Uhorské pozemkové a dedičné práva spôsobili chaos
Krajinu musíme budovať nanovo
Ivan BROŽÍK - Foto: archív SNN
Ak si vo verejných vyjadreniach zamieňame našu vlasť Slovensko za „krajinu“, je to smutné. Mnohých poburuje, že sa autori takýchto výrokov hanbia za Slovenskú republiku a nahrádzajú jej názov niečím nič nehovoriacim.
Ak však Slovenské národné noviny chcú písať o tých, ktorí budujú krajinu, majú na mysli odborníkov z Komory pozemkových úprav. Nejde o nijaký štátny orgán či inštitúciu, nejde o podnikateľský subjekt a už vonkoncom nie o nejakých developerov. Slovenskú krajinu totiž treba nanovo vybudovať. Mnohí počas potuliek po blízkom či vzdialenejšom zahraničí žasneme, ako už na prvý pohľad pôsobí usporiadane a upravene rakúska, nemecká či švajčiarska krajina. Nejde teraz o stavby, priemyselné mosty či viditeľnú časť dopravnej infraštruktúry. Hovoríme, respektíve, píšeme o krajine ako takej. O usporiadaní intra- i extravilánov obcí, o rozdrobení či scelení poľnohospodársky obrábateľnej pôdy, pasienkov a lúk. O vybudovaní a budovaní poľných a lesných cestičiek, o remízkach, v ktorých sa odjakživa darilo vtáctvu, ale aj iným prospešným druhom zveri a vtáctva.
Ľudia z Komory pozemkových úprav už roky ponúkajú obciam a majiteľom menšej či väčšej časti pôdy zaujímavú možnosť. Dnes totiž, v podstate následkom uhorského dedičného práva, máme na Slovensku takú rozdrobenú krajinu, že už prakticky nie je možné efektívne na nej hospodáriť a dokonca ani uspokojovať dedičské nároky v pozostalostných konaniach. Ide o mimoriadne náročnú úlohu, v ktorej treba skĺbiť záujmy a očakávania všetkých, ktorí sa na projektoch zúčastňujú. Tam, kde sa darí dostatkom informácií motivovať starostov obcí, je vždy dobre pripravená pôda pre následné rokovania so všetkými vlastníkmi. Výsledkom aj niekoľkoročného procesu je, že na základe konkrétneho projektu sa nanovo usporiada krajina, vytvoria sa v nej prístupové komunikácie, pôda sa prerozdelí vlastníkom podľa druhu, spôsobu a aj lokality, ktorá by im mohla najviac vyhovovať z hľadiska nákladov na samotnú poľnohospodársku činnosť. Žiaľ, rozvoj vidieka aj v takejto podobe nie je práve ekonomickou prioritou štátu a je v podstate odkázaný iba na financovanie zo zdrojov Európskej únie. Samotní odborníci z Komory pozemkových úprav tvrdia, že ani naša generácia sa nedožije ukončenia „sceľovania pôdy“ na Slovensku. Potrvá to ešte možno aj viac ako 30 rokov, kým dojem zo slovenskej krajiny bude taký, aký máme počas našich ciest v zahraničí.