Uchráňme si kresťanský étos a slovenský etnos. Bol pri všetkých aktoch spojených so vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Podieľal sa na programe ponovembrového vývoja Slovenska, ale aj Česko-Slovenska. Ako syn politického väzňa bol z vysokoškolského štúdia odvelený do Pomocného pracovného práporu (PTP). V bani na Ostravsku získal výučný list baníka. Diaľkovo vyštudoval Vysokú školu ekonomickú. Po roku 1989 zastával post ministra či podpredsedu parlamentu. Prof. Ing. Marián Augustín HÚSKA, DrSc.
- Narodili ste sa 9. septembra 1929 v Hubovej. Ako sa na živote vašej rodiny i vašom osobne prejavila blízkosť Ružomberka a vplyv Andreja Hlinku?
Rodiny môjho otca a matky boli katolícke. Otec si vždy písal k priezvisku Húska prídomok Hamaj, matka pochádzala z rodiny Kyjovej. Bola to čo do vlastníctva polí, lúk, pasienkov a lesov najbohatšia rodina v obci. Z týchto dvoch rodín pochádzali viacerí richtári. Napríklad starý otec Kyjo bol richtárom asi do roku 1914 a starý otec Húska cez prvú svetovú vojnu. Môj otec cez druhú svetovú vojnu. Húskovci aj Kyjovci mali obchod a hostinec a môj otec mal ešte aj obchod s drevom. Hotové peniažky však donášal len obchod s drevom. Lebo občania väčšinou kupovali „na borg“. Čo sa pamätám, naše rody patrili k ľudákom, hlinkovcom a sidorovcom.
- Čo to pre vás znamenalo?
V ľudovej strane bolo mnoho prúdov, my sme stáli na pozícii Sidora. Vnímali sme to tak, že on bol pod priamym vplyvom Hlinku. Hlinka nechodil do Gombáša a Ľubochne len celebrovať omšu na „deň odpustu“, ale sem-tam na koči aj do hosťovskej izby kyjovského hostinca na preferans.
- Vy si ho pamätáte?
Samozrejme, a nielen z jeho návštev obce, ale v sprievode otca aj na ružomberskej fare. Dokonca s otcom som bol aj na Hlinkovom pohrebe. Bol som slabosťou otca a vydrankal som, aby ma brával ako prívesok na jeho cesty lokálneho politika i obchodníka. Vzal ma i na diskrétne stretnutie sidorovcov na Smrekovici, kde Sidor, keď ho Hitler vyhnal z pozície predsedu autonómnej vlády, oddychoval a vlastne aj intrigoval proti Tisovi. Sidor a Tiso boli rivali. Otec bol dlho pod vplyvom Sidora a len postupne, na základe reálneho pôsobenia Tisa začal chápať, ako zachraňuje slovenský národ v nacistickej sfére pred rozparcelovaním Slovenska medzi sebeckých susedov. Samozrejme, stačil uchrániť pred Hitlerovým chorobným expanzionizmom len väčšinu národa. No podstatne viac ako protektorátny Hácha.
- Takže ste sa zmierili s prvým slovenským štátom?
Hej, dokonca tak, že otec chodil intervenčne za Tisom a úspešne vybavil desiatku prezidentských výnimiek pre Židov. Proti nacistickému hladu po zdrojoch potrebných pre expanznú vojnu vznikol na Slovensku systém korumpovania nacistických rekviračných delegácií. Otec ako starosta a lesmajster štátnych lesov v Ľubochni organizoval pre nich honosné poľovačky a napakované kufre plné kvalitných potravín a nápojov účinne zmäkčili srdcia nacistických vymáhačov.
- Aké máte spomienky na obdobie prvej Slovenskej republiky?
Vojnové hospodárstvo Nemecka bolo stále nenásytnejšie. Najvyšší hospodársky úrad a ministerstvo hospodárstva nám čoraz častejšie posielali nemecké delegácie, aby sme rôznymi „pozornosťami“ prinútili prižmúriť ich kontrolné oko. Otec ako starosta mal však často na krku aj domácich nenasýtencov. Počas vojny aj prvej Slovenskej republiky vznikla hospodárska komisárska služba a tzv. mlatobní komisári, ktorí mali dohliadať, aby hospodárska produkcia bola kontrolovaná a aby z nej odvádzali určený kontingent štátu. Aj slovenskí komisári boli hladní po korupčných benefitoch a po úplatku za „prižmúrené oči“. Zrejme korupcia, všimné a iné prvky boli večnými sprievodnými zlami príživníctva. Temné znaky parazitizmu a uzurpácie sa praktikovali už od praveku. A aj dnes nás o tom presviedčajú dnešní neoliberáli i neokonzervatívci u nás i vo veľmociach. No museli sme strpieť aj iné veci. Prišlo nariadenie, že všetky hotely musíme dať k dispozícii na rekreačné turnusy pre nemecké deti. Každé dva mesiace prišla nová „várka“ nemeckých detí z rozbombardovaných miest. Sprvoti pochodovali a bubnovali v zovretých radoch v rovnošatách Hitlerjugend, ale neskôr menej bubnovali a vyspevovali, ale hltavo konzumovali jedlo, ktoré sa už v Ríši stalo vzácnym.
- Vašu mladosť poznačila vojna. Ako ste ju vnímali?
Mal som pätnásť rokov, keď som ako protiokupačný utečenec spolu s otcom a rodinou evakuoval do Ľubochnianskej doliny. Bývali sme v tzv. čierňavskej hájovni. Hájnici podľa rozkazu povstaleckého veliteľa doliny vytvorili z civilných občanov od pätnásť rokov tzv. hospodárske lovecké jednotky. Na zásobovanie zverou kuchyňu povstaleckej posádky.
- V povstaní?
Hej. Ale keďže zveri bolo málo, tak sme lovili salvami. Preto som od povstania už nikdy nebol na nijakej poľovačke. Spomínam si, že sme schádzali z lesov dva dni po páde Banskej Bystrice, a to na drezine lesnej železničky. Povstalci sa rozutekali domov či na partizánske chodníčky. Na kraji Ľubochne stála píla a pri nej nás už čakala desiatka bývalej nemeckej Luftwafe a asi štyria chlapi v slovenskej uniforme s čiernou páskou a s nápisom Slovenská domobrana. Mali ironické poznámky ako: „No čo, povstalci? Bolo vám lepšie v čechoslováckej partizánskej republike?“ Mlčky sme sa dali prezrieť a prepustili nás domov.
- Po vojne ako?
Nasledovali prehliadky, asi štyri. Organizovali ich revolučné výbory a Zbory národnej bezpečnosti. Po roku 1948 nám skonfiškovali obchod, hostinec a jedného dňa prišli eštebáci po otca a odviezli ho. Odsúdili ho a dva roky sťahovali od Ruzyne cez Bratislavu, Leopoldov, Ilavu až po Brno.
- Za čo ho odsúdili?
Nuž, stalo sa, že poručík Chovan ušiel na Západ. Jeho otec bol mojím krstným otcom. Bol to vysoký chlap – meter deväťdesiat, čiže neprehliadnuteľný. Vrátil sa na Slovensko ako poručík výzvednej francúzskej služby. Potom ešte trikrát bol na Západe, než ho chytili, uväznili, trýznili a popravili. Tých, ktorí ho prechovávali, odsúdili.
- Jedným z odsúdených bol váš otec?
Áno, počas výsluchov sa dôstojník Chovan priznal, že otcovi povedal o tom, že ide na Západ a že mu môj otec povedal, už dávno si tam mal byť. A na základe toho otec dostal dva roky ťažkého väzenia a konfiškáciu štyroch pätín majetku. Ja som musel opustiť vysokú školu a nastúpil som do podniku lesov v Gelnici. Po roku som dostal povolávací rozkaz do Mimone a tam vidím, že som buď medzi kňazmi, alebo zlodejmi. Po dvojtýždňovom tzv. výcviku, ale bez zbraní, ma odviedli do Ostravy-Radvaníc, kde som bol dvadsaťšesť mesiacov ako nespoľahlivý vojak PTP. Z toho deväťdesiat percent času som robil v bani Ludvík, trochu v baniach Hedviga a Pokrok.
- To kvôli otcovi?
Nikdy mi nikto nepovedal, prečo som musel robiť v bani, v PTP. No aj tak v rámci nedeľného vzdelávania som sa prihlásil do závodnej školy práce. A dostal som aj výučný list. Som vyučený baník. Robil som v predkoch, teda v razení chodieb, a v tzv. nízkych, 90- až 130-centimetrových poruboch a slojoch. Tam od prachu skoro nebolo vidno kahance. Nosili sa v ruke alebo zavesené na obojku. Vážili päť kíl. Vzpriamene sa nedalo kráčať, len zohnuto alebo po štyroch. Keď sme sa po prvej zmene vracali k raziacej veži, nevládal som ísť. Nechal som ostatných odísť a ja som sa vybral štvornožky. Natrafil na mňa banský strelec, ktorému som povedal, že pôjdem, len čo si trochu oddýchnem. A on mi: „Synak, poď,“ a zobral ma pod pazuchu a vliekol von. Odtiaľ mám obštrukčnú chorobu pľúc od uhoľného prachu.
- Ako ste sa dostali k vysokoškolskému diplomu?
To je zaujímavé. Prvého decembra 1953 ma prepustili. To už bol prezidentom Zápotocký, začali rušiť PTP, bolo cítiť istý odmäk. Začal som robiť v jednom stavebnom podniku v Ružomberku a po roku som jednoducho napísal list. Poslal som ho predsedovi vlády do Prahy a predsedovi Zboru povereníkov do Bratislavy. Napísal som, že sa všade hlása: Ja som baník, kto je viac? K listu som priložil overený odpis môjho výučného listu a napísal som, že som robil v bani a mám právo žiadať, aby som sa dostal na vysokú školu. Z Bratislavy prišla odpoveď hneď. Že to akceptujú, ale vzhľadom na celkové okolnosti mi povoľujú len diaľkové štúdium.
- A vy ste to dotiahli až na vedeckú hodnosť. Bez straníckej legitimácie?
Nikdy som sa nestal členom komunistickej strany. Niežeby o mňa nestáli, ale ja som hovoril, že predsa vedia, z akej som rodiny, a to by bolo proti akémukoľvek zmyslu.
- Vaša hviezda zažiarila v roku 1989.
Pracoval som vtedy vo Výskumnom ústave ekonomiky stavebníctva a stal som sa predsedom štrajkového výboru s dvoma spolupredsedami – Kočtúchom a Pittnerom. Na základe toho ma vymenovali za člena koordinačného centra VPN. Keď sa ma pýtali, s čím chcem pomôcť, povedal som, že chcem robiť na programe. Na čele programového výboru bol Martin Bútora, ďalej tam boli Peter Zajac, Ivan Lupták, Slavomír Stračár a ja. Bútora ustavične zhromažďoval nejaké materiály, ja som pripravil prvú verziu. Prečítal som ju, povedal veľmi dobre, použijeme to ako podklad. Ale míňali sa týždne a stále nič, len zbieral podklady. Tak som navrhol, aby profesijné kluby vypracovali námety. A stalo sa, že predseda klubu medzinárodných vzťahov Roman Zelenay nás informoval, že jeho klub prišiel k záveru, že cieľom by malo byť dosiahnutie medzinárodno-právnej subjektivity Slovenska. Rozmýšľal som a zrazu som si povedal: Bože, veď to je ohromné. Nehovorí sa o štáte, o forme štátu, ale o medzinárodno-právnej subjektivite. A subjektivitu má len štát. Tak som hneď pripravil druhú verziu. Členovia výboru povedali že hej, ale zasa sa nič nedialo. Tak Stračár, ktorý bol šéfom košickej vépéenky a zároveň novým šéfom VSŽ, navrhol, aby sme sa na týždeň zavreli na Bukovci, kde má VSŽ rekreačné zariadenie, a v pokoji pripravili program.
- Ako to dopadlo?
Tri dni sme debatovali, a nič. Napokon som sa zavrel v izbe a pripravil som 25-stranový návrh s hlavným cieľom dosiahnuť medzinárodno-právnu subjektivitu Slovenska, lebo inak nebudeme s Čechmi rovní.
- Ale tú nemali ani Česi.
Ale mali Prahu a všetky centrálne orgány. O všetkom rozhodovali. Robil som ako expert pre Slovenskú plánovaciu komisiu a nič, čo neschválila pražská, sa nemohlo realizovať. Večer sme teda čítali môj nový návrh a zrazu všetci prikývli, že to je ono, toto sme potrebovali a schválili ho. Jedine Stračár povedal: „To nám Česi nezožerú.“ Ale dohodli sme sa, že s návrhom pôjdu do Prahy Gál, Zajac a Bútora. Obával som sa, či nám z neho nevyhodia požiadavku na medzinárodno-právnu subjektivitu Slovenska. A Bútora mi po návrate oznámil, že Havel mu povedal, aby sme to nevynechali, lebo len s týmto heslom vyhráme vo voľbách nad KDH. Potvrdil mi to aj Zajac.
- Nuž, ale VPN sa rozpadla práve na slovenskej otázke.
Áno, lebo sme povedali, že terajšiu podobu federácie neuznávame, a vytvorili sme platformu, z ktorej potom vzniklo HZDS. Musím poznamenať, že Zajac mi už vtedy povedal, že keď bude po voľbách, tak tú požiadavku na medzinárodno-právnu subjektivitu z programu odstránime. Začal som teda v HZDS hovoriť o štátnosti. Mečiar nebol nadšený, lebo chcel mať otvorené všetky dvere na rokovanie. Úprimne veril, že Čechov „dokope“ k voľnej federácii s veľkou slovenskou kompetenciou. Dokonca na programovom sneme HZDS v Košiciach mi rovno povedal: „Obhajuj si, ja nevystúpim a nepoviem slovo ani za, ani proti.“ Bol presvedčený, že v danom rozložení síl netreba sa viazať na písomné programy, ale improvizačne vytlačiť z Čechov čo najviac ústupkov. Keď sa však diskrétne dozvedel, že česká pravica sa chce pri rýchlom prechode do západnej sféry vplyvu zbaviť slovenského „spomaľovacieho prívesku“ a že Česi už majú tajný plán ako pri delení majetku využiť lepšiu českú informovanosť o zdrojoch, tak sa stal tvrdým zástancom slovenskej štátnosti
- No dosiahli ste slovenskú samostatnosť.
Áno, ale nebolo to jednoduché. Nemali sme záruku, ako budú hlasovať dubčekovci. Keď sme Dubčeka štyria presviedčali (Mečiar, Laluha, Kočtuch a ja), aby prijal funkciu prezidenta druhej Slovenskej republiky, napriek tomu, že ronil slzy, nepodľahol nášmu naliehaniu.
- Ako by ste charakterizovali to, čo sa dnes deje v slovenskom parlamente?
To je ukážka toho, že najvyššie elity boháčov nemajú morálne krytie. Novopohanstvo im slúži na ospravedlnenie toho, aby organizovali pohodlnú existenciu vlastnej budúcnosti. Neveria v nadpozemské nebo, a preto chystajú pre seba pozemské. My na tejto zemi si uchráňme kresťanský étos a slovenský etnos. A naše posmrtné nebo bude v milosrdných rukách Stvoriteľa.
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív A. M. H.