Jeden z dôvodov, prečo slovenská pravica neoslovuje inteligentných voličov
Ján ČERNÝ
Najskôr treba asi uviesť na pravú mieru, že pojem „slovenská pravica“ je viac-menej fiktívny a neoznačuje to, čo by označovať mal. Pravica by totiž v politologickom vnímaní mala podporovať uchovanie tradičných a kultúrnych hodnôt, mala by sa snažiť o zachovanie sociálnej hierarchie, a samozrejme mala by jej byť vlastná súkromná kontrola výrobných prostriedkov.
To, čo ešte donedávna prezentoval samozvaný líder slovenskej pravice (tiež už len „ešte donedávna“ líder) v drese SDKÚ-DS, však malo iba jedinú ambíciu – chamtivosť.
Slovenská pravica sa riadi nanajvýš boľševickými princípmi. Pri preberaní moci jej ministri ešte ani len neotvorili minibary vo svojich nových ministerských kanceláriách, už po ministerstvách lietali stovky nimi podpísaných výpovedí. Prvé pracovné dokumenty v aktovkách členov novej vlády boli v podstate iba zoznamy mien, ktoré bolo treba okamžite „umiestniť“. A nerobia to len ministri. Tento systém má pravica taký sofistikovaný, že po nástupe jej vlády v lete roku 2010 si v podstate ani predavač notabene v podchode neudržal svoje miesto a nahradili ho niekým „spoľahlivejším“. Také veľkoplošné čistky sa hádam neudiali ani v období biľakovskej normalizácie. Ale v očiach pravicového voliča (a novinára) je to úplne v poriadku. Svojím mlčaním de facto súhlasí s tým, že metódy ním volených politikov sa v ničom nelíšia od metód previerkových komisií na začiatku sedemdesiatych rokov a štýl prevzatia moci nad štátom našou súčasnou „pravicou“ je iba nepodarená kópia februára 1948. Možno iba slovo zoštátnenie nahradili liturgickým pojmom „privatizácia“.
Slovenská „pravica“ vniesla do našej politiky mimoriadne necivilizovanú atmosféru. Nevšímajme si teraz bežnú aroganciu moci, absenciu schopnosti dialógu, surovosť a bezcitnosť. Ale už len takú slušnosť. Kandidát do ľavíc parlamentu (našťastie už urazený a odídený) vo svojom slaboduchom a zdá sa, že jedinom blogu zdôvodnil svoju kandidatúru takto: „Kandidujem preto, aby v tom parlamente bolo menej svíň.“ Nielenže takto prezentuje svoj vskutku intelektuálne chudobný volebný program elektorátu. Výrazy, ktoré sa nesú z úst jeho súkmeňovcov rokovacou sálou, sú bežné iba v štvrtej cenovej skupine, nie však v budove na námestí Alexandra Dubčeka.
V iných blogoch pravicová tínedžerská úderka prezentuje nadiktovaný názor, že ľavicu volia zväčša slaboduchí, hlúpi a nevzdelaní voliči. Je to už takmer modlitba pred každými voľbami. Doteraz sa žiaden ľavicový volič neohradil. Skúsil by však – slušne – namietať a argumentovať proti niečomu, čo vyšlo z hlavy „pravicového“ politika. Okamžite by ho armáda pravicu adorujúcich diskutérov počastovala nadávkami od A až po Z a označila za nesvojprávneho. A čo je smutnejšie – administrátor spravujúci blog daného média by následne jeho príspevok vymazal. Pravicové médiá totiž úplne bežne používajú názorovú cenzúru svojich blogov ako pracovnú metódu. Nechajme však bokom tú časť tohto textu, ktorú by čitateľ mohol považovať za subjektívnu.
Zrejme málokto z predstaviteľov našej pravice číta – s výnimkou vkladných knižiek a výpisov – z účtov aj takú periodickú tlač, akou je napríklad časopis Psychological Science. V preklade Psychologická veda. Je to mesačník, ktorý renomovaní odborníci z celého sveta považujú za špičku poznania, za mienkotvorného šíriteľa najmodernejších odborných článkov, výsledkov autorizovaných výskumov a krátkych správ. Označiť tento časopis ako tendenčný si zo svetovej vedeckej obce netrúfne nikto.
Psychological Science priniesol zaujímavú štúdiu kanadských vedcov. Zaoberali sa skúmaním výšky inteligencie voličov pravice a porovnávali výsledky s totožným výskumom voličov ľavice. Na výskume sa zúčastnilo pätnásťtisíc respondentov, teda viac ako desaťnásobne väčšia vzorka, s akou bežne pracujú naše agentúry pri plošných prieskumoch. Celkový výsledok výskumu je pre voliča pravice (celosvetovo) nelichotivý. Voliči pravice majú totiž v priemere nižšie nameraný IQ a EQ ako voliči ľavice. Podľa citovanej zverejnenej štúdie si IQ menej obdarení ľudia vyberajú pravicové, respektíve konzervatívne názory s tým, že im poskytnú väčší pocit ochrany a bezpečia. Naopak ľudia s vyššou vrodenou inteligenciou inklinujú k ľavicovému zmýšľaniu, pretože ich myseľ je natoľko otvorená, že okolo seba nemusia stavať žiadne pomyselné kultúrne hradby. Podľa kanadských vedcov o našich politických názoroch nerozhoduje ani tak naše vzdelanie, ba ani sociálny status, ako skôr vrodená inteligencia, ktorá je u pravičiarov prevažne nižšia než u ľavicovo zmýšľajúcich ľudí.
Prečo sú teda už tradične pravicoví politici a pravicovo zmýšľajúci ľudia, minimálne na Slovensku, považovaní za inteligentnejších a zbehlejších? Ako nám dokázali kanadskí vedci, nie je to preto, že by ľavičiari boli menej inteligentní, práve naopak. Problém je v tom, že pravičiari sú jednoducho povedané podstatne viac agresívnejší, drzejší a majú sklon ísť za svojím cieľom aj cez mŕtvoly. Oproti nim sú inteligentnejší ľavičiari kultúrnejší, jemnejší a ako takí si často povedia, že múdrejší ustúpi.
Treba pripomenúť, že ide o výsledky, kde sa pracuje s priemerom. To znamená, že sa nedá konštatovať, že každý volič pravice alebo ľavice je taký alebo onaký. V každom prípade však, ako píše jeden z diskutujúcich pod článkom – „ak nechceme skončiť v slepej uličke, do ktorej nás hnal a ešte stále ženie ultrapravicový neoliberalizmus, mali by sme svoj potenciál orientovať na ľavicové alternatívy, akými môže byť napríklad ekonomická samospráva či priama demokracia“.
A ešte by sme čosi „mali“ – zastaviť urážky voličov ľavice od časti pravicovej voličskej základne prevažne s vyššími ročníkmi narodenia. Ako členovia niekdajšieho SZM totiž slepo a bezmyšlienkovite iba hlásajú dogmy produkované pravicovými straníckymi centrálami ich chlebodarcov.