Slovenský hokej si na majstrovstvách sveta v Helsinkách napravil povesť
Igor MRÁZ
Šport je už taký. Vie dostať svojich priaznivcov do eufórie, vyvolať nesmierne šťastie a spokojnosť. Inokedy zase dovedie k smútku, doslova k plaču až k znechuteniu života. Sú to extrémy, ale sem-tam ožívajú, prejavia sa, najmä tie veľké, v našej oblasti futbalu a hokeja.
Z minulosti si spomeňme na ŠK Slovan, ako vyhral v roku 1969 Pohár víťazov pohárov vo finále nad slávnou Barcelonou 3 : 2. Podobne to bolo v roku 1976, keď československé mužstvo v Belehrade získalo titul majstra Európy a s drvivou prevahou Slovákov prekonalo Holandsko aj NSR. Malé a už slobodné Slovensko, ktoré dodávalo do čs. hokejovej reprezentácie dvoch-troch hráčov, hrá teraz na veľkých podujatiach samostatne a má už bilanciu jednej zlatej, dvoch strieborných a jednej bronzovej medaily! Najvýraznejší výsledok bol zisk zlata na majstrovstvách sveta (MS) v hokeji 2002 v Göteborgu. K druhému, hokejovému striebru sa dopracovali naši chlapci uplynulý týždeň v Helsinkách. Zohrali desať zápasov. Prvé dva s Kanadou (2:3) a s Fínskom (0:1) prehrali, a potom nasledovala šnúra siedmich víťazstiev za sebou. USA 4:2, Kazachstan 4:2, Bielorusko 5:1, Švajčiarsko 1:0, Francúzsko 5:4, Kanada 4:3, Česko 3:1 a nakoniec finále o zlato s Ruskom 2:6. Presne po desiatich rokoch od zisku zlata v Göteborgu priviezli domov striebro, ktoré má pre nás a pre slovenský hokej cenu zlata. Veď iba vlani, keď sa konali MS u nás v Bratislave a Košiciach, skončil slovenský tím neslávne a nepostúpilo ani zo skupiny, hoci hralo v neobyčajne silnej zostave. Hviezdy však nahradila spolupatričnosť, jednota, bojovnosť, nasadenie, disciplína a herná taktika pod vedením českého trénera V. Vůjteka.
Slovenskí hráči splnili a prekročili všetky ciele. Okrem striebornej medaily a obdivuhodne dobrej turnajovej hry si polepšili umiestenie v poradí hokejových štátov sveta, keď poskočili z desiateho miesta na šieste, jasne medzi prvých osem najlepších mužstiev. Teraz bolo Slovensko za jednoznačne prvým Ruskom druhé a až za ním sa poskladala plejáda mužstiev, z ktorých nám viaceré už roky ukazovali chrbát.
■ NAŠI HRDINOVIA
Poradie za naším mužstvom bolo: Česko, Fínsko, Kanada, Švédsko, USA, Nórsko, Francúzsko, Lotyšsko, Švajčiarsko, Nemecko, Dánsko, Bielorusko, Taliansko, Kazachstan. S mnohými z nich naši hokejisti poprehrávali v minulosti, i nie tak dávno, viacero zápasov. Teraz môžeme s hrdosťou vypínať prsia, Slovensko je druhé na svete a prekonalo viaceré svetové veľmoci na čele s USA, Kanadou i Českom. Ďalším úspechom je, že naši hrdinovia si vybojovali účasť na Olympijský hrách (OH) v Soči 2014 a pritom odchádzali z domu so želaním napraviť si aspoň trochu rokmi pokazenú hokejovú tvár a prebojovať sa aspoň do štvrťfinále. Dosiahli oveľa viac, urobili Slovensku a jeho športu neobyčajnú reklamu. Dostali sa vlastne až na vrchol a zahrali si vo finále s gigantom z Ruska, ktorý bol tento rok o triedu lepší než ktorýkoľvek účastník MS, plný svetových hviezd súčasného hokeja.
■ OBDIVUHODNÝ CHÁRA
Ako zrazu vznikne, či narodí sa také silné mužstvo? Veď pred odchodom na šampionát im takmer nikto neveril a nedal by za nich ani deravý groš. Do premýšľania o tomto probléme nám môže vniesť aspoň trochu objasnenia kapitán nášho mužstva Zdeno Chára. On patrí do najvyššej hokejovej triedy, uznáva ho celý svet. A práve on spomedzi všetkých našich dobrých hráčov ukázal najviac hrdosti na reprezentáciu, je rodený vodca – na takého veľkého i vysokého športovca neobvykle skromný, hĺbavý, ochotný poradiť, byť príkladom v hre i mimo nej. Taký bol a je náš kapitán. Aj vo Fínsku vedel, aké ciele prišlo mužstvo plniť, a on chcel k tomu prispieť. Najmä jeho zásluhou sa reprezentanti naplno venovali iba hokeju a dobrovoľnej tvrdej disciplíne. Všetko ostatné šlo bokom. Jeho pohľad na reprezentáciu si osvojili všetci hráči.
„Chcem byť vzorom pre tých, ktorým sa páči, čo robím a ako to robím,“ povedal. „Nereprezentujem tu iba seba, ale aj moju rodinu, klub a v neposlednom rade celú vlasť, v ktorej som sa narodil,“ vyznával sa. Podľa už potvrdených faktov urobil z mužstva skupinu seberovných s dohodnutými povinnosťami. Všetci vedeli, o čo i prečo hrajú a – zvládli to. Ďalšou veľkou osobnosťou bol v kolektíve tréner V. Vůjtek. Získal si prívlastok: tréner, ktorý nekričí. Tým sa líši od viacerých iných, má osobitný prístup k hráčom, ale uznávaný. Bol hráčom, hral aj v Trenčíne, trénoval doma v Česku aj v Rusku, pozná svetový hokej, je dobrým pedagógom, hráči si ho obľúbili. Preto mohli utvoriť kompaktný kolektív a ísť zo všetkých síl za spoločným cieľom. Kto by bol povedal, že po úplne nevydarenej príprave zrazu začne mužstvo hrať i víťaziť, dokonca si získa pozornosť odborníkov i fanúšikov? Chlapci dali zabudnúť na oveľa väčšie hviezdy, z ktorých sa mnohé vyhovárali na všeličo, len aby nemuseli po minuloročnom debakli v Bratislave hrať s dvojkrížom na prsiach. Vybabrali však so sebou.
■ NA MEDAILU NEMYSLELI
Oslavy boli zaslúžené. Naši hokejisti po rokoch zburcovali národ a priaznivcov vyhnali k obrazovkám i do ulíc. Hokej získal na popularite. Ľudia hráčom uverili. Mládež má svojich hrdinov, ktorých zastavili až vo finále 25-násobní majstri sveta z Ruska, keď už bol náš kolektív na konci so silami (2:6). Aj tak sme milo prekvapili. Samotný tréner V. Vůjtek povedal: „Keby mi bol niekto po siedmich prehrách v príprave povedal, že dovezieme z Helsínk medailu, vyhlásil by som ho za blázna.“ Nebolo treba, šport vie byť aj takýto. Hodnotenie jednotlivých hráčov bude aj zbytočné. Celá dvadsaťpäťka je hrdinská. Brankár J. Laco, obrancovia Z. Chára, A. Sekera, útočníci M. Šatan, T. Kopecký, M. Handzuš, ale aj I. Baranka, D. Graňák, B. Radivojevič, T. Tatár, L, Hudáček, J. Mikúš, M. Bartovič ukázali hokej na svetovej úrovni a ďalší nezaostali veľmi za nimi: brankár P. Hamerlík, obrancovia T. Starosta, M. Sersen, R. Vydarený a útočníci T. Surový, M. Bližňák, M. Hovorka, M. Haščák, M. Hossa, M. Miklík. Do partie patrili aj brankár J. Hudáček, ktorý si nezachytal, a K. Kudroč, ktorý odohral symbolicky iba jednu tretinu. Neslobodno zabudnúť ani na celý realizačný tím a najmä na trénerov. V. Vůjtek so svojimi pomocníkmi už od začiatku (P. Oremus a O. Sýkora) utvárali netradičným spôsobom nový tím a osobnosť Vůjteka s predvídajúcimi schopnosťami a znalca všetkých herných štýlov bude treba za prínos do svetového hokeja podrobiť osobitnému rozboru. Je to tréner, ktorý nerobí z hokeja vedu, a vie, čo je to kolektív. Tu nešlo iba o nejaké šťastie, ale o skutočné umenie vniknúť až do srdca hokeja a jednotlivých hráčov, z ktorých mnohých svetová verejnosť ani nepoznala. Bola to partia, ktorú treba zapísať čo najkrajšími písmenami do histórie slovenského hokeja ako vzor hokejového umenia, športovej nezlomnosti a vôle i vlastenectva s dvojkrížom na prsiach...
Foto: TASR