Aj Slovensko má svojich martýrov

thumbnail

Pred 170 rokmi popravili uhorské úrady Viliama ŠULEKA a Karola HOLUBYHO. Na konci štyridsiatych rokov 19. storočia sa Európou prevalila revolučná vlna. Ani krajiny rakúsko-uhorskej monarchie neboli týchto pohybov ušetrené. Nastali slávne „meruôsme roky“.  Už 13. marca 1848 sa vzbúril ľud vo Viedni a vynútil si od cisára odstúpenie kancelára Metternicha a prísľub novej ústavy. Vzápätí vo Viedni 15. marca 1848 privítali delegáciu uhorského stavovského snemu. Viedol ju Ľudovít Košut a tiež dosiahla viaceré výrazné ústupky.

Uhorský snem v Bratislave urýchlene zrušil urbariálne povinnosti poddaných, zrušil poddanstvo a cirkevný desiatok. Ľudovít Štúr, ktorý práve na uhorskom sneme v Bratislave opakovane vystupoval za zrušenie poddanstva, po jeho skutočnom zrušení vyhlásil: „Keby sme i z ohľadu národného to, čo nám je nevyhnutné a potrebné, boli dosiahli, to by sme už mohli byť slobodní a spokojní.“ Samozrejme, že Štúr cielil na najpálčivejší problém, a tým bolo postavenie Slovenska, ktoré v rámci Rakúsko-Uhorska  prakticky nejestvovalo a v zhubnej ideológii „jediného maďarského národa“ muselo bojovať doslova o svoje prežitie.

BOJ SA ZAČAL

Na sklonku leta 1948 prípravy na ozbrojené povstanie pokročili natoľko, že Hurban, Štúr a Hodža spolu s vojenským velením v zložení Bloudek, Zach a Janeček sformovali Slovenskú národnú radu a potom s dobrovoľníkmi prekročili 18. septembra hranice z Moravy do Uhorska pri Vrboviach. Devätnásteho septembra 1848 Ľudovít Štúr oficiálne vypovedal v mene Slovenskej národnej rady poslušnosť maďarskej vláde a vyzval Slovákov na boj za vlastnú slobodu a nezávislosť!  Význam Slovenského povstania v roku 1848 azda najlepšie vystihol J. M. Hroboň v liste Vajanskému (Hurbanovmu synovi) z roku 1888, keď Slovenské povstanie označil ako prechod štúrovcov zo školy do živej histórie národa a ako dejinnú chvíľu, v ktorej Slovák ‒ po prvý raz za tisíc rokov ‒ ťahal meč ako Slovák. Práve v tejto prvej etape Slovenského povstania zohrali jedinečnú úlohu dvaja slovenskí martýri ‒ obaja Hurbanom ustanovení komisári Slovenskej národnej rady Karol Holuby v Lubine a Viliam Šulek v Krajnom.

VLASTENCOV NEZLOMILI                                                                                                      

Evanjelický farár Ján Šulek bol v Sobotišti, kde pôsobil, osobným priateľom tamojšieho učiteľa Samuela Jurkoviča aj Jozefa Miloslava Hurbana. Je preto logické, že všetky jeho deti boli vychované vo vlasteneckom duchu. Týkalo sa to, samozrejme, aj Viliama Šuleka, ktorého volali Vilko. Vilko Šulek vyštudoval na evanjelickom gymnáziu v Modre, kde bol obľúbeným žiakom Karola Štúra. V roku 1848 žil u svojej sestry Ludoviky Márie Štefánikovej v Krajnom a po príchode hurbanovských dobrovoľníkov zorganizoval v Krajnom pod slovenské zástavy občanov. Z Krajného sa i jeho zásluhou prihlásilo štyristo dobrovoľníkov, ktorí sa zúčastnili aj na prvej víťaznej bitke hurbanovcov 22. septembra 1848 v Brezovej pod Bradlom. Žiaľ, horšie dopadla bitka 28. septembra 1848, po ktorej museli hurbanovci ustúpiť na Moravu. Vilko Šulek zorganizoval v Krajnom obranu, no postupujúce maďarské vojská ju prelomili. Šuleka zajali a odvliekli do Hlohovca do väzenia. Maďarskí velitelia Vilka navádzali, aby sa zriekol príslušnosti k slovenskému národu. Odboj proti maďarskej garde by mu boli odpustili, ak by prisahal na maďarskú zástavu a prestúpil na maďarskú národnosť. Ale takéto poníženie ľudskej dôstojnosti Šulek odmietol. Celú vinu svojich spoluobčanov v Krajnom vzal na seba. Preto ho 19. októbra štatariálny súd v Hlohovci odsúdil ako buriča a jedného z veliteľov Slovenského povstania na smrť. Vilka Šuleka popravili 20. októbra 1848 pri Bereksegu, pri dnešnom Šulekove, kde stojí aj pamätník architekta Dušana Jurkoviča.

PAMÄTNÍK HRDINOM   

Karola Holubyho uväznili aj s niekoľkými spoluobčanmi v Hlohovci. Tam štatariálny súd Holubyho ako jedného z vodcov Slovenského povstania a buriča odsúdil na smrť. Pri súdnom konaní sa rovnako ako Vilko Šulek nezriekol zodpovednosti za svoje činy v Slovenskom povstaní a vinu viacerých spoluobčanov prevzal na seba. Karola Holubyho popravili 26. októbra 1848 na rovnakom mieste, kde obesili aj Vilka Šuleka. Pred popravou Karol Holuby napísal báseň, v ktorej vylíčil „divadlo celej popravy“. Pred odchodom na popravisko sa pýtal, ako sa správal Vilko Šulek. Keď sa dozvedel o jeho hrdinskej smrti, povedal: „Čo plačete, ľudia, toto je moja svadba. Ja s radosťou kráčam do náručia svojej nevesty.“ Pochovali ho spoločne s Vilkom Šulekom tri dni po poprave pod šibenicou. V roku 1919 bolo miesto popravy označené masívnym krížom z dubového dreva, ktorý 21. októbra 1928 vymenili za súčasný kamenný pomník architekta Dušana Jurkoviča. V roku 1948 si občania Berekseku pripomenuli sté výročie hrdinskej smrti Šuleka a Holubyho. Pri tejto príležitosti premenovali dedinku Bereksek na Šulekovo.

Maroš M. BANČEJ ‒ Foto: archív