Stodvadsať rokov od narodenia najznámejšieho archivára Bratislavy. Nebol iba nejakou kuriozitou medzi historikmi, taký obraz o ňom vytvorili len niektorí novinári. Prežil krutý život, najmä po druhej svetovej vojne, a prežíval ho takmer tri desaťročia! Ovídius Faust by nemal padnúť do zabudnutia. Pre slovenskú historiografiu, osobitne pre dejiny Bratislavy a Trnavského kraja, má nenahraditeľnú hodnotu. Kedysi maďarská dedina Nemesvolgy sa po páde monarchie ocitla na území Rakúska ako Edelstahl. Tu sa roky predtým, 1. októbra 1896, narodil Gabriel Ján Ovídius Faust, ktorý potom celý život s radosťou používal iba to tretie krstné meno. Už to, že bol doktorom Faustom, akoby dvojníkom Goetheho alchymistu, čo za recept na výrobu zlata predá diablovi dušu, vyvolávalo v okolí údiv. A ešte k tomu Ovídius, priam neskutočné.
■ JAZYKOVÉ ZÁKLADY
Od prednarodenia bol Bratislavčan. Narodil sa totiž o pár dní skôr, ako ho rodičia čakali – a tí boli práve v Nemesvoldi u známych. Otca mal Čecha s jedným slovenským koreňom – rok po Ovídiovom narodení umrel na zápal mozgových blán. Matka Rakúšanka, s kvapkou maďarskej krvi – národnostná zmeska typická pre Bratislavu tých čias. Tým a prostredím, v ktorom vyrastal – na Vydrici, bol od detstva švorjazyčným (nemecko-slovensko-maďarsko-českým, pričom od kamarátov zo susednej Židovne a z Rybného námestia istotne pochytil aj jidiš). Vychodil základnú nemeckú školu a maďarské gymnázium oproti dnešnému bratislavskému sídlu Matice slovenskej, voľne čítal v štyroch jazykoch, vlastne v piatich – na gymnáziu pribudla latinčina.
■ UŽITOČNÁ VOJENČINA
Armáda v čase vojny vezme miliónom ľudí zdravie i život – u Fausta to bolo inak: armáda mu vrátila zrak. Pre komplikovanú očnú chorobu už pomaly nevedel ani čítať, tak ho na asentírke k vojsku nevzali, aj keď už bola prvá svetová vojna a brali takmer každého. Ovídia to urazilo, nechcel byť menejcenný, usiloval sa dostať do armády ako dobrovoľník a na akékoľvek zaradenie. Po niekoľkých dožadovaniach mestské veliteľstvo podľahlo a zaradilo neodbytného branca na pomocné práce do archívu generálneho štábu – možno si povedali: dokopy nič nevidí, a kto nič nevidí, nič neprezradí. Vedenie archívu si však vážilo Ovídiovo úsilie byť užitočným a dalo ho do rúk armádnym oftalmológom – v čase vojny si armáda povoláva najlepších odborníkov. Podarilo sa. Nový príbeh doktora Fausta, tentoraz nie vymyslený básnikom, sa mohol začať.
■ NA ČELE VEDY
Faustov profesionálny život sa tak datuje prinavrátením zraku. Počas vojenskej služby a krátko po nej absolvoval historiografiu na Viedenskej univerzite a získal titul doktora filozofie. Potom ešte dva semestre práva na maďarskej Alžbetínskej univerzite v Bratislave, školu však nedokončil, pretože univerzita vznikom ČSR zanikla. Urobil si aspoň nadstavbový kurz archívnictva na univerzite v Budapešti. A nastúpil za archivára Bratislavy.
V tomto zadelení usporiadal najmä nikým systematicky nebudovaný archív a začal viesť podrobné záznamy o poprevratových udalostiach. Sú neoceniteľným prameňom pre dejiny nášho hlavného mesta a využilo ich aj veľa publicistov a spisovateľov, ktorí sa venovali novodobému vývoju Bratislavy – v širokej verejnosti sú asi najznámejšie knihy z rozsiahlej edície vydavateľstva Marenčin PT Bratislava-Pressburg, napríklad populárne knihy Ľ. Janotu, J. Hanáka a i., ktoré by možno ani nevznikli, nebyť Faustových výskumov a publikácií. Prekážalo mu, že mesto nemá sústredenú literatúru o sebe. Od roku 1890 existovala síce mestská knižnica, ale tá slúžila širokej verejnosti, v portfóliu mala najmä beletriu, nevraviac o jej úbohom fonde: v roku 1920 mala 4 349 kníh, z toho len štyri boli v slovenčine. Založil teda novú vedeckú knižnicu, orientovanú na témy mesta – keďže sa však úradníci báli slova „vedecká“, taká vraj patrí na pôdu univerzity, a nie magistrátu, nazval ju Oddelenie knižničného fondu Archívu mesta Bratislavy.
V tom čase vedeniu mesta prekážali kopiace sa starosti s vedeckými inštitúciami, ktoré v Bratislave vznikali, tak ich zlúčili dovedna a dali ich na starosť doktorovi Faustovi. PhDr. Ovídius Faust sa stal jedného dňa z archivára prednostom Vedeckých ústavov mesta Bratislava, pričom archivárom, prirodzene, zostal. Tento inštitút sa na začiatku prvej Slovenskej republiky – s ústavmi na vysokých školách – stal zdrojom ľudských, priestorových, prístrojových a materiálnych potrieb vznikajúcej Slovenskej akadémie vied a umení.
■ ÚCTYHODNÉ DIELO
Prvú knihu vydal v roku 1920 pod názvom Bratislava a okolie – čosi ako turistický sprievodca, ale pre znalca dejín a umenia. V dvadsiatych rokoch vyšiel opakovane, autorom doplnený. V roku 1930 sa cítil už erudovaným znalcom pamiatok mesta, vydal teda knihu Bratislava – umelecké hodnoty a historické pamiatky. Potom sa už vrece kníh roztrhlo: do roku 1944 ich vyšlo ďalších desať – autorských, ako povedzme Česko-slovenský Dunaj, ale aj postavených na sústredení, výbere a vysvetlení dobových prameňov, čo je pre historikov hotový poklad: Udalosti rokov 1848 – 49 v zrkadle bratislavskej tlače, Zo starých zápisníc mesta Bratislavy, Súbor erbových listín zemianskych, Pamätný spis Bratislavy ako hlavného mesta Slovenska a pod.
■ MEČ ROKA 1945
Po vojne akoby uťal. Faust sa zrazu vytratil z povedomia. Keďže si celý život udával nemeckú národnosť, na jar 1945 sa mu to vypomstilo. Bez ohľadu na zásluhy v rozvoji slovenského archívnictva ho dali s inými obyvateľmi Bratislavy, čo mali nemecký pôvod a nemali dosť peňazí podplatiť úrady, do zberného tábora v Petržalke: dňom i nocou odtiaľ vyvážali, presnejšie pešo posielali zástupy ľudí za rakúske hranice a stade ich okupačné ruské vojská lifrovali ďalej do Nemecka. O časť detí sa starali medzinárodné organizácie (napríklad dve petržalské siroty – budúca manželka nášho národného umelca Ignáca Bizmayera, už nebohá pani Violka, a jej brat sa stretli prvý raz po vyše štyridsiatich rokoch!).
Vďaka intervencii vplyvných priateľov O. Fausta ešte pred deportáciou prepustili – byt našiel vyrabovaný a býval v ňom jeho nedávny pracovník. Ten nemal poňatia, kam zmizla Faustova unikátna knižnica. Nikdy viac sa nenašla.
V Bratislave sa ho báli zamestnať. Päť rokov pracoval ako pomocný pracovník a trel biedu. V roku 1950 ho prijal odvážny riaditeľ Krajského múzea v Trnave. Dvadsať rokov denne dochádzal starý pán Faust vlakom do roboty, lebo v Bratislave si už našli s rodinou skromné bývanie a v Trnave sa im nedarilo byt zohnať, tak nakoniec rezignovali.
Zostalo tu však unikátne dielo. Vzorne usporiadaný mestský archív, sieť vedeckých ústavov, ktoré inicioval, historický zrod Slovenskej akadémie vied a umení, pri ktorom pomáhal takým osobnostiam, ako boli ekonóm Karvaš, fyzik Ilkovič, architekt Belluš a niekoľko veľkých mužov našej vedy v rokoch prvej Slovenskej republiky. A zostala legenda: slovenský doktor Faust.
Ján ČOMAJ – Foto: archív, vtedy.sk