S prof. Dalimírom HAJKOM o knihách v stigmatizovanom veku a cválajúcimi dňami. Profesor PhDr. Dalimír HAJKO, DrSc., slovenský vysokoškolský pedagóg, filozof, kulturológ, literárny kritik a esejista spomína pre Slovenské národné noviny na roky strávené so svojím vzácnym otcom, vzdelancom, ktorý obohacoval svojich čitateľov o nové zážitky z jednotlivých kníh, ktoré s láskou ponúkal každému, kto vstúpil do jeho kníhkupectva – pre neho a pre mnohých – svätyne.
- Narodili ste sa v rodine kníhkupca Jozefa Hajka. Ako vás ovplyvnil otec, o čom boli jeho rozprávania a ktoré zážitky z detstva považujete za dôležité?
Azda najhlbšiu stopu vo mne zanechala úcta ku knihám. Každá má svoje miesto v knižnici a v kultúre národa. Dokonca aj knihy, s ktorých autormi názorovo nesúhlasíme alebo ktorých obsahy sú nám nesympatické, lebo aj tie pre nás vymedzujú oblasť, ku ktorej sa máme postaviť negatívne. Tak sa formuje škála hodnôt, poznanie dobra a zla.
- „O človeku sa najviac dozvieme, ak sa s ním začneme rozprávať o knihách“, citujete svojho otca. Akým knihám ste vy dávali prednosť?
Záviselo to od môjho veku. V období raného dospievania som miloval verneovky. A vedomosti na úrovni doby. Nemal som rád na rozdiel od väčšiny svojich rovesníkov mayovky; jednoducho som im neveril, považoval som ich za rozprávkovo nepravdepodobné až falošné aj napriek ušľachtilým myšlienkam. Neskôr to boli najmä diela Grahama Greena, Johna Galsworthyho, z humoristov Stevena Leacocka. A Jaroslava Haška. Moja skvelá stredoškolská profesorka Lucia Škafská mi zasa odhalila rozdiely medzi germánskym a románskym vnímaním kultúry a upozornila na dielo Romaina Rollanda. Zo slovenských spisovateľov Jégého a najmä realistov ‒ Martina Kukučína, Timravu. Z básnikov, čuduj sa svete, Hviezdoslava. Toho môžem čítať viackrát a dodnes mám v ňom čo objavovať. Neskôr ma očaril Herman Broch a Søren Kierkegaard. A, pravdaže, francúzski existencialisti Camus a Sartre.
- Ako pomerne mladý ste sa dostali do Prahy...
Rozhodujúcu úlohu pri životnej voľbe gymnazistu Jozefa Hajka zhodou okolností zohral Karel Sumbal, švagor, manžel najstaršej sestry učiteľky, mladší brat významného bratislavského lekára, v tom čase slávneho univerzitného profesora MUDr. Jaroslava Sumbala (1890 – 1948), ktorý pôsobil v bratislavskej štátnej nemocnici. Ako prvý na Slovensku zaviedol do klinickej praxe pri diagnostike srdca prístroj EKG. V Prahe všetky učebnice a školské pomôcky platilo Grémium kníhkupcov a nakladateľov „šéf praktikanta“ (Leopold Mazáč), ktorý hradil aj poplatok za vyučovanie a nemocenské poistenie; okrem internátneho bývania, celodenného stravovania a ďalších sociálnych výhod.
- Mazáčovo vydavateľstvo je pojem a rozhľadenejší v kultúre ho stále uznávajú aj na Slovensku. Aká je vaša skúsenosť s ním?
Spočiatku nenápadný mladý pražský podnikateľ s umeleckými predmetmi Leopold Mazáč zasiahol do osudov slovenskej literatúry neobyčajným spôsobom. Trajektória pôsobenia Mazáčovho nakladateľstva bola relatívne krátka, ale zanechala výraznú stopu nielen v českej, ale najmä v slovenskej kultúre. Začiatok činnosti nakladateľstva Leopold Mazáč sa datuje do roka 1925. Pôvodne v ňom vychádzala najmä česká klasická literatúra ‒ trebárs súborné diela Boženy Němcovej, Karolíny Světlej a Jana Nerudu... Významné bolo vydanie syntetických Palackého Dejín českého národa a Dejín českej literatúry od Jaroslava Vlčka. Z týchto erbových titulov Mazáčovo nakladateľstvo dlho žilo a ekonomicky prosperovalo. Kupovali ich nielen jednotliví zákazníci, ale aj početné verejné, štátne a školské inštitúcie.
- K pražskému kníhkupectvu sa neskôr pridali aj kníhkupectvá v Bratislave a v iných mestách.
Dôležité bolo najmä kníhkupectvo Slovenskej ligy v Bratislave, v tzv. Liga pasáži na Dunajskej ulici, kde mal Mazáč významný, prakticky stopercentný finančný podiel. Z dvoch dôvodov: jeho nakladateľstvo sa zameriavalo na slovenskú literárnu tvorbu, odbyt malo teda zabezpečený najmä na Slovensku, okrem toho bratislavské kníhkupectvo mohlo byť „kanálom“ slúžiacim na prenikanie českých kníh (pôvodných diel, prekladov, literatúry faktu), ktoré boli na Slovensku, a osobitne v Bratislave, stále žiadané a pomerne ťažko dostupné. V neposlednom rade mal spoľahlivého zástupcu – Jozefa Hajka ako vedúceho.
- Máte odložený „pamätníček“ plný podpisov, za ktoré by zberatelia autogramov dokázali dať slušné čiastky...
Zachoval sa dodnes v dobrom stave, obsahuje rad známych i menej známych mien, originálnych autogramov i venovaní: hneď na prvej strane sú podpisy Valentína Beniaka, Emila Boleslava Lukáča, Dobroslava Chrobáka, Ľudmily Riznerovej-Podjavorinskej, Andreja Žarnova, Mila Urbana, Ladislava Novomeského, Maši Haľamovej, Jozefa Gregora Tajovského a mnohých ďalších. Samostatný list je venovaný kultúrnemu bardovi Martinovi Rázusovi, na ďalšom je podpis Konštantína Čulena, slovenského publicistu, historika a politika aktívneho v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane v období prvej Slovenskej republiky, po 1945 funkcionára exilových organizácií v Amerike, redaktora Kanadského Slováka. Sú v ňom podpisy maliara, publicistu a spisovateľa Janka Alexyho, maliara, scénografa, historika umenia a v tridsiatych rokoch tajomníka Umeleckého odboru Matice slovenskej Jozefa Cincíka, herca, filmového režiséra a scenáristu Paľa Bielika, jedného zo zakladateľov moderného maliarstva a grafiky na Slovensku Ľudovíta Fullu... Nájdeme tam podpisy takmer každého, kto koncom tridsiatych rokov minulého storočia v slovenskej (a čiastočne i českej) kultúre niečo znamenal. Všetko to boli v danom čase všeobecne známe osobnosti, dnes by sme povedali „celebrity“, s ktorými sa môj otec v mladosti osobne spoznal a vo vzácnych, aj keď nie celkom zriedkavých chvíľach sa stretával na pôde Mazáčovho Slovenského kníhkupectva.
- Medzi zakladajúcich členov Matice slovenskej patril aj Pavol Mudroň, politik a predseda Slovenskej národnej rady Matúš Dula, novinár a redaktor Ambro Pietor, publicista Juraj Čajda a ďalší, ktorí na vášho otca a jeho napredovanie vplývali.
Otec si celkom logicky všímal najmä vydavateľskú činnosť Matice slovenskej a citlivo vnímal jej zásluhy na poli šírenia slovenskej kultúry všeobecne, a literatúry zvlášť. Tieto aktivity mal vždy vo veľkej úcte.
- Vo vtedajších kníhkupectvách sa zaiste nepredávali len knihy, ale aj rôzny iný tovar...
Na území dnešného Slovenska sa vydávalo, tlačilo, viazalo a predávalo relatívne veľké množstvo kníh prinajmenej v troch jazykoch (nemčine, maďarčine a vo vtedajšej slovenčine, respektíve slovakizovanej češtine). Kníhkupectvo v zmysle samostatného obchodu a s ním spojeného samostatného povolania do konca devätnásteho storočia prakticky nejestvovalo. Mám na mysli predajne kníh ľudovo označované ako „kamenné“. Často sa šírili predajom priamo z tlačiarne alebo kolportérskym spôsobom, rozvozom či roznášaním k potenciálnym zákazníkom. Spravidla sa viazalo k ešte inej, viac či menej príbuznej, najmä kníhtlačiarskej, typografickej alebo kníhviazačskej činnosti, prípadne k ich kombinácii. Samotný predaj kníh sa neraz spájal s predajom iného, predovšetkým papiernického tovaru.
- Už ste spomínali podpisy a autogramy slávnych a známych osobností. S kým všetkým sa ešte stretával váš otec?
Stretával sa takmer s každým, kto v tom čase niečo znamenal v literárnom svete. Chcel by som ako na istú kuriozitu upozorniť na jednu postavu, ktorá je dnes už takmer neznáma. Spomedzi novších českých autorov preferoval Jana Vrbu (1889 – 1961) z dôvodov, ktoré mi dodnes zostali nejasné. Vrba bol autorom zobraných spisov pod názvom Chodsko, ktoré boli akýmsi literárnym sprievodcom západočeským krajom, okolím Domažlíc a dejinami tamojšieho ľudu. Bol rodákom z tohto regiónu, mimoriadne plodným a čitateľsky obľúbeným autorom próz s prírodnou a historickou tematikou. Medzi spisovateľom a začínajúcim slovenským kníhkupcom vznikol zaujímavý medziľudský vzťah. Mladého Hajka zaujal Jan Vrba hneď po osobnom zoznámení v Mazáčovom nakladateľstve. Vrba sa všestranne zaoberal slovenskou problematikou a bol veľký slovakofil. Aj preto sa hneď prihovoril mladému slovenskému kníhkupcovi, jednému z mála Slovákov, ktorí boli nablízku. Vrba mal svoje pevné miesto aj v Mazáčových edičných – taktiež „slovakofilských“ – plánoch. Bol to nepochybne zaujímavý človek. Za kuriozitu možno považovať napríklad jeho skalopevné presvedčenie, že Chodovia – skupina juhočeských obyvateľov, strážcov hraníc, žijúcich v oblasti Domažlíc na česko-bavorskom pohraničí – majú slovenský pôvod! Podľa Jana Vrbu prišli do šumavských hôr zo Slovenska.
- Aj profesia kníhkupcov mala akúsi hierarchiu a váš otec v nej úspešne napredoval. Na niekoľko rokov sa stal zástupcom vedúceho Františka Šmída v prestížnom Slovenskom kníhkupectve v Prahe, neskôr v Bratislave.
Niekomu sa môže zdať čudné, že otec v závere svojho života našiel svoje miesto práve v armádnom vydavateľstve Naše vojsko. Ale práve na tejto práci sa mu páčilo, že mohol propagovať literatúru v tých najširších kruhoch obyvateľstva. V rámci prezenčnej služby totiž prichádzali „na vojnu“ chlapci z celého Slovenska, často aj z veľmi jednoduchých rodín, kde bola kniha vzácnosť. Ich kultúrna rozhľadenosť bola nezriedka na tej najnižšej úrovni. Bol tu teda zaujímavý priestor aj pre prácu kníhkupca v duchu myšlienky F. X. Šaldu, podľa ktorého „kniha je predovšetkým sprostredkovateľkou duševného posolstva, šíriteľkou duševného života a svetla: podáva – alebo má podávať – krásny duševný život“.
- V medzivojnovej Prahe žilo nemálo slovenských umelcov. Formovali sa tu viacerí zakladatelia slovenského moderného výtvarného umenia a postupne sa stávala aj rešpektovaným centrom slovenských literárnych výbojov. Vychádzal tu Smrekov Elán, vítaný v českých kruhoch, Mazáč vydával najrozšírenejšiu edíciu slovenských kníh.
„Obhajobe“ slovenskej kultúry a jej popularizácii neuveriteľne prospelo, že slovenskí spisovatelia nenosili do Čiech svoje knihy ako hotové výtlačky zo Slovenska, kde by, pravdepodobne, vychádzali iba v relatívne malých nákladoch u málo známych vydavateľov a ktovie v akej grafickej úprave, ale chodili vydávať plody svojej práce priamo do Prahy, ponúkali ich do renomovaného českého nakladateľstva v pôvodnom jazyku ‒ v slovenčine. Nakladateľ Mazáč prejavoval o diela moderných slovenských autorov úprimný záujem. Neboli to už len klasici devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia, takzvané osvedčené tituly (Hviezdoslav, Kráľ, Vajanský, Sládkovič, Kukučín, Tajovský); svoje miesto pod slnkom si prekvapujúco vydobyli aj slovenskí nositelia nových myšlienok a štýlov, mladí predstavitelia najnovších literárnych prúdov. A práve vydávaním týchto diel spisovateľov mladej autorskej generácie sa Leopold Mazáč zapísal do dejín modernej slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Bolo to presvedčivé svedectvo, že umelecká literatúra žije aj v slovenskej časti republiky. Mazáč vydával najrozšírenejšiu edíciu slovenských kníh (EMSA – Edícia mladých slovenských autorov) aj ďalšie edície a publikácie, z ktorých exkluzívne vybavený zborník Slovenská prítomnosť literárna a umelecká (1931) bol malou edičnou udalosťou. Podstatné bolo nesporne už aj to, že slovenské knihy sa začínali evidovať v českej literárnej verejnosti. A spolu s nimi aj slovenská národná kultúra ako celok.
- Interiér predajne Slovenského kníhkupectva v Prahe nie náhodou zdobila keramická plastika od akademického sochára Vojtecha Ihriského, ktorého Hviezdoslav „trónil“ v centre Bratislavy a padol do oka aj vášmu otcovi hneď po odhalení tohto monumentu...
Vojtecha Ihriského ako tvorcu keramickej plastiky vo svojom pražskom kníhkupectve si Mazáč nevybral náhodou. Ihriský – pôvodom z Kysúc – bol programovým šíriteľom národnej myšlienky, vo svojich dielach čerpal motívy z národných dejín, bol autorom viacerých reliéfov, pamätníkov a pamätných tabúľ (známe je jeho Rozvíjanie zástavy slobody a odchod do boja, osadené v Čadci roku 1937). Stal sa jedným z hlavných autorov oficiálneho pomníkového programu prvej ČSR Pomníky padlým (1928 ‒ 1938) v Trenčianskej Teplej, na Vrútkach, v Senci, v Biskupiciach. Stvárnil viaceré významné osobnosti – okrem Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave napríklad aj generála Milana Rastislava Štefánika v Považskej Bystrici, Cyrila a Metoda v Mlynárciach. To všetko konvenovalo myšlienke slovenského kníhkupectva, a aj preto sa v ňom Ihriského dielo ocitlo.
- K pražskému kníhkupectvu sa neskôr pridali aj kníhkupectvá v Bratislave a Pardubiciach. Aké knihy ponúkali vtedajším milovníkom literatúry?
Ponúkali všetko, čo na Slovensku vyšlo. Šírili aj knihy malých vydavateľov, ktoré neraz vychádzali v malých nákladoch a bez takejto podpory by sa boli stratili bez väčšej pozornosti. Dôležité bolo aj to, že sa autori nediferencovali podľa politickej ani umeleckej príslušnosti k tomu či onomu názorovému prúdu. U Mazáča – ako som už spomenul ‒ vychádzalo nielen veľké množstvo osvedčených diel klasikov, ale priestor dostávali mnohí mladí ľavicoví autori i autori, ktorí mali blízko k duchovnej poézii.
- Doba bola stigmatizovaná s cválajúcimi dňami. Do rovnošiat obliekala aj umelcov. Narukoval i kníhkupec Hajko. Na bojiskách druhej svetovej vojny strávil štyri ťažké roky. Bojoval v Bielorusku, na východnom fronte. Jeho veliteľom bol aj Ján Nálepka. Keď sa pripravoval prechod slovenských vojakov na ruskú stranu, Nálepka vraj podpísal vášmu otcovi dovolenku. Prečo to urobil?
Pretože z ľudského hľadiska chápal mladého muža, ktorý sa išiel ženiť, mal snúbenicu, zakladal si rodinu, zabíjanie na fronte mu bolo cudzie. Želal mu šťastný život, ktorý sám sebe odoprel. Vedel, že ako kníhkupec bude užitočnejší ako vojak...
- Vášho otca viedlo presvedčenie, že kniha bez ľudí je ako trezor bez cenností. Čo by ste odkázali mladej generácii najmä teraz v zajatí pandemickej hnusoby?
Knihu namiesto diskotéky. Možno to znie staromilsky, ale v knihách môžeme nájsť aj radosť, humor, zábavu, nový svet, ktorý nás dokáže odpútať od každodenných starostí, od depresívnych stavov a vložiť do nášho vedomia novú nádej, vôľu prekonávať prekážky a chuť do života aj napriek ťažkostiam, ktoré okolo nás vznikajú a šíria sa. Medzi knihami sa určite nájde dostatok takých, ktoré dokážu povzbudiť pozitívne myslenie.
Zhovárala sa Eva SISKOVÁ ‒ Foto: archív D. H.