Samo Bohdan HROBOŇ ‒ nepochopený podivín z liptovských salašov. Osudy básnikov sú rôzne. Sú medzi nimi takí, ktorí sa už za života tešia z uznania, ale dosť je tých, ktorí sa doslova predierajú životom nepochopení, ba odsudzovaní. K takým „prekliatym“ poetom patrí Samo Bohdan Hroboň (1820 – 1894), ktorého experimentálne dielo sa dočkalo väčšej pozornosti až takmer po storočí od jeho odchodu do večnosti.
V roku 1971 sa uskutočnila vedecká konferencia K problematike slovenského romantizmu. Až vtedy sa literárni vedci začali viac zaujímať o Sama Bohdana Hroboňa, svojrázneho štúrovského básnika, ktorého celé desaťročia obchádzali, akoby sa báli rozpitvať jeho verše, a ak o ňom písali, tak obyčajne len v súvislosti s láskou, ktorá – nezavŕšená manželským sľubom – ho poznačila na celý život.
■ PRVÉ BÁSNE
Samo Bohdan Hroboň sa narodil v Liptovskej Sielnici asi 27. augusta 1820, teda pred dvoma storočiami. Prečo asi? Nuž v odborných publikáciách a encyklopédiách sa stretávame aj s inými dátumami, najčastejšie s 24. augustom, ale napríklad v Slovníku slovenských spisovateľov (1999) ho urobili o štyri roky mladším. Podobné je to s jeho dňom úmrtia. Podľa najnovšie publikovaných údajov sa tak stalo 24. júla 1894, iné zdroje hovoria, že zomrel o šesť dní neskôr...
Bol posledné siedme dieťa v rodine evanjelického farára. Talentovaného Samka poslali ako dvanásťročného na vtedy renomované gymnázium v Gemeri a po dvoch rokoch na lýceum do Levoče, kde sa grupovala mládež predchnutá láskou k slovenskému národu. Rázne vkročil do jej kola a do rukopisných zborníkov vkladal prvé básne. Inšpirovaný najmä Jánom Kollárom ich písal po česky. Jeho Jitřenka sa stala titulom študentského almanachu, ktorý vyšiel v roku 1840. S úspechom sa stretli jeho prvotiny v najrôznejších slovenských a českých časopisoch a almanachoch tej doby, ako boli Květy, Včela, Hronka, ba jeho verše: „Orol náš, ti sa s víchricou / krúť do ňebeskej víšini / a z čjerňavi bliskavicou / osvecuj Tatjer dolini,“ uviedli do života Orla tatranského, kultúrno-literárnej prílohy Slovenských národných novín. To však bolo už v roku 1845, teda dva roky po tom, čo družina okolo Ľudovíta Štúra dala novú tvár spisovnej slovenčine, ku ktorej sa Samo B. Hroboň prihlásil medzi prvými.
Ako devätnásťročný mladík si začal písať denník, ktorý sa do konca jeho života rozrástol na vyše osemtisícpäťsto strán. A rád korešpondoval. Neváhal listom osloviť také osobnosti, ako boli Ján Kollár, Ľudovít Štúr, Karol Kuzmány, ale i českých národovcov. Prirodzený bol jeho záujem o ľudové tradície a najmä na rodnom Liptove sa s veľkým elánom pustil do zbierania povestí a iných folklórnych prejavov.
■ LÁSKA BOHUSLAVA
V máji 1841 sa stretli v Bratislave predstavitelia českého a slovenského národného obrodenia. Medzi účastníkmi nechýbal Samo Bohdan Hroboň. V českej partii ho zaujala najmä Antónia Reissová, ktorá – aj keď s nemeckými rodovými koreňmi ‒ sa stala nadšenou českou vlastenkou pod menom Bohuslava Rajská.
Nasledujúci rok, cestujúc so starším bratom Ľudovítom na univerzitné štúdiá do Halle, sa zastavil v Prahe. Jeho srdce naplnila čistá láska. Hoci sa sústredil na štúdium, predsa len veľa času venoval písaniu listov svojej Bohuslave a odpovede, ktoré hovorili, že sympatie nie sú jednostranné, boli preňho povzbudením k básnickej tvorbe. Výsledkom sú Květiny nadsálanské, ktoré posielal prvej českej učiteľke. V jednej s príznačným názvom Samota si kladie otázku: „I když slunéčko za hory se skrývá / srdéčko mé se zpytuje: / „Ona-li na mne časem též myslívá, / Ona-li mne též miluje?“
Ani cestou z Halle nemohol obísť Prahu. Zaľúbenci sa stretávali v dome Václava Staněka, ktorého manželkou bola Rajskej sestra Karolína. Možno už vtedy ju mal požiadať o ruku, no buď váhal, alebo v cudzom dome nebolo dosť času a pokoja na vážny rozhovor.
„List Bohdanův na mne podivně působil – mám věřit, že mně někdo miluje?“ čítame v Bohuslavinom denníku pri dátume 23. november 1843. „Zjevil se mi anděl v postavě lidské! Pravil, že mne miluje, nazýva mne svou hvězdou. V onom okamžení zasmálo se na mne štěstí, ponejprv smím doufati v budoucnost. Ponejprv cítím, že jsem milována!“
■ ZLOMENÉ NÁDEJE
Časom sa ukázalo, že od Vltavy k Tatrám je predsa len priďaleko. „Znáte rovněž moji od mnoha let kojenou touhu, moci přispěti ku vzdělání a probuzení našeho národa,“ napísala Bohuslava v liste Samovi vo februári 1844. „Jáť předsevzala sobě žití prosta každého milostného svazku a lásku svou dětem a dívkám, kteréž by mému vychování byly, zachovati celou. Tu jste přišel vy k nám, drahý bratře. Básně vaše ve mně všechny dávné sny o štěstí a blahu života pozemského probudily a já cítila, že touhy, jež jsem navždy za pohřbené pokládala, se křísily a hlásily k životu. Co se událo víte. Jakmile jsem první váš list z Tater obdržela, již pociťovalo to moje srdce, že na rozcestí stojí. Odpusťte, Bohuslave, že naději ruší, kterouž sotva byla podala.“
„Bože, neopúšťaj ma, keď ma opustiť musí duša najdrahšia!“ zareagoval zdrvený Samo. „Bože, zostav a znovustvor sily moje zlomené. Ty znáš, ako ich potrebuje opustený ľud môj. Bože, neopúšťaj ani tú sestru najdrahšiu, ktorú donútil osud skrvaviť srdce moje!“ V auguste 1844 predsa len prišiel do Prahy. Dievčine síce literárne nadaný Slovák imponoval, ale zároveň si kládla otázku: Aká budúcnosť ma čaká po jeho boku? Samo je príliš zapálený pre národnú vec a okrem nej nevidí pred sebou nijaký iný cieľ.
■ TŔNE A RUŽA
Samozrejme, šarmantná a inteligentná Bohuslava padla do oka aj iným mužom. Patril medzi nich Karel Slavoj Amerling, ale ich vzťah sa skončil v pracovnej rovine. V roku 1844 sa však prihlásil básnik František L. Čelakovský, ktorý po úmrtí mladej manželky zostal sám so štyrmi polosirotami. V Rajskej videl ideálnu ženu, ktorá sa o ne postará. Neľahké rozhodnutie. Radila sa s najlepšími priateľkami, najmä s Boženou Němcovou, takisto ženou s komplikovaným životom, ale zároveň ženou, ktorá neváhala dať priestor citom.
„Je-li to opravdivá láska, ta vášeň, pro kterou člověk na vše, co se v cestu klade, zapomene, tedy jsou moje slova marná; znám touhu po té vnadné růži, pro kterou rády saháme, ať by i trny nás píchly,“ napísala jej autorka Babičky. „Ale je-li to láska, kterou chcete pro vlast, pro naši věc obětovat, ctíte-li v něm mučedníka slovanského národu, pro nějž tak velkou ztrátu my Vámi zde by jsme utrpěli, ó to, prosím Vás, učiňte, uchylte se k druhé straně, kde více působiti můžete; kde slávu celého národa udržíte, otce rodině a rodinu k radosti otce a pro svatou naši věc... Věřte, Vy nám po boku našeho pěvce, toho skvělého slovanského slunce, nejvíce pomoci můžete.“
■ LIST NA ROZLÚČKU
„Posestrima! Nezľaknite sa slov Bohdanových. Hovorí k Vám ako čistý priateľ a pobratim, ktorý už nemá žiadnej túžby pre seba samého a žije posvätený život jedinej veľkej viere všesvetovej, ktorá sa opiera na pyramídy večných Tatier,“ napísal Samo B. Hroboň v liste na rozlúčku.„Už vidím jasne, že sny moje sa uskutočnia, a preto im vďačne posväcujem život svoj a v posvätení tom nájdem iste najvyšší mier, najvyššiu lásku a najvyššiu blaženosť. Budem mať ešte zápas ohromný s dušou svojou a so svetom, kým strasiem okovy pozemské – ale Boh mi pomôže!“
Bratovi Ľudovítovi ešte z Prahy napísal: „Ona sa stala obeťou svojej rodiny a rozkolníctva českého. V nej si Česi zavraždili svoj posledný ideál... Urobila to zo zúfania nad svojimi silami, v najväčšej mdlobe tela i duše, do ktorej ju uviedol celomesačný odpor proti každodennej dotieravosti Čelakovského.“
Bohuslava sa vydala za vdovca staršieho o osemnásť rokov. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že napriek ďalším deťom „vydaj z rozumu“ alebo „z lásky k vlasti a národu“ nebol šťastným riešením. Jej túžba pomôcť vo vzdelaní českým dievčatám i literárne tvoriť sa strácala v domácich povinnostiach, starosti o sedem detí ‒ aj o ufrflaného, samoľúbeho a pedantného manžela. Keď jej posledné dieťa ‒ dievčatko, zomrelo, zatrpkla a podobne ako prvá Čelakovského manželka i Bohuslava zomrela vo veku tridsaťštyri rokov na tuberkulózu. Tri mesiace nato ju nasledoval do večnosti aj jej muž. A Božena Němcová vraj do konca života ľutovala, že hoci s dobrým úmyslom svojej priateľke dobre neporadila.
- ●●
Začiatkom tohto roka prebehla médiami správa, že v depozite Národného múzea v Prahe sa našiel poškodený obraz. Po jeho zreštaurovaní sa zistilo, že ide o portrét Bohuslavy Rajskej, dielo slovenského maliara Jozefa Božetecha Klemensa, ktorý s pomocou Gašpara Fejérpatakyho-Belopotockého študoval v Prahe v rokoch 1840 – 1841.
■ ČUDÁK ČI PROROK?
So stratou milovanej Bohuslavy sa Samo B. Hroboň nevyrovnal do konca života. Svoju jedinú lásku i s ňou spojenú trpkosť si uchovával v pamäti až do konca života. V roku 1884 napísal českému literárnemu historikovi Františkovi Bílému: „Rany, ktoré zadala sklamaná láska, zaceleli ešte v Prahe... R. 1844 v lete, keď môj zväzok po krátkom pretrhnutí zimušnom znovu sa obnovil s Bohuslavou, prišiel Čelakovský z Vratislavi a požiadal Bohuslavu o ruku. Ona viac razy to odoprela, ale Čelakovský bol neústupný a dorážal s mnohými vlastenci českými na jej celoročným bojom už predtým duševne i telesne zomdlenú myseľ, kýmkoľvek sa neodhodlala naplniť jeho žiadosť. Ja som z dobroty dr. Staňka bol spolu s Bohuslavou v jeho dome i ,bytom i sytom‘ a v mojej osobitnej izbe počúval som, ako Čelakovský nahováral si Bohuslavu za dvermi druhej izby. Napadlo mi, že ju nezval Bohuslavou, ale drahá Antonie. Málo už bolo v ňom badať spevca ,Růže stolistej‘, ale viac vdovca a otca hľadajúceho ženu a matku pre siroty...“
V zime sa zdržiaval u brata Ľudovíta, farára v rodnej Liptovskej Sielnici, letá trávil na salaši na Grúni, argumentujúc, že na spôsob Hugolína Gavloviča horský vzduch a žinčica mu pomôžu dostať sa z pľúcnej choroby i z depresií. Stal sa čudákom, ba jeho okolie ho vnímalo ako pomätenca, takže jeho pokus osloviť dedinské dievčiny sa nemohol skončiť inak ako s nezdarom. Zostal sám.
„Vidím zbúrané rodiny slavianske ako vlny rozbúrených oceánov,“ napísal už v roku 1845, teda nedlho po trpkom sklamaní. „Zem sa trasie po ich hučaní, otvárajú sa hroby národov. Rozstúpili sa mohyly slavianske na východe i na západe, na severe i juhu, rozstupujú sa doliny Tatier, zdvíhajú sa duchovia ich zakliati z driemoty tisícvekej a ako tône bohov sadajú k duchu bratov slavianskych na skaliny Tatier. – Tatry sa vypínajú a hrdo vyzerajú z rozbúrených vĺn oceánov. Priletujú na krídlach víchrice duchovia národov a v oblakoch sa spúšťajúc v podobe anjelov na Tatier výšiny.“
■ NESKORÉ ODKLIATIE
Keď mu v roku 1880 zomrel brat Ľudovít, zostal odkázaný na dobrotu cudzích ľudí s podlomeným zdravím – pravá ruka mu ochrnula a oči mu prestávali slúžiť. Zomrel ako sedemdesiatštyriročný. Či to bola prirodzená smrť, alebo sa sám rozhodol opustiť tento svet – o tom sa názory literárnych historikov rôznia...
Neraz sa hovorí, že recitovať básne Pavla Országha Hviezdoslava je tvrdý oriešok aj pre skúsených hercov. Ale ktovie, čo by povedali, keby dostali za úlohu predniesť Hroboňove verše, ktoré napísal osamote so svojimi víziami. Básne prepĺňal novotvarmi, ktoré podľa neho majú korene v pôvodnej spoločnej reči Slovanov alebo sa nimi usiloval vytvoriť novú všeslovanskú reč ako základ christoslavianskej ríše, ktorá bola v jeho očiach ideálnym svetom. Pre jeho mesianizmus sa od neho odvrátila väčšina priateľov. Nechápali ho ani jeho súčasníci, štúrovskí druhovia, ani ich nasledovníci. Jeho básne si už nenachádzali miesto na stránkach literárnych časopisov.
„Sedí Samo v Sielnici / v praslavian kabanici / číta on, číta list / čo mu napísal Boho-byst,“ zavtipkoval si na jeho účet Svetozár Hurban Vajanský. „Na svojej neblahej ceste nemá nasledovníkov,“ napísal literárny historik Jaroslav Vlček. Hroboňove neologizmy sú – ako mieni Oskár Čepan – „výrazom úpornej snahy sformulovať v autonómnom básnickom jazyku nedefinovateľné ,videnia‘ a mesianistické ,vnuknutia‘, ktoré má básnik – veštec zdeliť svojmu národu“. Až v posledných rokoch sa literárni vedci snažia Hroboňa „odkliať“, vidiac v ňom poeta, ktorý predbehol čas.
Jozef SLIACKY ‒ Foto: archív autora