Jozef Joe KLAMÁR fotografoval biednych utekajúcich migrantov i japonského cisára. Fotografoval pre Winnipeg Sun a Reuters. V súčasnosti je šéffotograf Agence France Presse pre oblasť strednej Európy. Je doslova nemožné nájsť fotografiu, ktorá by tohto muža v najlepších rokoch charakterizovala. Tento svetovo uznávaný fotograf, ktorý sa narodil v Jasnej a vyrástol v Liptove, tvrdí, že jedna fotografia ešte dobrého fotografa nerobí.
- Aktuálne ste v pozícii šéfa a zodpovedáte v čase hybridných vojen a šírených hoaxov za pravdivé fakty, údaje a fotky, čo je základným prvkom práce agentúry AFP ‒ globálnej tlačovej agentúry.
Napriek tomu, že som v tíme najstaršej, vyše stoosemdesiatročnej agentúry a môj pracovný vzťah k Francúzom je intenzívny a pre mňa dôležitý, moje srdce patrí Slovensku. Vďaka profesionálnej práci v agentúre som stále v procese, teda v najvzdialenejších kútoch sveta. Fotil som a fotím všetkých a všetko tak, že si to médiá musia všimnúť. A usilujem sa to preniesť na svojich kolegov a kolegyne. Čoraz viac cítim, že som fotografovaniu nadobro prepadol, len ma mrzí, že som tak nevyhnutne ochudobnil o svoju prítomnosť rodinu. Moju poľskú manželku i dve naše deti. Nie som v tom sólista. Takých je nás viac.
- Už ako mladík ste boli asistentom kamery v Slovenskej televízii. V roku 1987 ste emigrovali do Kanady, kde ste najprv tvrdo manuálne pracovali, a tiež sa zapísali do školy fotografie a výtvarného umenia. Prácu v miestnom denníku ste spojili so spoluprácou s agentúrou Canadian Press, denníkom Winnipeg Sun a neskôr s Reuters a TASR. Pre Agence France Presse pracujete od roka 2003...
V Los Angeles som na vlastnej koži zistil, čo to je byť profesionálom, inak povedané ťažké sa je tam presadiť. Treba mať i trochu šťastia. Už viem, život prináša momenty, ktoré získajú aj vďaka fotografovi iný rozmer. Ale musí byť pritom. Svet je pohyblivý, priam superrýchly a exaktný, presný, ale výstižný. Nepotrebujem aranžovať spravodajské fotografie. Som presvedčený o tom, že fotoreportér je taký dobrý ako jeho posledná fotografia. Našu fotoreportérsku prácu čitatelia svetových médií sledujú ako tá najobjektívnejšia porota. Pochopil som to aj v čase mojej výstavy Pohyblivý svet v Galérii mesta Bratislavy v roku 2012. Bola ako môj život. Chvíľu som tu a zasa niekde úplne inde. Závidím fotografom, ktorí robia iba jedno. S elegantnými kufríkmi, plnými drahej fototechniky, chodia v poltopánkach fotiť trebárs aj medzinárodné samity. Ani ja som nemal núdzu o kontakt so známymi svetovými lídrami, s najpopulárnejšími hollywoodskymi hercami, herečkami. Donedávna som stíhal jeden deň fotiť šampionát v zjazdovom lyžovaní vysoko v horách a vzápätí celebrity, filmové hviezdy na červenom koberci. Mám rád takéto vzrušujúce zmeny. Musíte sa vedieť okamžite prispôsobiť.
- Kurátorom vašej prvej výstavy bol Marián Pauer...
Som Slovák a vždy aj budem. Bratislavskú výstavu, neskôr aj prezentáciu v rodnom meste som intenzívne vnímal. Kurátor, kunsthistorik Marián Pauer ‒ to bola pre mňa česť. Je to človek, ktorý celé desaťročia venoval pozornosť Martinovi Martinčekovi. Je i autorom poslednej knihy o Martinčekovi, s ktorým som sa zhodou okolností stretával od detstva v Liptove. Objavil pre Slovensko fotografa Beatles Deža Hoffmanna z Banskej Štiavnice a mnohé fotografické veličiny so vzťahom k Slovensku...
- Takí autori ako Martin Martinček, Otto Gender, Karol Kállay a iní sú nepochybne pre našu krajinu výborný „exportný artikel“. Klamár tiež patrí k uznávaným profesionálom, povedané inak, je dobre, že si ho všimol svet...
Už dávno to tak nevnímam. Aj keď som bol jeden čas v Los Angeles ako doma, stále pod rovnakou značkou Agence France Presse, a v pracovnom kalendári nechýbali významné podujatia hudobného a filmového priemyslu vrátane Oscarov. Ale nevyhýbal som sa iným udalostiam. Preto je v mojom fotografickom portfóliu aj značná variabilita. Som rád, že fotografie AFP sú žiadané a pravidelne uverejňované v prestížnych periodikách. Povedzme v New York Times, Washington Post, Frankfurter Allgemeine Zeitung, Libération, Time, GQ a podobne. Už to nesledujem ako v časoch, keď mi vo švajčiarskych novinách vo vianočnom čase uverejnili fotografiu, ktorú som exponoval v Liptove. Mesto v zajatí nízkej hmly, z ktorej čneli kostolné veže – katolícka a evanjelická. Potešila nielen mňa, ale celú rodinu. Otec bol na mňa vtedy hrdý.
- Nielen pre slovenského fotoreportéra, ktorý v roku 1987 emigroval cez Juhosláviu a Rakúsko do Kanady, boli v Amerike časy spočiatku zložité...
Jednu z najsmutnejších chvíľ v živote som prežil v Toronte. Mal som narodeniny, ale bol som bez nikoho, bez rodiny. Nemal som sa s kým porozprávať. Neskôr som odcestoval do provincie Alberta a tam som v rafinérii v mínus štyridsiatich stupňoch oškrabával a natieral trúbky. Stretol som tam však svoju budúcu manželku Kasiu, ktorá ma držala nad vodou. Aj teraz milujem cestopis. Pri tých rúrach som sníval o tom, ako sa dostať do Japonska, a tak som s tým praštil. Rozhodnutie padlo pri poslednej. Šiel som do miestnej školy, prihlásil som sa na štúdium fotografie a o niekoľko rokov som exkluzívne fotografoval japonského cisára, aj šéfov Toyoty a Sony...
- Fotoreportér dozrel. Ste držiteľom mnohých ocenení vrátane hlavnej ceny – Fotografie roka 2009. Fotografie z olympiády 2004 vám priniesli druhé miesto Pictures of the Year International (POYi). Športové fotoreportáže Klamára sú v médiách priam vyhľadávané. Dávajú vám priestor v časopisoch Time, Newsweek, Sports Illustrated alebo v amerických a európskych denníkoch. Hlavná cena súťaže Czech Press Photo v roku 2009 vás zrejme potešila najviac?
Čas neúprosne beží, cvála. Fotografovania a fotografií je čoraz viac. Obamu už vystriedal Trump, teraz Biden. Z pražskej návštevy Obamu som spravil sériu snímok. Len jedna bola trochu iná. Experimentálna? Možno. Niekedy sa pristihnem, ako chcem za každú cenu urobiť fotky inak ako ostatní, hoci to nie je až také potrebné. Človek si myslí, ako čosi vynašiel, ale iný príde s tým istým, a to ma vie vytočiť. Spomínam si na rady pedagógov, keďže som študoval výtvarnú fotografiu. Nevenujem sa jej pre nedostatok času. No mám to šťastie, že Francúzi ma trochu chápu, a tak si občas dovolím exponovať abstraktné veci. Oni to vedia prijať.
- Hovorí sa tomu aj čaro nechceného, ak zasiahne do práce náhoda? Fotografie z pražskej návštevy amerického prezidenta Baracka Obamu obleteli svet. Klamárova ocenená fotografia zaujala obsahom, nezvyčajnou kompozíciou i atmosférou.
V Prahe som sa na udalosť nachystal. Bol som medzi prvými a s kolegami očakával Obamu. Každý chcel nasnímať čosi nezvyčajné. Napríklad Obamu so sochou Masaryka, to napadlo hádam aj iných. Prišlo sklamanie. V pozadí mala byť stovežatá Praha, zaujímavá a krásna. Prišlo ráno a s ním opar, hmla. Obama dorečnil a po polhodine sa metropola ukázala presne tak, ako som chcel. Bol som naštvaný, v konečnom dôsledku fotke atmosféra pomohla.
- Získali ste aj druhé miesto v športe. Ocenili vás za reportáž ‒ sériu fotografií zo Srí Lanky, z utečeneckého tábora, z krajiny vyplienených domovov a okupovanej Tamilskými tigrami...
Niekedy viem, že idem iba „urobiť prácu“, no potom zistím, že to stojí za to, a dám do toho všetko. Inokedy sa skôr riadim heslom: Keď to nemôžeš urobiť dobre, urob to rýchlo. Ale stáva sa mi, že sám seba presviedčam, že sa mýlim. Urobím fotku a potom dve hodiny oblieham miesto a čakám, že ešte sa čosi udeje. Porovnávať neporovnateľné ‒ fotoreportáž z Košíc o novorodencoch a hudbe počas ukrajinskej Oranžovej revolúcie. V Srebrenici, kde som fotil desať rokov po masakre, som sa dlho cítil, akoby som čosi spôsobil. Fotografie pápeža Benedikta XVI. v Poľsku boli štandardné. Nerád venuje záberu pridlhý čas. Vychladnem a opadne vzrušenie. Aj keď viem, aké fotky mi chýbajú, neznamená to, že teraz pôjdem a odfotím ich. Už to nejde, už je to preč. Najlepšie to totiž môže byť iba v momente, keď cítim ten adrenalín ‒ ten moment, keď skrátka idem na vec.
- V ostatných rokoch aj vo fotografii akceleruje technická vybavenosť.
Digitálnej technike patrí budúcnosť, ale tá najšpičkovejšia kategória nie je stále dostupná pre väčšinu užívateľov. Vo firme sú k dispozícii Nikony D3, Canon 7D, Olympus Pen a Nikon P6000. Agentúra nám poskytuje málo svetelné zoomy, a tak si za svoje kúpim kvalitné fixfokusové sklá. Dôležité je, aby sme mali k dispozícii objektívy oboch spomínaných značiek. Od kolegov občas počujem, že zbytočne často používam rybie oko, lensbaby a niekoľkonásobnú expozíciu, namiesto štandardného portrétu exponujem kompozície. Rád sa nechám poučiť...
DÔVETOK
„Mal som šesť rokov, keď mi otec kúpil od človeka, ktorý fotografoval návštevníkov Demänovskej jaskyne Slobody, prístroj Flexaret. Neskôr som s úžasom hľadel na fotografickú výbavu profesionálov. V Jasnej ich bolo najmä v zimnej sezóne dosť. U otca na chate odkladali si drahé prístroje a ja som na ne pozeral ako v tranze. Predstavoval som si, ako by som s nimi robil. Mal som jedenásť a za ušetrené som si kúpil Zenit E a s ním som fotografoval svoj prvý svetový šampionát v zjazdovom lyžovaní ‒ v Jasnej.
Zhováral sa Laco HÁMOR ‒ Foto: archív J. K.