POZNÁMKA
Ivan BROŽÍK
Zaujali nás nedávne výroky herca a podnikateľa, či skôr podnikateľa a herca Maroša Kramára v Prahe. Pre denník E15 okrem iného povedal: „Divadlá sú na Slovensku zavreté a z bývalých kultúrnych stredísk sa stali vietnamské tržnice. Je to tragické. Kultúra u nás nemá nijakú podporu.“ Na porovnanie pán Kramár v rozhovore vyzdvihol, že „Česi milujú divadlá a kultúru majú radi“. Nuž, v niečom má česko-slovenská hviezda pravdu, v niečom ho treba dosť rázne poopraviť.
Predovšetkým, ak Česi navštevujú divadlá, treba zohľadniť aj ich priemerné príjmy, ktoré sú neporovnateľne vyššie ako slovenské. A treba spomenúť aj ceny vstupeniek, ktoré sú kalkulované aj pre ľudové masy a nielen pre smotánku z hlavného mesta. M. Kramár sa možno nemýli v tom, že stav v kultúre „je tragický“. Je naozaj tragický a stačilo na to jedno neúplné volebné obdobie súčasnej moci a zároveň nemohúcnosti pána ministra Krajcera. Iné je totiž umenie moderovať, teda v našom, slovenskom ponímaní, skákať do reči, a iné je pozdvihovať túto činnosť na umenie. A dajme za pravdu pánovi Kramárovi aj v tom, že z „bývalých kultúrnych stredísk sa stali vietnamské tržnice“. Kto ich z nich urobil? Liberálni manažéri, ktorí v každej príležitosti vidia zisk do vlastného vrecka a jediná kultúra v ich predstavách je šum bankoviek, sprevádzaný cengotom mincí.
V čom sa však Maroš Kramár dosť mýli? Nie zo všetkých kultúrnych domov sa stali vietnamské tržnice. Starosta obce Pruské na Považí pán Viliam Cíbik napríklad ruinu starého obecného „kulturáku“ s pomocou eurofondov a bez pomoci nášho ministerstva kultúry pozdvihol z trosiek a dnes na jej mieste stojí moderná ustanovizeň. Stretávajú sa v nej aj miestni divadelníci, aj keď so svojím umením nepodnikajú, iba „robia“ kultúru. Ich súbor Hugo už dávno svojím renomé presiahol hranice Slovenska. Takých obcí je však na Slovensku oveľa viac. Aj vďaka matičiarom, ľudia v regiónoch nezabúdajú na kultúru. Naopak, budujú ju, vštepujú mladej generácii a to všetko – nezištne. Dôkazom sú mnohé folklórne súbory, ochotnícke spolky, čitateľské krúžky. Nie, pán Kramár, kultúra na Slovensku nie je v tragickom stave. Tam, kde sa jej venujú z presvedčenia, s láskou, so srdcom, tam sa jej darí možno viac ako kedysi. Kultúra je naopak v tragickom stave v mestách, kde sa stala iba zdrojom kratochvíľnych radovánok akejsi pseudosmotánky, akýchsi pseudocelebrít a množstva snobov, ktorí z „kultúrnych podujatí“ odchádzajú s horčicou na saku a s pomarančmi vo vreckách. Kultúra sa stala pakultúrou tam, kde sa zmiešala s biznisom. A možno ešte, pán Kramár – ani v tých Čechách to nie je až také ružové. Pod článkom s vašimi vyjadreniami sa totiž objavili aj takéto čitateľské názory: „ Aj tak všetko financujú obyčajní ľudia zo svojich daní, keby sa tí snobi mali živiť sami, tak sa nikto z nich tak dobre mať nebude. Na každom kroku máme divadlo, ale nikoho nezaujíma, koľko ľudí žije pod mostmi, ani tých hercov. Hlavne, že naše celebrity majú na svoje radovánky.“
Veru, kultúra je na počudovanie ešte stále tam, kde ľuďom zostal v myslení priestor aj na inú kategóriu, ako je kšeft. Dokonca neraz aj v človeku, ktorý sa dostal pod ten most. Kultúra žije tam, kde v živote mnohí z našej hviezdnej smotánky neboli – v maličkých obciach, na lazoch, kdekoľvek, kde žijú ľudia, ktorí neprestali byť ľuďmi. Možno tam iba nemajú na honorár pre obchodníkov s kultúrou. Majú však niečo iné, oveľa hodnotnejšie, svoju jedinečnú kultúrnosť, ktorá ich drží ruka v ruke s kultúrou. Takže buďme presní – biznisu s kultúrou sa u nás veľmi nedarí. A to je možno aj dobre.