Básnik, humorista a publicista Benjamín ŠKREKO miluje Slovensko a dobrých ľudí. Pri mene Benjamín ŠKREKO sa najmä staršej generácii vynorí v pamäti humoristický časopis Roháč. Tí mladší si spomenú na množstvo rozhlasových kabaretov, pásiem a scénok, povedzme v legendárnej humoristickej relácii Košického štúdia Slovenského rozhlasu Maratón. Ale je tu aj čoraz väčšia skupina milovníkov poézie, ktorá si Benjamína Škreka spája s básňami. Často ironickými, ale v každom prípade hlboko ľudskými, takými, ako je celá tvorba tohto rodáka z Trnavy. Humoristu, básnika a pohotového publicistu, ktorý sa vždy snažil obhajovať to pozitívne a krásne v ľuďoch, ktoré sa nám v dnešnom turbulentnom svete tak ľahko stráca.
- Keď sa dnes povie humor, väčšine ľudí, najmä mladšej generácii, pravdepodobne prídu na um televízne sitkomy. Od Susedov až po Hornú Dolnú. Ako sa na tento žáner pozeráš ty?
Ja sa na tento žáner radšej takmer nepozerám, lebo ho okamžite musím porovnávať s americkými a anglickými sitkomami, a je mi smutno. Ale preč s vtipkovaním, otázka sa týkala môjho vzťahu k sitcomom ako takým a ten je v zásade pozitívny. Musím sa však naladiť na čo najnižšiu úroveň humoru, kam patrí otravné naťahovanie nedorozumení, zámena osôb, žartovný alkoholizmus, neukojený sex, snové pasáže, duševné poruchy, žranie a vylučovanie, tupé konanie vyššie postavených osôb vrátane svokier, šéfov a ministrov, rozličné faux pas, pády detí zo skrine a havárie tankerov...
- Televízia nedávno odštartovala seriál Ministri. Po dlhšom čase je tu ambícia dostať na obrazovky politickú satiru. Keď sa po tomto žánri poobzeráme, narazíme na mená ako Ján Snopko či Stano Radič. Nastalo vzkriesenie politickej satiry a humoru? Existuje hranica medzi spoločenskou a politickou „objednávkou“ v prípade humoru?
Každý typ relácie je odpoveďou na spoločenskú objednávku, veď úspešnosť televízií má jediné kritérium, a to sledovanosť. Hlad ľudí po humore je obrovský a dobré čísla je dobrá reklama a dobré peniaze. To platí aj o politickej satire; nikto ju nebude uvádzať len z lásky k demokracii a ako nástroj boja proti negatívnym spoločenským javom. Snopko, Radič a celá ich partia priťahovali za oných čias k obrazovkám celé rodiny, lebo namiesto nás stŕhali masky arogancii moci a satiru geniálne mixovali s humorom. Psychické uvoľnenie, triumfálny výsmech hlúposti a do tretice čistá radosť z komédie ‒ to je tovar, za ktorí sú ľudia ochotní platiť zlatom, striebrom a diamantami. No a zmienení Ministri? Očividne sú inšpirovaní anglickým sitkomom Iste, pán minister spred vyše troch desaťročí, ale namiesto espritu a inteligencie budujú situácie a charaktery na hlúposti postáv a hnuse. Ale možno to tak aj má byť. Sledovanosť je diabol.
- Mimochodom, keď sme už začali skloňovať slovíčko humor. Niektorí teoretici ho rozdeľujú na ľudový humor a humor intelektuálny. Rozdeľuješ aj ty humor podľa žánrov? Je tu šanca, že by sa zopakoval fenomén Lasica ‒ Satinský?
Ak si chcem zahasiť smäd, je mi jedno, z akého zdroja voda pochádza, najmä aby bola čistá. Takisto vnímam i smäd po humore, ktorý je sprievodným znakom evolúcie ako dýchanie alebo rozmnožovanie. Aj pri humore mi záleží iba na jeho kvalite, bez ohľadu na to, či pochádza z dedinskej studne, alebo z točky v kaviarni Grand. Veď ani veľkí operní speváci nedelia hudbu na vážnu, zábavnú a folklórnu, ale iba na zlú a dobrú. Preto Lasicovi so Satinským nedávam snobskú nálepku intelektuálov, čo by ich síce odstrihlo od podpásového humoru, ale nebola by to pravda. A čo taký Štepka. Zomierajúci starý Jánošík v jeho hre Jááánošííík hovorí, že už „mosí ít“, ale najprv ešte „mosí ít“. Ľudia sa na tom rehocú už vyše päťdesiat rokov, intelektuál-neintelektuál. Hlavné je, že ani Štepkova, ani Lasicova tvorba nie je o h...e.
- Pochádzaš z Hrnčiaroviec nad Parnou, teda z predmestia „Slovenského Ríma“ ‒ Trnavy. Si zároveň známy aj ako veľký trnavský lokálpatriot. Čím ťa toto mesto natoľko fascinuje, že si mu venoval dokonca aj zbierku sonetov?
Hrnčiarovce boli od svojho vzniku poddanskou obcou Trnavy a slúžili jej ako zásobáreň ovocia a zeleniny. Veľmi sa mi páči, že vždy vedeli s mešťanmi vybabrať. Napríklad keď radnica Malého Ríma zaviedla portálnu daň, susedské rodiny Hrnčiarovčanov si postavili od ulice jednu spoločnú portu (bránu) a bol aj vlk najedený, aj kozy celé. V histórii sa dedina s mestom viackrát spájali a oddeľovali, takže moje srdce patrí obom. No, Trnave trochu viac, veď si to za svoje postavenie v histórii a kultúre Slovenska aj zaslúži.
- Roky sa tvoja profesionálna kariéra spájala s časopisom Roháč. Čím to je, že dnes na Slovensku neexistuje kvalitný humoristický časopis? Vraj sú obavy, že by sa neuživil. Ale veď ľudia sa chcú smiať.
Vždy sa chceli, o čom svedčí aj priemerný týždenný náklad Roháča stodvadsaťtisíc výtlačkov, ale dnes by z toho nevyžil. Ako rodinný časopis by bol mizerným nosičom reklamy, veď koho by firmy oslovovali ako cieľovú skupinu? Nechcem menovať, ale prežiť môže iba humoristické periodikum s tou najlacnejšou typografiou a vyrábané v majiteľovom byte pomocou veľkých nožníc.
- Oboch nás v istom období života spájalo pôsobenie v Slovenskom rozhlase. Ako sa pozeráš s odstupom času na toto obdobie? A aký máš dnes vzťah k verejnoprávnym médiám, teda k rádiu a televízii?
Pre rozhlas som robil ako externista okolo dvadsaťpäť rokov. Začínal som scénkami pre Variácie s redaktormi Guldanom, Markovičom a Štepkom, písal som do banskobystrického Sobotníka, košického Maratónu, postupne som rozšíril diapazón o kabarety a hry pre všetky vekové kategórie. V úspešnej hre Veľká noc a veľký deň pre štúdio Banská Bystrica mi hral hlavnú úlohu mladý Marián Geišberg z martinského divadla... Ach, jaj. Prežil som s rádiom krásne časy aj s cenami z rozličných súťaží, naposledy to bola Hlavná cena za kabaret Kameňolom na Festivale rozhlasového humoru a satiry v Bardejove 1990... Dnes už pre rádio ani televíziu nerobím, píšem divadelné hry, poviedky, poéziu, ale krásnych spomienok naň mám na tri životy.
- Čím sa líši básnik Škreko od humoristu Škreka?
Asi tým, kto drží v ruke štafetový kolík. Humorista už hlavne vylihuje na kanape a sleduje za trest scénku na latríne v najnovšom sitkome, a básnik po nociach hľadá rýmy, ktoré postrácal ešte ako mladý zaľúbenec.
- Slovenská televízia rozbehla projekt Najväčší Slovák. Kto je pre teba najväčším Slovákom a prečo? A aby sme boli aj genderovo vyvážení tak aj najväčšia Slovenka.
Bože, tých veľkých Slovákov je... Nuž, ale hádam mi všetci na čele so Štefánikom prepáčia, ja dávam hlas slovenskému Homérovi Jánovi Hollému. So Slovenkami to je ťažšie, tie až do konca 19. storočia „iba“ husi pásli, voly vodili, milovali, rodili, orali, siali, kosili, hyd chovali, varili, prali a mreli ‒ ako všetky moje „predkyne“, čo ich z rodokmeňa poznám. Ostáva mi aj tu zaloviť v literárnych vodách... A je to... A Najväčšou Slovenkou sa stáva... Zakladateľka modernej slovenskej literatúry pre deti Ľudmila Podjavorinská!
- Nielen podľa mienky okolia, ale aj objektívne žiješ usporiadaným činorodým životom ‒ rodinným aj verejným. Máš na to nejaký recept? Prečo je vlastne dnešok najmä v znamení stresov, sporov a neustále rôznych spoločenských a politických turbulencií doma aj vo svete? To sa za tie dve tisícročia nášho letopočtu človek nepoučil?
Musím protestovať; keď budem búchať na nebeskú bránu, dlho sa bude svätý Peter rozpačito škrabkať na temene. Každý je iba taký darebák, koľko toho o sebe utají, takže vo výhovorkách som bol asi stále dobrý. No ale objektívne, tuším naozaj som, ako sa v dotazníkoch hovorí, v kolektíve obľúbený, ibaže to nie je výsledok môjho rozhodnutia či cieľavedomého úsilia. Takto vníma bezprostredné okolie všetkých nás sedem súrodencov, čiže slušnosť, ochota, nápomocnosť je nepochybne hodnota, ktorú nám zabalili do života naši drahí rodičia. Predovšetkým som sa od nich naučil veľkej skromnosti, ba nehanbím sa povedať, že patrím medzi troch najskromnejších Slovákov na svete.
- Čochvíľa sa rozlúčime s rokom 2018. Aký bol pre Benjamína Škreka a čo očakáva básnik a humorista Benjamín Škreko od roku 2019?
Celospoločensky to bol krutý rok. Ako občan aj starý novinár sa nemôžem zmieriť s vraždami Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej ani s temným pozadím týchto zločinov. Ale inak ma teší dobré postavenie Slovenska v rodine európskych štátov aj solídne vyhliadky našej ekonomiky. Dobre mi padlo, že si ma označil ako básnika a humoristu. V tejto dvojitej role sa cítim dobre. Humor je kúpeľ pre dušu a poézia thajská masáž mysle. Dúfam, že mi budú spríjemňovať život ešte mnoho rokov. Patrím medzi šťastlivcov, ktorí ani na dôchodku nevedia, čo je to nuda. Čítam, píšem, milujem rodinu, sestrím sa a bratám s priateľmi od kultúry, kosím trávu, sadím stromy, chodím po špičkách okolo staručkého psíčka, reparujem bicykle, túlam sa po chotári, a keď je škaredo, pečiem a varím. Len ma trápi, že mi moja drahá stále skracuje retiazku, lebo sa o mňa bojí. Nuž, ale také trápenie je na druhej strane príjemné, lebo to možno znamená, že ma má aj po vyše polstoročí od prvého bozku stále rada. No, veď uvidíme, čo mi dá na budúci rok v apríli k sedemdesiatke.
- Predsavzatia radšej vynecháme, ale vinše nie. Čo by si rád zavinšoval svojej Trnave do nového roka a čo Slovensku, teda buďme konkrétni, všetkým ľuďom dobrej vôle?
Predsavzatia pokojne vynechajme, ale z iného dôvodu, než je zvyčajné následné zlyhanie a strata sebaúcty. Ja si totiž ani veľmi nemám čo zásadné predsavziať, pretože už štvrtý rok nepijem a piaty nefajčím. Ani neviem, kde som na to zobral silu, ale srdečne ju žičím všetkým svojim spoluobčanom, ktorí chápu, prečo áno, ale nevedia ako na to. A vinš Slovensku? Božemôj, od strkanice pred hypermarketom až po najvyššiu politiku ‒ ľudia, menej nenávisti! Hlavne pre ňu, pre tie typické našské spory o brázdu ma veľmo srdce bolí...
Benjamínovi Škrekovi vyjde v najbližších dňoch vo vydavateľstve Pars Artem zbierka básní pod názvom Kam z kanapy. Malú ukážku berte ako bodku za týmto rozhovorom.
Rýmovačka o nikotíne
Rád si v krčme posedím,
neznesiem však v nose dym.
Keď ma lízne nikotín,
normálne sa vykotím.
Zhováral sa: Maroš M. BANČEJ ‒ Foto: autor