Boľavé skúseností z poľskej strany hranice ich vyhnali z rodiska. „Keď som v roku 1976 chodil po smetiskách a hľadal svoje sochy rozstrieľané dynamitom, nájdené fragmenty som chcel pospájať kovovou armatúrou. Dnes je to prebolené...,“ spomína Andrej RUDAVSKÝ (1933) v Denníku kresieb z nemocnice v roku 1999. Bolo ich sedem. Medzi nimi vyše trojmetrový kamenný Slnovrat. Sochy našťastie nekrvácajú. Ale ľudia... Dnes rešpektovaný slovenský umelec prišiel na svet neďaleko hranice so Slovenskom v Hornej Posade v Poľsku. Dnes žije za vyše trojmetrovým, umelecky stvárneným múrom v rozsiahlej záhrade s ateliérom v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice. Obklopený sochami z kameňa i bronzu, aké by sa iste skvele vynímali v reprezentačných priestoroch slovenských inštitúcií doma i v zahraničí. Počas rozhovoru nám robili príjemnú kulisu.
- Prečo ten plot?
Pracujem s kovom a stávalo sa, že sa mi strácal... Musel som pristúpiť na také riešenie.
- Čo pre vás znamená fakt, že ste sa narodili v Poľsku?
Moji rodičia boli gréckokatolíci, hovorili nám lemkovia. Bolo to konfliktné územie. Suseda, ktorý robil správcu v kúpeľoch, zabili neďaleko nášho domu. Podpaľovali nám domy, po nociach vraždili našich kňazov, a tak sme opúšťali svoje rodisko. Bolo to veľmi smutné obdobie. Mal som dvanásť rokov, keď sme sa zložitými cestami dostali na Slovensko.
- Žiaľ, tieto udalosti nie sú dosiaľ dostatočne zmapované a na Slovensku sú málo známe. Z čoho pramenila tá nenávisť Poliakov?
Dnes sú to už zbytočné otázky. Bol som niekoľkokrát na mieste, kde stál náš dom. Vyhorel, pričom v pivnici sa nám udusil pes. Spomienky ma tam vždy vedú. Pásol som dve kravy. Jedna mala čiernobiele fľaky, bola to nádherná krava. Druhá bola taká obyčajná. Zrazu sa predo mnou objavil sused v spoločnosti muža s puškou. Zobrali mi jednu kravku. Keby som im ju nedal, iste by ma zabili.
- Ale to už bol vojnový stav?
Hej, vojnový stav. Poľské vojsko s malými kanónikmi tiahlo do lesov. My sme bývali na kraji lesa. Raz sa rozchýrilo, že idú kone brať. Moja sestra Júlia neváhala a odviedla kone hlboko do lesa. Nosil som jej tam jedlo. Inokedy, keď sme pásli kravy, prišli k nám takí, čo tam naťahovali drôty. Vypytovali sa, či tu nie sú Nemci. Povedali sme, že sú v kúpeľoch. A v noci bolo veľké bombardovanie. Niektoré dediny boli úplne zrovnané so zemou...
- Také silné zážitky z detstva sa nemohli neodzrkadliť vo vašich dielach. Ktoré z nich ovplyvnili vašu tvorbu?
Ostali mi aj pekné zážitky z detstva. Otec bol diakon, predspevoval v kostole, na to sa nedá zabudnúť. Tie nádherné spevy v staroslovenčine. A najmä nádherné drevené kostolíky a kaplnky v krajine, z ktorých čerpám inšpiráciu v mojej sochárskej aj maliarskej tvorbe. Do svojich sôch napríklad zakomponovávam písmená hlaholiky. Keď som po rokoch navštívil tie miesta, mnohé kostolíky boli zrovnané so zemou. Našiel som tam malý železný kríž z kostola, do ktorého sme chodili. Mám ho zabudovaný v murive ateliéru a tvorí súčasť jeho architektúry. Na mieste zbúraného kostola sa ešte nachádzala kamenná krstiteľnica. Ktovie, čo sa s ňou stalo.
- Kde je začiatok vašej umeleckej dráhy?
Keď sme prišli na Slovensko, najprv sme bývali v Dvornikoch pri Hlohovci. Už vtedy som vyrezával do dreva. Moje práce sa dostali na nejakú školskú výstavu a vtedy ma pozval do skutočného ateliéru sochár Vojtech Ihriský. Dal mi modelovať do hliny pokrčenú handru. No, predtým som nikdy nemodeloval. Inokedy doniesol malú sadrovú sošku Venuše a povedal mi, aby som to vyrezal do dreva. To boli moje výtvarné začiatky.
- Do veku dospelosti ste vstupovali v päťdesiatych rokoch minulého storočia, známych politickými procesmi. Postihli najmä inteligenciu, umelcov, kňazov, slobodomyseľných ľudí. Dostali ste sa do konfrontácie s novou mocou, alebo ste pocítili útlak?
V tom čase sme sa nasťahovali do Baky. V Bake bol kňazom Horváth, a keď zatvárali gréckokatolíckych kňazov, celú našu rodinu prepísal na rímskokatolíkov. Otec dostal nejakú pôžičku, kúpil samoviazače, mláťačky, nakúpil všetko, čo potreboval moderný poľnohospodársky statok. Viem, že to bola prvá mechanizácia na Žitnom ostrove. Do školy som chodil v Dunajskej Strede, odkiaľ ma moja učiteľka nasmerovala do Banskej Štiavnice na rezbárske oddelenie k sochárovi Antonovi Drexlerovi. Po roku som pokračoval v Bratislave na Strednej škole umeleckého priemyslu, kde pôsobil aj mladý sochár Ludvik Korkoš. V tom čase mi zomrela mama a otec vedel, že si s dvadsiatimi hektármi pôdy sám neporadí. Dal teda pôdu do družstva. To som ešte nevedel, že týmto činom mi vlastne otvoril cestu k štúdiu na vysokej škole.
- Ako ste sa o tom dozvedeli?
Nezabudol mi to pripomenúť rektor školy. Študoval som na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe u profesora Wagnera. V tom čase sa kládol dôraz na realizmus a ja som na štátnice robil sochu v kove Sila ľudskej myšlienky. Symbolicky sa dotýkala hviezd. Bolo to v roku 1960, ešte pred letom Gagarina okolo Zeme.
- Je o vás známe, že v sedemdesiatych rokoch vaše sochy likvidovali. Aj kaplnky? Máte to zdokumentované?
Mnohé z nich už nie sú. Zničili ich buldozérmi. V bratislavskej Danubiane je moja socha Karpatská rapsódia, v ktorej je zakomponovaný fragment zničenej sochy ‒ kaplnky. Na vlastné oči som videl, ako cez ňu prehodili dvojcentimetrový gumený koberec a následne vyletela do vzduchu. V roku 1962 som mal prvú výstavu v Galérii Cypriána Majerníka. Vtedy ma oslovili kolegovia a stal som sa členom skupiny Mikuláša Galandu. Všetkých nás vylúčili zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov. V roku 1973 zasadal ústredný výbor komunistickej strany. Potom chodili komisie a označovali sochy, ktoré budú búrať. Mohol som sa iba bezmocne pozerať, ako dynamitom rozstrieľali moju sochu Slnovrat, Laluhovu keramickú stenu a Jankovičovu fontánu. V Bratislave bolo vtedy zbúraných tridsaťosem sôch. Mne zničili sedem. Niektoré fragmenty mojich sôch, ale aj sochy Kaveckého som objavil v zabudnutom kameňolome pri Devínskej Novej Vsi. Mal som prehľad, kde sa čo nachádza, lebo som prešiel všetky smetiská...
Muselo to byť veľmi skľučujúce. Malo to nejaký význam?
Iste, lebo po nežnej revolúcii sme mohli ísť na tie miesta s kamerou a americkým filmárom, ktorý nakrútil film o našej rodine Poď, brat, ideme do Ameriky. Boli to veľmi ťažké časy. Roky nás predvolávali ku dvom levom a vypočúvali. Všetkých vylúčených umelcov.
- Ako ste toto obdobie prežívali? Dnes na tie roky niektorí spomínajú s nostalgiou. Boli až také neznesiteľné?
Ako sa dalo pochopiť a prijať búranie sôch? Ako sa dalo žiť v neistote? Dokonca sa nám zastrájali, že až tie sochy zbúrajú, vyjde najavo, čo sme do ich základov vložili, aké dokumenty. Mali sme dve deti, nebolo jednoduché žiť bez prostriedkov. Pre zložitú situáciu a umeleckú neslobodu sa naše deti, dcéra aj syn, počas štúdia na vysokej škole rozhodli emigrovať do USA. Nevedeli sme, či sa ešte niekedy v živote stretneme. Každého, kto vtedy emigroval, odsúdili na dva roky väzenia. Bolo to veľmi smutné obdobie. Po roku 1989 ich rehabilitovali.
- Aj vaši Vierozvestcovia sú v USA...
Áno, sú pred vstupom do budovy OSN v New Yorku. No ony, na rozdiel od mojich detí, prišli do Ameriky až po roku 1989. Súsošie obopínajú písmená hlaholiky a pripomínajú posolstvo z dávnych vekov: „Či nejde dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnko nesvieti na všetkých? Či nedýchame vzduch rovnako všetci?“ Vytvoril som aj kamennú tumbu sv. Konštantína-Cyrila pre nádvorie Baziliky San Clemente v Ríme. Pri tejto príležitostí som sa stretol s pápežom Jánom Pavlom II. Boli to nezabudnuteľné chvíle.
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ - Foto: archív AR