ROZHOVOR TÝŽDŇA
Dr. Mária KOTOROVÁ, riaditeľka Vlastivedného múzea v Hanušovciach nad Topľou. Vlastivedné múzeum v Hanušovciach nad Topľou sa v posledných rokoch často spomína v súvislosti so zaujímavými podujatiami, ktoré vynachádzavo pripravujú jeho pracovníci v Živom archeoparku. Za festival Deň starých Slovanov v roku 2008 získalo prestížnu výročnú cenu časopisu Pamiatky a múzeá. Kaštieľ s archeoparkom je regionálnym múzeom Vranovského okresu. Má za sebou štyri desiatky rokov svojho jestvovania. Málo či veľa? V ľudskom živote je to čas plnej dospelosti, obohatenej o skúsenosti. Jeho riaditeľka verí, že jej múzeum sa javí ako dospelé, životaschopné a zároveň stále ešte mladistvé, plné nápadov a plánov. Od roku 1993 s prestávkou v rokoch 1999 ‒ 2002 ho riadi Dr. Mária KOTOROVÁ, archeologička, ktorá sa odborne orientuje na mladšiu a neskorú bronzovú dobu. A v posledných rokoch tiež na popularizáciu archeológie a na experimentálnu archeológiu.
- Každý našinec zrejme o zmysle a úlohách múzeí v teoretickej rovine „vie všetko“. Nie však každého láka do nich nakuknúť. Prečo podľa vás máme a potrebujeme múzeá?
Mojou obľúbenou neformálnou definíciou múzea je, že to je naša zhmotnená pamäť (miestna, regionálna, národná, svetová). Strata pamäti – i tej spoločenskej – je obrovským nešťastím. Čo znamená stratiť pamäť, vedia tí, ktorí sa starajú o ľudí postihnutých Alzheimerovou chorobou či inou formou demencie.
Najväčším omylom je považovať múzeá za sklady starožitností. Ak sa vnímajú takto, tak sa kdesi stala chyba. Múzejné zbierky totiž nie sú vecami samy osebe, ale médiami vypovedajúcimi o svojej dobe, svojich tvorcoch a užívateľoch, o ich estetickom cítení, remeselnej zručnosti, o úrovni hospodárstva, sociálnych vzťahoch, náboženských predstavách a na úrovni prírodovedných zbierok pravdaže o pokladoch prírody. Múzejné zbierky ‒ to je kniha, v ktorej treba vedieť čítať. Úlohou múzeí vo vzťahu k verejnosti je spraviť onú knihu čitateľnou pre ostatných. Ukázať im nie hrniec, ale človeka, ktorý ho vyrobil ‒ to je skutočná úloha múzeí.
- Zemplín, Šariš, historické slovenské stolice a od roku 1848 župy. Dnes v povedomí existujúce, ale na mape všelijako popretínané územia a v nich žijúci ľudia. Aký máte názor na prechovávanie starých a ešte starších tradícií dnes, vo veku, keď sa všetko zlieva do jedného globálneho celku?
Kedysi sa predpokladalo, že národ ako historickú kategóriu, ktorá na istom stupni vznikla a na istom stupni rozvoja spoločnosti zanikne, prevalcuje socialistická internacionalizácia a že národné či nebodaj regionálne povedomie sa úplne vytratí. Nestalo sa tak a ja som presvedčená, že ani súčasná globalizácia sveta nepohltí nielen národné, ale ani menšie regionálne identity, založené na pradávnych rodových a kmeňových zväzkoch a tradíciách.
- Na webovej stránke vášho múzea sa uvádza, že vzniklo ako „jedno z posledných múzeí na Slovensku“ a že od začiatku sa kreovalo ako vlastivedné so „zbernou oblasťou vranovského regiónu“. Môžete tieto informácie spresniť?
Naše múzeum vzniklo k 1. januáru1975. Keďže v okresnom sídle nebol vhodný priestor na múzeum, zvolil sa za jeho budúce sídlo práve rekonštruovaný renesančno-barokový kaštieľ v Hanušovciach nad Topľou, kde od roku 1976 múzeum sídli. Je to šťastie i nevýhoda. Šťastie určite v tom, že sme do vienka dostali impozantnú historickú budovu, nevýhoda v tom, že nesídlime v okresnom centre s jeho spoločenským a kultúrnym zázemím, ale v malom mestečku bez stredného školstva a bez širšej návštevníckej základne. Múzeum malo a má za úlohu zmapovať a múzejnými formami verejnosti predstaviť tak prírodné bohatstvo kraja medzi Domašou a Slanskými vrchmi, ako aj históriu a pestrosť ľudových tradícií pomedzia Zemplína a Šariša. Časom sa odborný záujem rozšíril v oblasti prírodných vied a archeológie na širšiu časť severovýchodného Slovenska a v téme vysťahovalectva, na ktorú sa múzeum pokúsilo viac zamerať, dokonca na celé východné Slovensko.
- Vieme, že múzeum spravuje dve historické budovy, časť historického parku. Že vo vašom múzeu pracujú archeológovia ako povedzme vy, ale aj historici, botanici, zoológovia, etnograf a ďalšie profesie. Ako sa vám darí takýto rozmanitý kolektív zjednocovať?
V našom múzeu sme hrdí na to, že máme širokú škálu profesií a že vynikajúco spolupracujeme. Ide aj o ľudské a profesionálne chápanie významu práce toho druhého a o ochotu pomôcť. Moji kolegovia nemajú problém zapojiť sa do múzejných aktivít – výstav, programov a pod., ktoré sú na prospech celku, aj keď absolútne nesúvisia s ich profesionálnym zameraním. Vedia, že také isté nasadenie bude, aj keď pôjde o ich aktivitu. Je to do veľkej miery stotožnenie sa s inštitúciou a lojalita k nej, ktorá vytvára v múzeu dobrú pracovnú a ľudskú atmosféru. Takže odpoveď na vašu otázku: Vďaka Bohu sa mi darí vytvárať jednotu v rôznorodosti. A nie je to určite len moja zásluha, ale zásluha všetkých pracovníkov, ktorí chcú, aby sa múzeum predstavilo vždy v tom najlepšom svetle – vo výskumnej i v prezentačnej oblasti.
- Pozitívne informácie – asi taká je dnes doba – sa šíria oveľa pomalšie ako tie opačné. A tak mnohí u nás ani nevedia, čo všetko ste práve v Hanušovciach dokázali pri sprítomňovaní našich koreňov, našej najstaršej histórie. Poraďte ako na to aj iným...
Na rozdávanie rád si netrúfam... Možno na jedinú: Mať trpezlivosť. Obrovskú...
Náš archeopark Živá archeológia od myšlienky po realizáciu prešiel cestu dlhú najmenej dvanásť rokov. Myšlienka živého archeologického parku – zdôrazňujem slovo živého – vznikla z pocitu potreby popularizácie výsledkov archeologického bádania, resp. z potreby priblížiť verejnosti pútavou formou najstaršie dejiny, ktorým sa v školských osnovách nevenuje dostatočná pozornosť. Chceli sme vytvoriť múzeum na prežívanie, nie na pozeranie. Vďaka projektom EÚ v roku 2007 vznikla odborná štúdia, na ktorej sa podieľali poprední slovenskí archeológovia. Pre archeopark bolo vytypovaných päť objektov z piatich rôznych období – z paleolitu objekt z Tibavy, z neolitu objekt z Košíc-Galgovca, z bronzovej doby nález z Nižného Hrušova, z laténskej doby obydlie z hradiska Zemplín a napokon ranostredoveké obydlie inšpiroval nález zo Skrabského. Nechceli sme totiž vytvoriť ilúziu pravekej osady z jedného obdobia, ale priestor na edukatívne a voľnočasové aktivity, kde je variabilita viac ako nevyhnutná. Odbornú štúdiu dopĺňali odporúčania zainteresovaných odborníkov na prezentačné činnosti v jednotlivých objektoch, tiež štúdie pre textil, hudbu, kuchyňu a iné činnosti. Na základe tohto odborného podkladu sa vyhotovila technická projektová dokumentácia. V roku 2010 sme v spolupráci s naším zahraničným partnerom – Muzeom Podkarpackim v Krosne – podali žiadosť o grant v rámci Programu cezhraničnej spolupráce. Projekt nám schválili až v roku 2013, preto sa výstavba archeoparku uskutočnila v minulom roku a otvorili sme ho 27. septembra 2014. Obydlia v ňom sú vybavené jednoduchým mobiliárom, v letných mesiacoch sú v každom objekte umiestnené tri figuríny (muž, žena a dieťa) odeté do ručne ušitých odevov, prislúchajúcich tomu-ktorému obdobiu. Pri paleolitickom objekte je tiež figurína psa, pri neolitickom obydlí ovce a pri chate z bronzovej doby koňa. Jednoduchšie kostýmy si môžu požičať aj návštevníci, ktorí môžu manipulovať so všetkými predmetmi dennej potreby, zbraňami, s náradím, keramikou... Výnimočným je voľné rozmiestnenie jednoduchých hudobných a zvukprodukujúcich nástrojov.
Návštevníci majú šancu „zahrať sa“, a pritom „sa niečo naučiť“. Som presvedčená, že človek, ktorý skúsi, aké náročné je drviť obilie na zrnotierke, získa trochu väčšiu úctu k ľuďom minulosti, a teda aj k dejinám vôbec. Tiež určite s väčším záujmom bude vnímať tento napohľad nevábny predmet v tradičnej expozícii. A ak si poťažkal v ruke kamennú sekeru s poriskom, bude určite inak hodnotiť nenápadný fragment originálneho nálezu brúsenej kamennej sekerky za sklom vitríny. Môžu si vypáliť keramiku, odlievať výrobky z bronzu, upiecť chlieb, skúsiť pestovanie plodín i chov domácich zvierat a i.
- Počas Noci múzeí 2015 ste zaujali celkom pekný počet účastníkov, medzi nimi aj deti a mladých ľudí, na naše pomery netypickým archeofestivalom Tisícročia za palisádou. Ste autorkou scenára a v dobovom preoblečení sme vás videli aj medzi účinkujúcimi. Ako sa myšlienka takéhoto festivalu rodila a kto všetko, popri vás, jej pomáhal na svet?
Už v čase, keď sme ešte len snívali o archeoparku, sme usporiadali tri podobné festivaly. Za jeden z nich ‒ Deň starých Slovanov, spoločných predkov ‒ pripravený v spolupráci s ukrajinskou stranou sme v roku 2008 získali prestížnu výročnú cenu časopisu Pamiatky a múzeá. Naše archeofestivaly sú akýmisi výletmi do minulosti, keď začíname od paleolitu (staršia kamenná doba) a končíme raným stredovekom, resp. v podaní hosťujúcej skupiny historického šermu sme sa mohli preniesť až do vrcholného stredoveku a prehliadkou nášho kaštieľa až do novoveku. V realizačnej fáze pomáha každý, kto je v múzeu. Väčšina z kolegov nemá problém premeniť sa na hercov. Kto problém má, fotografuje, dozerá, informuje, pomáha iným spôsobom. Samozrejme, na veľké archeofestivaly, ktoré u nás chceme pripravovať dvakrát v roku (v máji a v septembri), pozývame aj hostí, ako teraz boli členovia skupiny historického šermu z Vae victis, skupina Šarišská pechota či remeselníci, prípadne folkloristi.
- Vždy sa v takýchto rozhovoroch spytujeme, čo pre vás znamená vlastenectvo a Matica slovenská?
Môj otecko bol matičiarom v pohnutom šesťdesiatom ôsmom roku. U nás v rodine sa o Matici hovorilo s úctou, v našej knižnici boli publikácie, ktoré Matica vydala. Maticu som preto vnímala od detstva akosi prirodzene ako najvyššiu národnú inštitúciu. V deväťdesiatych rokoch som sa potom sama zapojila do kultúrnych aktivít v matičnom prostredí (nezabudnuteľné programy v Martine, vo Zvolene, v Ríme...) a dodnes pri všetkých problémoch vnímam Maticu ako subjekt, ktorý môže a má spájať všetkých Slovákov bez rozdielu konfesionálnej a politickej príslušnosti.
Vlastenectvo? Pojem, ktorý je už pomaly považovaný za prežitok – žiaľ. Pre mňa je to však prirodzený postoj človeka, ktorý aspoň trochu pozná dejiny a nemá celkom otupené city. Viete, poznám množstvo žien, ktoré sú vzdelanejšie, elegantnejšie, schopnejšie a bohatšie ako moja mamička. Ale vždy budem najviac milovať a vážiť si ju ‒ svoju matku. Tak nejako to cítim aj vo vzťahu k tejto krajine. Na svete je isto veľa lepších miest pre život, ale iba tu je domov..
Dagmar VANEČKOVÁ ‒ Foto: autorka