorí príslovie, súčasné Maďarsko susedí so svojím vlastným ľudom. Kamkoľvek sa vyberieme za hranice – hoci pre Rakúsko to už možno nie je až také typické – stretávame sa s maďarsky hovoriacimi komunitami.“
Takže vlastne my Slováci by sme mali „pochopiť“, že hranice Slovenskej republiky sa nezhodujú s predstavami novinára a obhajcu o hraniciach Maďarska či „maďarského ľudu“! Neuveriteľné! Vrcholom výsmechu a necitlivosti k tragickým udalostiam v spomienkach Slovákov na horthyovský teror je vtipkovanie novinára o pamätníku, keď sa pýta, či konštatuje, že forma pamätníka v tvare bašty môže evokovať aj šachy, na čo obhajca reaguje: „Bašta je podľa prokuratúry ako hákový kríž, znak SS alebo červená hviezda, teda zakázaný symbol…“ na čo novinár kontruje: „Nechcem vtipkovať, veď ide o vážnu tému, ale podľa toho šachisti, keď ťahajú vežou, v skutočnosti posúvajú zakázaný symbol?“ A obhajca pokračuje: „To, čo hovorím, je smiešne, ale skutočnosťou je, že kým súd prvého stupňa mojich klientov neoslobodil, hrozilo im osem rokov odňatia slobody! Prípad teda nie je smiešny, aj keď sa v každom prípade javí ako úsmevný.“
Až takto hlboko kleslo médium Magyar7 pod úroveň morálky a novinárskej etiky? Keby predkovia novinára či obhajcu boli obeťami mučenia, znásilnenia či vraždenia zo strany horthyovského režimu, asi by takto „úsmevne“ nevtipkovali. To by však museli mať empatiu k inému národu, čo pri šovinizme neexistuje. To je totiž vážna diagnóza. Možno konštatovať, že novinár a obhajca neuznávajú rovnocenné právo slovenského národa na svoju vlastnú historickú pamäť. Automaticky predpokladajú, že sa budeme podriaďovať tej maďarskej.
■ GERILOVÁ AKCIA…
Boli to vraj oznamovatelia (t. j. svedkovia), ktorí „zistili“ podobnosť pamätníka s pôvodnou predlohou z roka 1939 (!). Takúto absurdnosť servíruje médium ma7.sk v článku z 18. mája 2026 pod názvom Pamätník spolupatričnosti ako protištátny objekt v podobnom rozhovore s obhajcom obžalovaných Dr. Ferencom Mazácsom. Obhajca tvrdí: „Boli to práve oni (t. j. dvaja oznamovatelia), ktorí zistili podobnosť súčasného pamätníka Spolupatričnosti v podobe baštovej veže s pamätníkom, ktorý v roku 1939 odhalili v Dunajskej Strednej pri príležitosti prvého výročia toho, že prvým viedenským rozhodnutím sa južné Slovensko ‒ vrátane Dunajskej Stredy a jej okolia, vrátilo do Horthyho Maďarského kráľovstva…“
Predtým uvedené tvrdenie je lož. O danej historickej súvislosti s pamätníkom v roku 1939 som sa dozvedel ja (ako aj ďalší oznamovateľ) z maďarských článkov médiách, opisujúcich odhalenie predmetného horthyovského pamätníka v novembri 2020. Na internete je veľké množstvo článkov o týchto historických súvislostiach a sú známe aj v Maďarsku, kde o tom takisto médiá informovali, dokonca médium 888.hu uverejnilo o udalosti odhalenia pamätníka článok pod názvom: „Geniálna partizánska (gerilová) akcia: synovia felvidéku vztýčili maďarskú vlajku v Dunajskej Strede,“ aj s fotografiou, ktorá jasne uvádza spätosť s históriou.
V žiadnom z týchto maďarských článkov sa nepíše, že dané historické súvislosti objavili dvaja slovenskí oznamovatelia. Tvrdenie obžalovaných aj obhajcu o nevedomosti historických súvislostí je vrcholne trápne a je zavádzaním súdu. Maďarské intelektuálne kruhy o historických súvislostiach vedeli dávno pred nami; nešlo tu o „nový objav“ či „zistenie“ oznamovateľov.
■ ANTIPATIA NA FARBY?
V článku na portáli ma7.sk obhajca Dr. Ferenc Mazács ďalej tvrdí, že „dvom miestnym občanom slovenskej národnosti však pri odhalení pamätníka prekážala vyvesená maďarská trikolóra, pričom nerozlišovali, či ide o štátnu vlajku Maďarska alebo o maďarskú národnú trikolóru, pravdepodobne im maďarské farby jednoducho liezli na nervy (doslovne: boli pre nich ako červené súkno pre býka), bez ohľadu na to, že národná trikolóra vyvesená na pamätníku spolupatričnosti sa ani svojím tvarom, ani rozmermi nepodobala štátnej vlajke Maďarska“.
To je ďalšie trápne klamstvo obhajcu a pokus obhájiť neobhájiteľné útokom na protistranu „ad hominem“: konkrétne vykresliť protistranu ako „hungarofóbnu“. Na súde som sa jasne vyjadril, že nemám nič proti maďarským štátnym farbám ako takým, ide tu o spôsob použitia maďarskej vlajky, ktorý považujem za protizákonný, a celkové posolstvo pamätníka považujem za neprijateľné.
■ ŠOKUJÚCI MOMENT
Pri svedeckej výpovedi na Špecializovanom súde som svedčil ako druhý v poradí hneď za viceprimátorom Dunajskej Stredy Attilom Karaffom, ktorý svedčil v prospech obžalovaných. Keď som v úvodnej fáze začal hovoriť o utrpení Slovákov v období po 2. novembri 1938 (po Viedenskej arbitráži) na obsadenom území južného Slovenska, sudca Roman Púchovský ma prerušil a zahriakol slovami: „Vtedy ste nežil!“ Bol to pre mňa šokujúci moment. Sudca použil rétoriku predchádzajúceho svedka, ten sa totiž bránil kľúčovej otázke o vedomosti historickej spätosti pamätníka s jeho predlohou rokom 1939 slovami, že „on vtedy nežil“. Samozrejme, klamal, veď o historickej predlohe pamätníka z roka 1939 sám napísal do média ma7.sk článok 25. septembra 2018, kde uverejnil aj jeho fotografiu.
Nedovolili mi teda na súde prezentovať pripravené fakty slovenského historického pohľadu, ktoré sú veľmi nepríjemné pre maďarskú stranu. Zaujímalo by ma, či by ma sudca podobne zahriakol, keby som začal hovoriť o utrpení Židov v danom období. Rabovanie a ničenie slovenských, židovských či českých obchodov a vyháňanie či deportácie Slovákov a Židov z južného Slovenska sa totiž začali v novembri 1938 ‒ hneď v prvých dňoch po Viedenskej arbitráži. Alebo tu máme dvojaký meter na utrpenie ľudí?
■ VEREJNÁ VÝZVA
Na podporu spravodlivosti, ochranu historickej pamäti a ľudskej dôstojnosti slovenského národa vznikla Verejná výzva za odstránenie pamätníka režimu neľudskosti v Dunajskej Strede, ktorú možno podporiť podpisom na stránke: mojhlas.sk.
