Jozef ČERNEK: Slováci na juhu majú také isté postavenie ako inde na Slovensku. Neoddeliteľnou súčasťou matičnej činnosti je podpora tradičnej slovenskej kultúry a vlastenectva. Súčasná nepriaznivá situácia v súvislosti s ochorením COVID-19, ako aj výrazné zníženie účelovej dotácie pre Maticu slovenskú zo strany Ministerstva kultúry SR na istý čas ochromili pôsobenie mnohých profesionálnych a amatérskych divadelných súborov. Nielen o tom sme sa rozprávali s riaditeľom Domu Matice slovenskej v Komárne Jozefom ČERNEKOM, ktorý je aj vedúcim folklórneho súboru Slovenskí rebeli a divadla Dramaťák.
Ste riaditeľom Domu Matice slovenskej v Komárne. Koľko miestnych odborov máte vo svojej správe?
Treba si však uvedomiť, že sme vo veľmi špecifickej situácii. Náš okres má sedemdesiatdva percent maďarskej populácie a žiadna z okolitých dedín, s výnimkou dvoch, nie je slovenská. O to je však väčšia a bohatšia činnosť nášho najsilnejšieho, teda komárňanského miestneho odboru.
Okres Komárno spoločne s okresom Dunajská Streda nie je obývaný väčšinovým štátotvorným slovenským národom. Aké postavanie majú tamojší Slováci z hľadiska národných, kultúrnych, školských, jazykových a politických práv?
Presne takýto postoj či skôr pohľad alebo koncipovaná otázka vytvárali negatívny obraz aj o Matici slovenskej. Samozrejme, tento obraz účelovo živili niektoré neprajné médiá a politici. Slováci na juhu majú také isté postavenie ako v Martine alebo v Žiline. Nemlátime sa tu palicami, nik nám neupiera naše práva. Tento dojem navodila pred rokmi politika niektorých vtedy vládnych strán. Ale nebolo to tak len v prípade extrémistov. Keď niečo také vyhlásil známy politik, tak mne poškrabali auto alebo v Matici rozmlátili dvere či poškodili kultúrne pamiatky. Nešlo však o nič iné len o výkrik úplne zanedbateľného extrémizmu. Ten sa vyskytuje všade a čím viac sa mu budeme venovať, tým silnejší bude.
Slováci sa tu majú tak ako hocikde inde. Maďari sa tu majú tak ako Slováci. Protestanti rovnako ako katolíci. Žijú dva národy pri sebe desaťročia, ak nie storočia. Slováci si berú Maďarky a naopak. Myslíte si, že by bolo pre niekoho prínosom, keby tu naozaj existovali skutočné ‒ nielen politické rozbroje?
Najvážnejší problém je ten, že v oblasti kultúry a školstva má maďarská menšina viac výhod. Jednak získavajú podporu z Maďarska a po druhé menšina dostáva viac peňazí ako štátotvorný národ. Najmä tu v Komárne. Majú viac možností. Ja im to prajem, aj keď závidím. Mesto Komárno rovnako podporuje slovenskú, ako aj maďarskú kultúru, hoci by nemuselo. Maďarov je tu sedemdesiat percent a nás Slovákov tridsať percent. Dostávame však rovnako. Problém je, že nás nepodporuje nik iný. Maďarskú menšinu Maďarsko a rôzne nadácie. No nemali by sme im to závidieť. Mali by sme sa spýtať, či by Slováci, ktorí sú tu naozaj v menšine, nemali dostávať výraznejšiu pomoc a či aj Slovensko tak pomáha zahraničným Slovákom.
Aké sú vzájomné vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi?
Posledných pár rokov to už u nás nik nerieši. Riešili to politici, ale keď zistili, že ľudia im na to „neskáču“, tak s tým prestali. V Komárne hovorí väčšina ľudí oboma jazykmi. Ja viem, že by bolo zaujímavé, ak by som povedal, že vzťahy sú napäté, ale nie je to tak. Pred pár rokmi sme sa dohodli, že prestaneme na túto tému prinášať informácie. V krčmách sa možno občas niečo rieši, ale v bežnom živote vôbec. Mne poškrabali auto a dostal som „po papuli“, keď tu politici riešili súsošie Cyrila a Metoda. Tam sa to aj skončilo. Ak sa vytvárajú nejaké pocity pnutia medzi národmi, tak sa nevytvárajú tu, ale kdesi od politického stola do ľudí, ktorí tu nežijú.
Udržuje Dom Matice slovenskej v Komárne vzťahy so slovenskými krajanmi v Maďarsku?
Áno, v Maďarsku, v Austrálii, v Srbsku. Komunikujeme s rôznymi organizáciami v meste, v kraji, v štáte, ale aj za hranicami našej vlasti. Ak chceme robiť kultúru a matičnú činnosť na vysokej úrovni, inak sa to ani nedá.
Vďaka Domu Matice slovenskej v Komárne bolo pred pár rokmi inštalované aj súsošie sv. Cyrila a Metoda…
Áno, naše slávne súsošie. Spravilo sa tam veľa chýb z rôznych strán. Vierozvestcovia boli politikmi vzatí ako rukojemníci. O soche sa dokonca v liste zmienil aj sv. Ján Pavol II., nechcem sa však k tejto téme vracať. Spolu so správcom MS Marošom Smolcom sme dali súsošie do legislatívneho poriadku. Je v križovatke európskeho významu. Prial by som si, aby sme mali viac peňazí na údržbu okolia a aby sa nám podarilo vyriešiť problém s pietnymi aktmi. V križovatke totiž nie je bez súhlasu priamo vlády možné zastaviť dopravu. Je to totiž nenahraditeľná ‒ neobíditeľná križovatka európskeho významu. Každoročne sa tak klaniame pri soche, keď je plná premávka, ale verím, že čas to vyrieši.
Okrem toho pôsobíte aj vo funkcii predsedu MO MS v Komárne. Jeho súčasťou sú i dva matičné divadelné súbory Dramaťák a Slovenskí rebeli. Akým spôsobom ste sa vyrovnali s následkami pandémie COVID-19? Pomohlo aj nejakým spôsobom súčasné vedenie rezortu kultúry?
Vlastne vďaka krúžkom sa nám zatiaľ podarilo udržať chod budovy. Patrí k najväčším budovám, čo MS vlastní, a jej chod je závislý od prenájmov. Či už sály, alebo dlhodobých nájmov rôznych priestorov, ktoré boli pôvodne určené na čosi iné. Pandémia COVID-19 úplne zastavila činnosť sály, teda nášho najväčšieho zdroja príjmu. Odišli aj viacerí nájomníci. A len vďaka sponzorskej podpore, ktorú majú naše krúžky, sme (zatiaľ) udržali chod matičnej budovy. Na podporu ‒ akúkoľvek zo strany štátu, nárok nemáme. Nespĺňame požadované kritériá a Matica slovenská ani jej nijaké zložky nie sú oprávnení žiadatelia. Slovenskí rebeli aj Dramaťák fungujú, sú v zásade v poriadku. Horšie je to s budovou, kde nacvičujeme. Tam nad nami visí Damoklov meč druhotnej platobnej neschopnosti.
Ministerka kultúry Natália Milanová sa dlhodobo stavia negatívne voči najstaršej celonárodnej ustanovizni Slovákov. Počas nedávnej návštevy Komárna sa dokonca nechala počuť, že nemá prehľad o tom, kam smerujú finančné prostriedky z účelovej štátnej dotácie. Ako si vysvetľujete jej postoje voči Matici slovenskej?
Ministerka kultúry ma spolu s rôznymi osobnosťami kultúry a histórie mesta pozvala na príjemný pracovný obed. Nešlo o výsostne pracovnú udalosť, skôr o akési zoznámenie. Ja nemôžem hovoriť za Maticu slovenskú, a ani som nikdy k tomu nesmeroval. Snažím sa obhajovať záujmy jej krúžkov Dramaťáku a Slovenských rebelov. Činnosť oboch krúžkov eviduje, a čo sa toho týka treba povedať, že primátor mesta Béla Keszegh (politik maďarského pôvodu) ich prínos už niekoľkokrát obhajoval na najvyšších miestach a opakovane aj u ministerky kultúry. Takáto vec by bola pred desiatimi rokmi absolútne nepredstaviteľná. Práve už spomínané súsošie sv. Cyrila a Metoda postavilo mesto Komárno a Maticu slovenskú dokonca pred súd ako úhlavných nepriateľov. Som naozaj rád, že toto sa zmenilo a naše vzťahy sú na mimoriadne dobrej úrovni. Mesto patrí k našim najväčším podporovateľom. Vyjadrenia ministerky boli skôr opatrné a naznačovali, že Matica slovenská jednoducho nie je prioritou a informácií o tejto inštitúcii majú akosi málo. Skôr, a berte to ako môj osobný názor, je, že ju to nezaujíma. Matica slovenská si žije na vlastnom zákone. A kým iným vládam to neprekážalo, respektíve vnímali to ako fakt, táto vláda to nepovažuje za vhodné. Radi by zrejme mali väčší vplyv na chod ustanovizne. Opakujem, je to len moja domnienka. Úradník, ktorý prišiel s pani ministerkou, len okrajovo poznamenal, že ministerstvo vlastne nemá o činnosti MS ucelenejšie informácie. Neskôr som to riešil aj vo vedení MS. Je to celé zvláštne, asi z historických dôvodov. Fakt je ten, že ak by ministerstvo chcelo, informácie sú dostupné na internete. Problém vidím v tom, že ich to jednoducho nezaujíma.
Aktuálne čistenie a údržbu Domu Matice slovenskej v Komárne financuje miestna samospráva. Ako vnímate skutočnosť, že vedenie mesta prispelo na chod miestnej Matice slovenskej väčšími finančnými prostriedkami ako samotné ministerstvo kultúry?
Celá táto situácia je veľmi smutná a zároveň dojemná. Ak by záležalo na ministerstve, už neexistujeme. Proste sme niktoši z malého mesta. Je však úžasné, že za nás bojujú jednoduchí ľudia, a aj mesto samotné, ktoré vedie maďarský komunálny politik. Znamená to, že to, čo robíme, sa niekoho dotklo a má to zmysel. To, že sa nedokážeme prepracovať k tomu, aby nás uznalo ministerstvo kultúry, rezort, pod ktorý patríme, je minimálne zvláštne. V predcovidovom období sme pripravili štyridsaťjeden predstavení ročne. Desiatkam tisícom ľudí sme stáli za príchod do divadla na naše predstavenia. Mesto nám pomáha, ako môže. Patrí k najväčším našim podporovateľom, ale nie je najväčší. To sú súkromné firmy, bez ktorých by sme vôbec neexistovali. Je to odrazom tejto doby.
Politikom, a zvlášť tejto vláde, nezáleží na ľuďoch ani na kultúre. Zaujímajú ich len čísla. No umenie a kultúrno-spoločenská aktivita, tak ako to robíme my, sa nedajú vyčísliť v tabuľkách. Treba prísť a zažiť to osobne. Ak naša činnosť zanikne, budeme mať obrovský problém v meste. Treba si uvedomiť, že jednak sme jediné slovenské divadlo v okrese, ale po druhé vypĺňame čas vyše stovke mladých ľudí. Nechcem maľovať čerta na stenu, ale keď skončíme, o pár rokov bude treba „sanovať“ problémy. A dúfajme, že len tie „malé“ s kultúrou ako takou a so slovenčinou, a nie s drogovou činnosťou. Zatiaľ sa snažíme prežiť, ako sa dá. V budove sme mali problém s vodou. Jeden zo žľabov prehnil a začala sa liať voda do krojovne. Akútny problém nám pomohol zadarmo vyriešiť jeden pán majster. S manželkou sme sa dohodli, že zaplatíme údržbu celého odvodňovacieho systému plochy strechy. To je asi 290 ‒ 315 metrov rín a odkvapových rúr. V tom dome sme nechali sedemnásť rokov našich životov a uvedomujeme si, že keď začne pretekať strecha, obrazne aj reálne, je to začiatok konca. Streche sme tak predĺžili život o päť rokov. Či tomu bude tak aj s našou činnosťou, je otázne. Vzdať to nechceme, ale treba úprimne priznať, že už nevládzeme.
Súbory v pôsobnosti MO MS v Komárne (Dramaťák a Slovenskí rebeli) si získali dobré meno doma i v zahraniční. Prednedávnom práve Slovenskí rebeli zažiarili aj v Radošinskom naivnom divadle. Ako si ceníte tento úspech?
Ak príde bratislavské divadlo do malého mesta kdekoľvek na Slovensku, tak sa úspech očakáva, predsa len v hlavnom meste je tých možností viac. No opačne je to rarita. Radošinské naivné divadlo patrí k doslova kultovým kultúrnym inštitúciám. Stanislav Štepka ovplyvnil mimoriadne veľké spektrum kultúrneho života našej krajiny. A úprimne, ak by nebolo jeho diel, ani ja a ani veľa mojich zverencov by nenašlo lásku k divadlu. To, že sme tam mohli hrať, to, že sme v pandemickom lete takmer vypredali sálu, je úžasné. A to, že sme tam zažili standing ovation, je takmer neopísateľné. Ale toto sú tie momenty, keď si poviete, že celé to úsilie stojí za to. Naše krúžky aj v tomto covidovom období stále hrajú a stále majú svojich divákov. Treba povedať, že aj profesionálne súbory to už začínajú vzdávať. A to ony majú nárok na podporu a my nie. To, myslím si, hovorí za všetko.
Otázka na záver. Ako vnímate postavenie Matice slovenskej v súčasnosti?
V histórii sme spravili obrovskú chybu, že sme ako matičiari dovolili, aby naša činnosť bola spájaná s politikou. Následky toho znášame doteraz. Ľudia Maticu nevnímajú cez jej hlavnú činnosť, cez jej poslanie, ale cez politiku a pár prechmatov minulosti. Keď nie je pandémia, matičiari spravia v regiónoch týždenne minimálne tri akcie. O týchto však nikto nevie, lebo sú prekryté balastom a minulosťou. Lenže sú mimoriadne dôležité. Ak totiž cez „malé“ podujatia nenájdu ľudia, a zvlášť deti, vzťah k umeniu, nebude fungovať ani to veľké. Veľa umelcov, veľa folkloristov našlo svoj vzťah k umeniu práve u matičiarov v regiónoch. Lenže mienkotvorné médiá o nás neinformujú vôbec. Zameriavajú sa len na chyby. Ale môžeme si za to sami. Máme nálepku, ktorej sme sa dlho nemohli zbaviť, a dnes sa čudujeme, čo sa to okolo nás deje. Teraz, keď sme sa už naučili správne komunikovať, zbytočne robíme úžasnú prácu v regiónoch, keď nie sme vypočutí, skôr naopak. Snažia sa nás umlčať. Neraz sa mi stalo, že mi novinár povedal: „Nebudem uvádzať, že robíte v Matici, potom by mi to neodvysielali…“
Náš najväčší problém sa ukázal aj v tomto rozhovore. Každý od Matice a matičiara očakáva, že bude riešiť národnostnú otázku, a najlepšie by bolo, ak by sa sťažoval na Maďarov. To je však veľmi nesprávny postoj. Dnes už nemoderný a zbytočný. Už ani extrémisti neskáču po tejto vlne. Naša sila je v niečom inom, a na to by sme mali upozorňovať. My budujeme v ľuďoch pocit vlastenectva…
Všimnite si dôraz na slove ľud. Nie Slovák. Ale Človek. Budem hovoriť len za Komárno, no deje sa to všade v regiónoch, kde Matica pôsobí. Dúfam. V našich krúžkoch vytvárame ľuďom zážitky. Zážitky, ktoré sa viažu na odkaz našich otcov, obraz toho, ako sa žilo a ako chceme žiť. Tým, že sme folkloristi, tak ctíme naše tradície. Snažíme sa s čo najväčšou láskou pristupovať k umeniu a k ľudskej duši. A to sa nedá cez negatívny postoj. Nedá sa to cez hľadanie nepriateľstiev medzi národmi alebo konfesiou. My sa nepýtame našich súboristov, či sú Slováci, alebo Maďari, či protestanti, alebo katolíci. Pýtame sa ich, či sú ochotní pracovať na sebe a prekročiť svoj tieň. Ak áno, tak im s tým pomôžeme. A to sa potom odráža aj v našich predstaveniach. Máme absolventov Akadémie umení v Banskej Bystrici, študentov VŠMU, čiže ustanovizní, ktoré profesionalizujú kultúru. Boli sme to práve my, kto ich k umeniu priviedol. Aj toto a tisícky divákov sú dôkazom toho, že niečo robíme správne. A robíme to pod hlavičkou Matice slovenskej. Ja ju teda vnímam takto.
Zhováral sa: Matej MINDÁR – Foto: archív D MS v Komárne