Biblia je najsociálnejší dokument, aký ľudstvo má

thumbnail

ROZHOVOR TÝŽDŇA

Pravoslávny teológ Ján HUSÁR: Slovanom bola ich viera najdrahocennejší poklad. Pravoslávny teológ doc. ThDr. Ján HUSÁR, PhD., pôsobí na Katedre biblických náuk Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove. Primárne sa venuje Starému zákonu, teologickým východiskám pravoslávnej ikonografie a napokon kresťanskému rozmeru sociálnej práce. Napísal celý rad kníh, ako napríklad o Knihe Žalmov, o Knihe proroka Micheáša, o Knihe proroka Avakuma a knihu Biblické a teologické východiská sociálnej práce.

Prvýkrát sme sa stretli na konferencii v Poľsku, bolo to veľmi príjemné a pre mňa osobne prvá skúsenosť s pravoslávím. Najviac ma zaujali skutočne nádherné spevy pri modlitbách, silný kolektivizmus a oslovovanie brat a sestra, no a napokon nádherná staroslovančina, pri ktorej človek intenzívnejšie pocíti aj svoje slovanské korene. Moja prvá otázka by sa týkala toho, čo mi je ako sociálnemu filozofovi z vašej tvorby najbližšie, a to je sociálna práca. Ak by ste mohli zhrnúť obsah vašej poslednej menovanej knihy v pár vetách, ako presne by ste definovali teologický rozmer sociálnej práce?

Hneď na úvod úprimne ďakujem za možnosť porozprávať sa s vami pre Slovenské národné noviny... a áno aj ja si spomínam na našu spoločnú cestu na konferenciu do Poľska, ktorá sa venovala biblistike a možnostiam jej prínosu pre súčasnú spoločnosť. Som rád, že konferencia bola aj pre vás prínosnou a pamätáte sa i na sprievodné okolnosti – spev, oslovovanie, až rodinný duch konferencie. Spev modlitieb v cirkevnej slovančine (nielen na vás) dnes pôsobí veľmi sakrálne až mysticky, povedal by som, že to, čomu človek hneď neporozumie (obsahovo), to je „nútený“ doplniť vierou – to má na mnohých veľký vplyv a často je to aj dôvod, prečo je pravoslávna bohoslužobná prax pre mnoho ľudí výnimočne pútavá. A teraz k vašej otázke: na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte mi bol zverený jeden výnimočný predmet – Biblické východiská sociálnej práce. Práve k nemu vznikla vami menovaná kniha v spoluautorstve so súčasným dekanom fakulty o. Štefanom Pružinským. Na sociálnu prácu sa môžeme dívať cez rozličné filozofické koncepcie, no pravdou je, že jej doktrína vychádza z biblickej blahozvesti. Stačí spomenúť základné evanjeliové prikázanie o milovaní blížneho, t. j. každého človeka bez rozdielu. Tu však hneď narazíme na jeden podstatný problém: čo je láska? Napríklad psychológia vám odpovie, že láska je jeden z vyšších citov. Láska v učení Biblie však nie je len citom alebo teóriou, ale praktickým a nezištným prínosom pre blížneho. Kto nemá takúto lásku a chcel by tvrdiť, že miluje Boha, klame. Láska k blížnemu je dôkazom, prejavom, výsledkom a druhým rozmerom lásky k Bohu. K takejto láske si ešte pridajme ďalšie rozmery: službu, askézu, trpezlivosť, dobrotivosť, obetavosť a ďalšie, ktoré nám jasne ukážu podstatu vzťahu k blížnemu, a teda aj východisko k takej vznešenej službe, akou je sociálna a charitatívna činnosť. V knihe uvádzame aj starozákonné východiská sociálnej práce, zápas prorokov za sociálnu spravodlivosť, učenie samotného Christa a apoštolov či sociálnu činnosť prvotnej Cirkvi a jej odkaz pre dnešných sociálnych pracovníkov.

 

  • Keďže rozhovor publikujú noviny, ktoré založil Ľudovít Štúr, hneď druhá otázka bude smerovať k vzťahu Slovensko, pravoslávie a Štúrovo Slovanstvo a svet budúcnosti. Štúr sa ako evanjelik a žiak nemeckej hegeliánskej školy na sklonku života priklonil k pravosláviu. Čím to podľa vás bolo? Čo presne viedlo Štúra k pravosláviu, samozrejme, okrem geopolitických motívov zjednotenia Slovanov? 

Keď si človek prečíta spomínané Štúrovo dielo, musí mať pocit národnej hrdosti a slovanskej identity. Štúr o pravosláví povedal: „Cirkev, ktorá udržiavala národ v Božej bázni a úcte, uchováva jeho silu a sviežosť, neskazené srdce – takáto Cirkev nestagnuje, naopak, je a musí byť naplnená životnou silou. Pravoslávie postihol ten osud, aký postihuje toho, kto sa netlačí do popredia a zostáva radšej tam, kde je – u svojich – a venuje sa svojmu poslaniu.“ To, myslím si, robí pravoslávie aj dnes, nikam sa netlačí a svedčí o Pravde. To je jeho jedinečná úloha v celom svete. Práve to priviedlo Štúra k pravosláviu omnoho bližšie než k iným náboženským smerom. Slovania nikdy neboli mocnári tohto sveta, nepredstavovali pre svoje okolie extrémnu hrozbu, poväčšine chránili seba, svoje územie a v neposlednom rade svoju vieru. Tá im bola najdrahocennejším pokladom, ktorý bolo nevyhnutné ochrániť. Idea jednoty, idea spoločnej viery pre Slovanov, idea všeslovanskej spolupráce – to sú idey, ktoré by sme mali rozvíjať aj dnes. Ako pravoslávny kresťan si to ja osobne prajem.

 

  • Zaoberáte sa tiež odkazom Cyrila a Metoda. Bol to práve sv. Cyril, ktorý napísal vôbec prvú definíciu zmyslu filozofie v slovanskom jazyku. Filozofiu tu opísal ako pochopenie božských a ľudských vecí, ktoré človeka skrze cnosti učia čo najviac priblížiť sa k Bohu, ktorý ho stvoril na svoj obraz a podobu. Čím vás inšpirujú svätí bratia Cyril a Metod?

O pravosláví panuje klišé, že je ultrakonzervatívne a úplne nemenné. Áno, to platí pre teologickú doktrínu, postavenú na Svätom písme a učení všeobecných snemov. Pozrime sa však na svätých bratov. Čím uspela ich misia? Čím prekonali iných misionárov na našom území? No predsa úplne novým prístupom k misijnému dielu – novým misijným jazykom, no najmä novým grafickým znázornením toho jazyka. To práve inšpiruje aj mňa samotného. Ako učiteľ, ktorý sa poväčšine stretáva s nepravoslávnymi študentmi sociálnej práce, musím svoj jazyk upraviť do takej podoby, aby všetka krása pravoslávia bola pre nich pútavou, proste misijnou, nenásilnou, nevnucujúcou sa. Istotne nemám za cieľ obrátiť všetkých na pravoslávie, mojím cieľom je, aby nás pravoslávnych konečne vnímali ako pôvodných kresťanov (niektorí nevedia, že pravoslávny veriaci je kresťan), ktorých začiatky máme na našom území hľadať práve v misijnom diele svätých bratov Cyrila a Metoda.

 

  • Ktorú z vašich kníh by ste najviac odporučili našim čitateľom a kde sa vaše knihy dajú získať?

Odporučil by som všetky, no jedným dychom dodávam, že ste nespomenuli v úvode jednu, ktorá vyšla nedávno a venuje sa pravoslávnej ikone. Ikonografia je totiž druhým odborom teológie, ktorému sa venujem. Práve táto kniha – Pravoslávna ikona – je jednoduchou príručkou každému, kto sa chce dozvedieť o začiatkoch kresťanského umenia a ikonách. V knihe je objasnených pätnásť ikon najväčších kresťanských sviatkov. Prvé vydanie sa vypredalo za pár týždňov, teraz je vydané druhé doplnené vydanie. Všetky moje knihy sa dajú zakúpiť len u nás na fakulte – v skriptárni. Na webstránke je kontakt, takže možno poslať knihy aj poštou.

 

  • Čo pre vás znamená kresťanstvo a pravoslávie? Ak by sa vás spýtal katolík, evanjelik, baptista, mormón alebo ateista, čím presne by ste charakterizovali pravoslávie? Čím sa teda pravoslávie odlišuje a čo ho spája s ostatnými kresťanskými konfesiami? Ako pravoslávie bojuje s negatívnymi prejavmi hypermodernej doby, ako je extrémny konzumizmus či všade prítomný individualizmus?

Začnem trošku provokatívne. Kresťanstvo nie je náboženstvo! Teraz vidím, ako mnohým vošiel údiv do tváre. Vysvetlím. Z histórie vidíme, že náboženstvo má viac-menej religiózno-kultický charakter. To, samozrejme, nie je zlé mať stanovené v čo a ako treba veriť. Žiaľ, neraz sa stávalo a stáva veľmi často aj dnes, že z kresťanstva sa stalo akési formálne a sekularizované praktizovanie viery – výraz „nedeľný kresťan“ (alebo papierový) hovorí za všetko. Kresťanstvo teda nemôže byť náboženstvom v tomto význame. Kresťanstvo (aj pravoslávie) je a musí byť spôsob života. Teda naša viera má ovplyvňovať naozaj každé naše myslenie, slovo aj skutok. Nemôžeme to rozdeliť na dve časti – ja: kresťan a ja: nekresťan. Teda kresťanstvo je pre mňa spôsob života – spôsob uvažovania, spôsob rozprávania aj konania. Len tak môžem byť tou požadovanou soľou zeme. A to je čiastočne odpoveď aj na druhú časť otázky. Konzumizmu aj extrémnemu individualizmu sa dá odolať len skutočným pochopením kresťanstva ako takého. Askéza, striedmosť a pôst, nádherné tradičné kresťanské cnosti, sú opozitom ku konzumu (ja dodám aj ku komfortu, kde sa už naša spoločnosť nachádza). Láska k blížnemu, dať každému, čo potrebuje, to sú zas hlavné „zbrane“ proti prílišnému individualizmu. Cirkev je spoločenstvo, spoločenstvo jedinečných individualít (Boží obraz a podoba v každom), no predsa len spoločenstvo! V dnešnom svete musí byť kresťanstvo alternatívou pre svet, nie súčasť sveta, potom by bolo zbytočné. Ak by svet a kresťanstvo ponúkalo človeku to isté, kresťanstvo by nemalo zmysel. Preto sa ja osobne veľmi skepticky pozerám na preberanie svetských prvkov do kresťanstva (sekularizácia), pretože čím viac bude Cirkev utekať k svetu, tým viac bude svet utekať od Cirkvi. Kresťanstvo má človeku ponúknuť iný pohľad na svet, bytie, aj zmysel života. Perspektívu večnosti v Božom Kráľovstve, ktorú ponúka, to je výnimočnosť a jedinečnosť kresťanstva. ... O rozdieloch medzi kresťanskými denomináciami nechcem hovoriť – to je naozaj na niekoľko rozhovorov ...

 

  • Kto vás najviac inšpiruje zo slovenskej kultúry, literatúry a umenia? Ktorých autorov máte najradšej?

Vždy som mal rád slovenských romantikov. Dokonca som z nich aj maturoval. No hneď musím doplniť, že posledné roky už čítam výlučne teologickú literatúru, čo si aj vyžaduje moja služba učiteľa. Svetlou výnimkou je ruská literatúra (najmä Dostojevskij) a niekoľko dobrodružných románov (Jack London), pri ktorých som si prednedávnom oddýchol od biblistiky a teológie. Na jednom z prešovských kníhkupectiev je motto: Knihy sú ľuďom to, čo vtákom krídla. Plne sa s ním stotožňujem.

 

  • Môže pravoslávie prispieť v boji za nastolenie sociálne spravodlivej spoločnosti už tu na zemi? Aký je vzťah pravoslávia k boju za sociálnu spravodlivosť?

Cirkev vždy vykonávala aj sociálnu službu, je to jej významné, aj keď nie najdôležitejšie poslanie. Z učenia Biblie poviem len toľko, že kresťanstvo je aj novým sociálnym poriadkom sveta, pretože ono nám dáva možnosť prežívať Božie Kráľovstvo už tu na zemi. Vlastnosťami Božieho Kráľovstva je láska, pokoj, radosť a spravodlivosť. Stačí sa s týmito hodnotami stotožniť. Sú len štyri, no sú veľmi vážnymi pre napĺňanie povolania kresťana v tomto svete. No a, samozrejme, sociálne spravodlivá spoločnosť môže byť len tá, kde sa všetci stotožnia s týmito hodnotami. Možno idealistická predstava, no kresťan má byť idealista, pretože upustiť od ideálov znamená nebyť autentickým kresťanom. Vychádzajúc z biblickej zvesti si ani samotný Boh neželá sociálne nespravodlivú spoločnosť. Obsah Dekalógu a naň nadväzujúcich predpisov o tom jasne svedčí. Cti otca a matku, nepokradni, nezabi, nesmilni, nesvedči krivo, nepožiadaš ..., to všetko sú prikázania, ktoré upravujú medziľudské vzťahy, aby boli správne a spravodlivé. V prorockých knihách potom nájdeme mnoho Božích slov, ktoré usvedčovali Izraelitov z ich nedodržiavania – voči biednym, hendikepovaným, sirotám, vdovám či pocestným. Biblia je najsociálnejším dokumentom, aký ľudstvo má, preto aj kresťanstvo nemôže byť iné.

 

  • Čo by ste na záver odkázali čitateľom Slovenských národných novín?  

Keďže tento rozhovor vzniká v čase Paschálnych sviatkov (aj keď len online), všetkým čitateľom Slovenských národných novín prajem prežiť svoje osobné vzkriesenie. Samozrejme, mnoho zdravia, lásky, pokoja a radosti, entuziazmu a tvorivej sily napĺňať to, čo si zaumienia. Pevne verím, že to bude na prospech našej spoločnosti a jej kresťanskej tradície. Ešte raz veľká vďaka o možnosť podeliť sa s vami o niekoľko myšlienok, ktoré vás možno obohatia, potešia či nadchnú do ďalšieho života.

Zhováral sa Lukáš PERNÝ Foto: autor



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.