Všetci sme pacienti
Zhováral sa Ľubomír PAJTINKA – Foto: autor
Hodnotový svet súčasného národného bytia u nás, ale aj kdekoľvek na svete je postavený na dobrom zdraví, vzdelanosti a pevnom mravnom hodnotovom svete. O výchove a vzdelávaní píšeme pravidelne, podobne ako aj o mravných hodnotách. Dnes sme si pozvali na rozhovor matku, ale aj odborníčku na zdravie a podporné aktivity vo výchove Mgr. Lenku REBROVÚ, aby sme sa viac zamysleli nad hodnotami nášho zdravia a politikou jeho posilnenia v našom rebríčku hodnôt.
Lenka Rebrová v roku 2006 ukončila magisterské štúdium na Zdravotníckej univerzite v Bratislave. Špecializáciu v odbore získala na zdravotníckej univerzite v Banskej Bystrici, kde dosiahla akreditáciu diplomovaná inštrumentárka. Dve deti, z toho syna s poruchou autistického spektra a sémanticko-pragmatickou poruchou, ukončili jej prácu na operačných sálach a začala sa naplno venovať rodine. Popritom písala scenáre pre divadlo, kde i režírovala, účinkovala a vyrábala dobové kostýmy. Na medicínu nezanevrela. Prepojila znalosti z histórie a medicíny a urobila sériu prednášok pre širokú verejnosť z dejín medicíny, z ošetrovateľskej starostlivosti a zo vzniku Červeného kríža.
Hovoríte, že všetci sme vlastne potenciálni pacienti, všetci raz budeme potrebovať odbornú zdravotnú starostlivosť. Tento fenomén v živote neobíde asi nikoho. Ako je to teda s našou pozíciou z hľadiska zdravotníctva?
Na fakulte nás upozorňovali, že pacienta nenazývajme pacient, ale klient. Zrejme tým chceli zdôrazniť, že je to ten, čo si naše služby platí. Ja by som ho nazvala klient pacient. Trpezlivý platič. Spoločnosť možno rozdeliť do dvoch základných skupín – tých so zdravotnými problémami už obiehajúcimi zdravotnícke zariadenia, teda pacienti, a potencionálni pacienti, ktorí riadením osudu ešte nepotrebujú medicínsku pomoc. K tým sa môžeme kedykoľvek pridať. A vlastne vzniká tu podskupina ‒ zdravotníci, ktorí sú tiež v systéme zdravotníckej starostlivosti a trpezlivo čakajú na zmenu.
Aký je stav nášho zdravotníctva a príprava nových odborníkov? Myslíte si, že nastane zmena?
Zmena prichádza každý deň. Momentálne, žiaľ, k horšiemu. Zlepšujeme sa technologicky , operácie sme schopní vykonávať na špičkovej úrovni , no úroveň následnej ošetrovateľskej starostlivosti pre personálnu podvýživu rapídne klesá. Takže medicínsky ideme do 21. storočia a ošetrovateľsky do 19. storočia.
V systéme chýba štrnásťtisíc sestier. Vysoké školy vyprodukujú osemsto sestier ročne. Do praxe nastúpi sotva polovica, takže sa zlučujú oddelenia. Nakoniec to môže vyzerať tak, že doktor zoperuje pacienta a potom ho uložia do postele a staraj sa sám. Možno ešte príde nejaký ten manažér ošetrovateľskej starostlivosti a dá mu písomný návod na následnú starostlivosť, a nejaký ten farmakologický díler, ktorý mu odporučí lieky. Teraz mi napadla myšlienka – či lekár vôbec bude mať s kým operovať, lebo je aj zúfalý nedostatok inštrumentárok a anesteziologických sestier…
Vedeli by ste zadefinovať, ako sme dospeli k takému zlému stavu?
Prvý odliv stredného zdravotníckeho personálu nastal v deväťdesiatych rokoch otvorením hraníc a druhý zmenou vzdelávacieho systému v roku dvetisíc. My sme to nazvali Zajacova reforma. Vraj sme boli tomu dotlačení Európskou úniou. Nuž, povedzme si to rovno, niekomu to prišlo vhod. Otvoril sa biznis školstvu, tituly, docentúry. Dostali sme výnimku na urýchlenie procesu získania docentúry z ošetrovateľstva, a ako to už býva, hneď to niektorí využili či zneužili.
A tak máme najviac docentov na štvorcový kilometer, ale na fakultách chýbajú ako odborní garanti kvalitného vzdelávania. Nikdy som nepochopila tú honbu za titulmi. Chápem potrebu vzdelávania i vnútorné pohnútky na vzdelávanie ako sebarozvoj. Ale honba za titulmi?! Opýtajme sa spoločnosti, akú hodnotu má pre nás človek, ktorý dehonestuje vzdelávací systém predajom diplomov, a akú hodnotu má pre nás človek, ktorý sa takýmto titulom vystatuje?
Ale to je zrejme iná téma, ktorá má rozhýbať spoločnosť. Chcete povedať, že pre vás vysoká škola nebola prínosom?
Dodnes vysokú školu vnímam ako rozšírenie obzoru, schopnosti pracovať s témou, získavať rozhľad. Skúšky ako víťazstvá, ktoré človeka zoceľujú a učia pracovať s diskonfortnými situáciami, ísť za limity a prekonávať prekážky. Ale pre prax a prácu zdravotnej sestry určite mala väčší prínos výborne postavená koncepcia vzdelávania na stredných zdravotníckych školách. Bola to výučba úzko prepojená s praxou. A filozofia bola postavená – všetko pre pacienta.
Človek na prvom mieste. S odhodlaním mladého človeka som išla do praxe, povedala by som, že k lôžku, ale nebolo tak. Išla som robiť na komplex operačných sál. Špecifická práca, ktorá ani dnes nie je v predmetoch výučby. Takže podľa niektorých argumentov by som ani s vysokou školou nebola odborne i prakticky pripravená vykonávať prax. Tri mesiace som sa učila pohybovať po sálach a po roku získala základné zručnosti inštrumentárky na náročnejšie operácie.
Stať sa dobrou operačnou sestrou v jednom odbore je proces tak na tri roky. A stať sa inštrumentárkou komplexu operačných sál (viacej odborov, napríklad chirurgia, ortopédia, gynekológia, urológia, ORL atď.) je predmetom celoživotného vzdelávania. Vyžaduje to osobu ochotnú sa neustále vzdelávať a fyzicky i psychicky zdatnú. Výhodou je, že prax si vyselektuje. Potom som išla na endoskopické sály a neskôr materská, narodil sa mi syn s diagnózou poruchy v autistickom spektre.
Takže v zdravotníctve ste skončili?
Na nejaký čas. Bola som presvedčená že navždy. No o pár rokov späť ma oslovila bývalá kolegyňa vrátiť sa do zdravotníctva. Založili sme zdravotnícku firmu, ktorá sa zameriava na personálne zabezpečenie operačných sál. A vtedy som sa opäť vrátila nielen ako inštrumentárka, ale najmä ako manažérka na operačných sálach. S nadhľadom som začala vnikať opäť do systému. Opäť študovať zákony, Zákonník práce, daňové zákony atď… A do toho desivá realita praxe. Čo sa ma však najviac dotklo, ako upadol status sestry, vertikálna i horizontálna kolegialita.
Je ešte niečo čo sa vás nemilo dotklo, v čom by ste videli zreteľný úpadok?
Trebárs máme tu spoločnosti, ktoré „zlepšujú zdravotníctvo“ – programovo vyciciavajú stredný zdravotnícky personál. Na pozície, ktoré by mali obsadiť minimálne dvoma sestrami, dosadia jednu s prísľubom, že ďalšiu určite doplnia. Niektoré súkromné spoločnosti sa ani neobťažujú, aby zamestnávali zdravotné sestry, a už vôbec nie špecialistky. Pozície obsadzujú „lacnejšími“ zdravotníckymi asistentmi. Iné majú sestru špecialistku, ale je to dievča pre všetko ‒ od upratovačky cez ošetrovateľa, anestéziologickú sestru, inštrumentárku až po asistenta. Najlepšie päť v jednom, a teda aj za jeden plat. Takže sestry nám odchádzajú zo štátneho, kde je to zlé, vyskúšať súkromné, kde je to niekedy ešte horšie.
Myslíte si, že je možnosť, ako to zmeniť?
Ťažko, a je to nadlho. Ale treba začať! Po prvé treba začať zmenou vzdelávacieho systému. To je pre príliv, a zmierniť odliv zlepšením postavenia zdravotných sestier. Návrat k stredným zdravotníckym školám. Ja sama som absolvent strednej zdravotníckej školy a stačilo mi to, aby som bola dobrá zdravotná sestra. Chcelo by to však opäť vrátiť status absolventovi strednej školy. Chcelo by to vrátiť gymnaziálnych žiakov na stredné odborné školy.
Zvýšiť spoločenský status zdravotnej sestry pomocou médií ‒ televízia, rozhlas, seriály filmy. Vrátiť dôveru potencionálnym študentom stabilizáciou systému vzdelávania. Teda ak nastúpi študent do strednej odbornej školy na odbor zdravotná sestra – tak i skončí ako zdravotná sestra, a nieže mu odbor rekvalifikujú pred maturitou a skončí ako zdravotnícky asistent. A, samozrejme, propagáciu na základných školách, napríklad prednášky o medicíne. Nastaviť zdravotnícku školu ako „ prípravku“, teda osnovami priamo nadväzujúc na vysokú školu ošetrovateľstvo, medicína. Aby prípadní záujemci videli perspektívu nielen okamžitého uplatnenia v praxi, ale i v prípade záujmu postupu na vysokú školu.
Myslíte si, že vysoká škola pre zdravotné sestry je chyba?
Existujú dva pohľady na túto otázku. Prvým je dostatočne vyzretá osoba vo veku devätnástich rokov na prevzatie zodpovednosti za inú osobu? Nuž, ak je zrelá na alkohol, sex – teda i potencionálne materstvo – teda rodičovstvo – tak určite. Je vedomostne spôsobilá? Nuž, to nie je, ale to nie je ani sestra z vysokej školy.
Len dlhoročná prax a stále naberanie skúseností naučí. Medicína je taká. Teória dá len základný rozhľad, ale iba prax naučí. Je to remeslo. Jeho produktom je najvyššia hodnota života ‒ zdravie. Vyžaduje si talent, vízie, vedomosti a zručnosti, ktoré sa iba systematickou prácou rozvíjajú a zdokonaľujú. Ako každé remeslo chce to plného obetavého človeka. Je to krásne zmysluplné povolanie, ktoré tento parazitný systém zneužíva, a život zdravotníkom namiesto toho, aby napĺňal – tak dokonale vysáva. Vysať, použiť a zahodiť. Konzumná spoločnosť na každej úrovni života. Lenže v zdravotníctve je to likvidačné. Vychovať dobrú sestru trvá roky, aby nám po roku neutekali zo systému do úplne iných odvetví.
A nezohrávajú v tom úlohu lepšie platové podmienky?
U mladých sestier určite áno. Hľadajú lepšie platenú prácu a povedia si: „Ak sa mám strhať či znášať neustálu šikanu od nadriadených či pacientov, tak nech viem začo. Na Slovensku som sa zaučila, získala potrebnú prax a zručnosti a teraz idem zarábať, a aj za iných pracovných podmienok. Niekam, kde sú kompetencie jasne stanovené. Niekde, kde sa zákon dodržuje.“ No a keď nám odchádza „stará“ sestra, tak to už nie je o peniazoch. Strácame sestry pre absolútnu vyčerpanosť. To neustále počúvam: „Do zdravotníctva už nikdy! Radšej pôjdem dokladať tovar do obchodného reťazca, než ďalej ťahať za všetkých od upratovačky po doktora.“
Vráťme sa ešte späť. Takže vy tvrdíte, že treba zrušiť vysoké školy tohto zamerania?
Nie, to som nepovedala. Potrebujeme možnosti rozvoja. Ale dajme to ako podmienku permanentného vzdelávania. Nie kreditný systém, podmienený komorou sestier, na ktorom sa opäť vezú stavovské organizácie – ako je to teraz. To dajme nabok. Vysoká škola by mohla byť pre absolventov gymnázií. Na tri roky. A pre absolventov stredných zdravotníckych škôl po dvojročnej praxi skrátené štúdium na dva roky.
Po získaní bakalára opäť do terénu minimálne na dva roky, a až potom možnosť dorobiť magistra. Keďže systém nevyžaduje magisterské vzdelanie, stačilo by im po troch rokoch odpracovania ísť na špecializačné štúdium v odbore. Takto by sa spoločnosti aspoň čiastočne vrátila investícia do vzdelania. V systéme by pribudlo viac sestier. No a, samozrejme, vedúce funkcie, manažérske posty by som podmienila získaním minimálne vysokoškolského vzdelania druhého stupňa.
Potrebujeme iný pohľad na stredné školy? Nie je to spiatočnícky pohľad? To predsa nie je zmena?
Aj návrat môže znamenať zmenu – závisí od nastavenia. Návrat k náhľadu na stredoškoláka, ktorý má užitočné uplatnenie v spoločnosti, je určite zmena ‒ a výrazná. Devätnásťročný absolvent, kým si začne riešiť život (rodičovstvo), aspoň pár rokov vráti do systému. Je flexibilnejší, učí sa rýchlo, je modelovateľný, fyzicky zdatný, psychicky síce nedozretý, ale oni v praxi veľmi rýchlo dozrejú. A potom vízia – vysoká škola. Získajú nadhľad a nastáva plnohodnotné prepojenie škola a prax. Ale to chce od základu prekopať vzdelávací systém a legislatívu.
Už teraz počujem tie kuvičie hlasy skostnatených úradníkov, že to nejde. Ide. Musí! V Česku sa im podarilo vrátiť stredné školy. Inak, len tak mimochodom ‒ špecializácia v odbore je v zahraničí cenená vyššie než vysoká škola. Špecializácia je totiž podmienená praxou – takže hovorí zamestnávateľovi: mám sestru špecialistku s praxou, ktorá vie pracovať v odbore. Vysoká škola nevypovedá o ničom ‒ iba o tom, že beriem niekoho, kto má ilúziu, že bude mať veľký manažérsky prst. Systém je podvyživený a ešte pár rokov a bude na v rovine vymierania.
Prečo?
Chcem vidieť nemocnice opäť plné absolventiek, smejúcich sa na chodbách, ktoré permanentne upozorňuje prísna, no láskavá hlavná sestra, ktorá si je istá, že z tých štyroch pridelených absolventiek má štyri sestry na rok, tri na dva roky, dve na štyri roky a jednu minimálne na šesť rokov, ktorá sa jej vráti i po materskej. A nieže po nemocničných chodbách vidím svoje ročníky – „husákove deti“, ktoré tam ostávajú, lebo čoby robili, ony to už „nejak doklepú“.
Taká zotrvačnosť vedie len k záhube. A tá je spiatočnícka. Chceme mladých ľudí pracujúcich v našich nemocniciach. Svieži závan do smutných chodieb. Všetci sme potenciálni pacienti, preto by malo byť v záujme každého urobiť zmenu. Ak to nejde po novom, tak sa vráťme a začnime tam, kde to fungovalo! Zamyslieť sa, ako to posunúť do 21. storočia. Je to predsa len tridsať rokov,a nie návrat do 19. storočia k Florence Nightingalovej…
