Ďakujme Pánu Bohu za samostatnosť nášho národa. Bývalý trnavský arcibiskup a prvý metropolita Slovenskej cirkevnej provincie Mons. Ján SOKOL sa stal pevnou súčasťou moderných slovenských dejín. Vďaka cielenej a špinavej mediálnej kampani tzv. mienkotvorných médií ho časť slovenskej verejnosti vníma veľmi negatívne. Pre Slovenské národné noviny poskytol exkluzívny rozhovor, v ktorom odhalí aj pozadie útokov na jeho osobu.
- Ustanovením Slovenskej cirkevnej provincie 30. decembra 1977 pápežom Pavlom VI. Svätá stolica uznala južné hranice Slovenska. Ako ste vy osobne vnímali túto historickú udalosť?
Veľmi pozitívne a s nadšením – nevediac, že sa raz stanem jej metropolitom. Každý jeden kresťanský národ túži po tom, aby mal na svojom území ustanovenú vlastnú cirkevnú provinciu. Naši južní susedia však neboli za. Našťastie, Pán Boh to zariadil tak, že sme ju dostali ako dar z neba. Pán biskup Pavol Hnilica, ktorý pôsobil v Ríme, sa osobne poznal s milánskym arcibiskupom kardinálom Giovannim Montinim, neskorším pápežom Pavlom VI. Často ho navštevoval a pri každom stretnutí mu rozprával o našom krásnom Slovensku a informoval ho i o tom, ako sa u nás napriek silnej ateizácii pestuje pravá kresťanská viera. Blízke osobné kontakty s ním udržiaval aj po tom, keď sa stal pápežom. V tom období najvyšším straníckym činiteľom a prezidentom ČSSR bol Slovák Gustáv Husák. Ako právnik si veľmi dobre uvedomoval, že ak nie sú stanovené pevné cirkevné hranice, nie sú garantované ani štátne. Jeho podpora bola v tomto smere pre nás veľmi významná. Po dlhých a náročných rokovaniach na konci roka 1977 ustanovil pápež Pavol VI. pre slovenský národ po vyše tisíc rokoch vytúženú cirkevnú provinciu. Táto historická udalosť bola oslávená o pol roka neskôr 6. júla 1978 v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave. V tom čase som pôsobil ako farár v neďalekej Seredi. Aj ja som sa chcel osobne zúčastniť na tejto slávnostnej liturgii, ale bolo mi povedané, aby som sa neobliekal .Všimol som si, že katedrála bola obsadená len do polovice. Nečudo. Vyhlásenie samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie prebehlo v čase silnej ateizácie spoločnosti a komunistická strana spolu s Československou socialistickou republikou bola ešte v silnom područí Sovietskeho zväzu. Preto bolo v záujme vtedajších štátnych predstaviteľov nepútať na túto udalosť príliš veľkú pozornosť. Vyvrcholením slávnostnej liturgie bolo vyhlásenie pražského arcibiskupa kardinála Františka Tomáška, že Slováci dostávajú cirkevnú provinciu, ale zatiaľ bez personálneho obsadenia arcibiskupom metropolitom...
- Vaša cesta k vymenovaniu za arcibiskupa metropolitu bola zložitá. Opísali by ste ju v krátkosti?
Od ustanovenia cirkevnej provincie na Slovensku delegácia Svätej stolice pre socialistické krajiny v tejto veci s česko-slovenskou vládou nepretržite rokovala. Rokovania sa však vždy končili na mŕtvom bode. Všetko sa zmenilo, až keď na čelo Sovietskeho zväzu nastúpil Michail Gorbačov. Otec biskup Július Gábriš niekoľko rokov pred svojou smrťou (v apríli 1981) bez štátneho súhlasu vymenoval Zbor konzultorov, ktorý podľa Kánonického práva po smrti biskupa volí dočasného administrátora diecézy. Jeho členom som bol aj ja. Pán biskup zomrel v piatok 13. novembra 1987. V ten istý deň prelát Mons. Ján Čížik poslal všetkým konzultorom telegram o jeho smrti a zároveň zvolal stretnutie konzultorov na ďalší deň – sobotu 14. novembra o 11. hodine, keď sme sa všetci stretli, aby sme zvolili dočasného administrátora pre Trnavskú arcidiecézu. Dôstojný pán Mikuláš Turányi, vtedy tajomník biskupského úradu, nám oznámil, že ráno prišli na biskupský úrad z ministerstva kultúry a povedali, že môžeme voliť, ale musíme zvoliť takého, s ktorým štát nebude mať problémy. Nakoniec voľba padla na mňa. Po nej nastalo asi päťminútové ticho. Po krátkom mlčaní som povedal, že ak je to Božia vôľa, musím to prijať. Hlavný z konzultorov Mons. Elek Zórád mi povedal: „Veď koho vôľa to môže byť, keď nie Božia, zvolili sme vás bez ovplyvňovania, slobodne a tajným hlasovaním.“ A hneď mi dal aj prisahať položením ruky na Sväté písmo. Ešte v ten istý deň pápež Ján Pavol II. poslal telegram na moje meno, čím uznal moje zvolenie. Ale súdruhovia z ministerstva kultúry, napriek tomu, že nám dovolili voliť, oponovali: „S voľbou nesúhlasíme!“ Nebol som pre nich po politickej stránke vhodný kandidát. Až v decembri toho istého roka po rokovaní česko-slovenskej delegácie na pôde Svätej stolice ministerstvo dalo súhlas na moje vymenovanie za dočasného administrátora arcidiecézy. Do úradu som bol uvedený 9. januára 1988.Vtedy už bolo cítiť politický odmäk. Rokovania medzi Vatikánom a štátom pokračovali. Vo februári toho istého roka prišla jeho delegácia, aby urobila prieskum medzi kňazmi, koho by chceli navrhnúť za biskupa pre Trnavskú arcidiecézu. Neviem, aký bol výsledok, všetko bolo tajné. V máji prišla delegácia znovu. Zavolali si ma na dvor arcibiskupského paláca a povedali mi, že Svätý Otec ma chce vymenovať za biskupa. Ak to neprijmete vy, ministerstvo pretláča dp. Milana Medeka alebo Jána Čížika. O dva dni nám poviete, ako ste sa rozhodli. Po dvojdňovom premýšľaní, vidiac, aká je situácia, som návrh akceptoval. Za nového trnavského biskupa som bol vysvätený 12. júna 1988 a o rok neskôr – 26. júla1989, ma pápež Ján Pavol II. vymenoval za arcibiskupa a prvého metropolitu Slovenskej cirkevnej provincie. Po sv. Metodovi som bol prvý a zároveň posledný metropolita pre celé Slovensko, pretože v roku 1995 sa na Slovensku vytvorila druhá samostatná provincia so sídlom v Košiciach.
- V čase komunistického režimu sa slovenský politický a náboženský exil stal hlavným reprezentantom slovenského národa v zahraničí. Aké boli vaše osobné kontakty s našimi krajanmi?
Veľmi aktívne. Pán Boh to opäť zariadil tak, že som mal birmovného syna, ktorý v tom čase pôsobil v Alžírsku ako vedúci slovenských robotníkov. Stavali vodojemy. Pozval ma, aby som za ním prišiel. Po mojom príchode mi oznámil, že sa mi nemôže z pracovných dôvodov venovať a navrhol mi, aby som na jeho náklady išiel do Talianska, a podujal sa, že mi vybaví potrebné víza. A skutočne, za niekoľko hodín som mal v pase tranzitné vízum na päť dní cez Taliansko. Našťastie, mal som so sebou aj adresy svojich známych v Ríme, ktorí v čase hlbokej totality boli významnými predstaviteľmi slovenského exilu. Tu som sa stretol s troma kňazmi – Antonom Baníkom, Michalom Lackom a Stanislavom Číkom. Dohodli sme sa, že na Slovensko budú posielať náboženskú literatúru, ktorú vydával Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme a slovenský kňaz, spolupracovník rádia Slobodná Európa v Mníchove Anton Hlinka. Dohodli sme sa tiež, ako budeme knihy na Slovensko prevážať. Takto potom prešlo cez moju faru v Seredi veľké množstvo vtedy zakázanej náboženskej literatúry.
- Dodnes sú mnohí cirkevní predstavitelia neprávom obviňovaní zo spolupráce s ŠtB. Komu najviac prospieva táto cielená mediálna kampaň proti slovenským katolíkom?
Tu musíte vidieť veľkú snahu nepriateľov Cirkvi. Sú to najmä liberálni novinári. Ich cieľom je pošpiniť kohokoľvek, kto bol zapísaný v tomto zozname. Treba však povedať, že, žiaľ, aj niektorí duchovní vedome spolupracovali so Štátnou bezpečnosťou. My sme o nich vedeli a pred nimi sme si dávali veľký pozor. Od štátnych pánov mali nariadenie, že nás musia chodiť pravidelne kontrolovať. Pamätám si, ako jeden nemenovaný kňaz pravidelne chodil k nášmu dekanovi do Hrnčiaroviec. A čo sa týka tých eštebákov, aby dostali povýšenie prípadne odmeny, tak do zoznamu spolupracovníkov pripísali mnohých kňazov, ktorí nikdy s nimi nespolupracovali. Ateizácia bola v tom čase veľmi silná. Preto sú dnes mnohí naši občania nepokrstení a prestali praktizovať náboženský život. Dnešný sofistikovaný nový boj proti nám kresťanom je však o tisíckrát horší, ako bola za socializmu otvorená ateizácia.
- Po „nežnej revolúcii“ sa okrem demokratizácie slovenskej spoločnosti otvorila aj cesta k samostatnosti Slovenska. Ako sa postavila slovenská Cirkev k národno-emancipačnému zápasu slovenského národa?
Každý národ so samostatnou cirkevnou provinciou túži aj po vlastnom štáte. Slováci neboli výnimkou. V roku 1918 boli pre nás len dve možnosti. Buď ostaneme v područí Maďarov, ktorí by nás celkom iste pomaďarčili, alebo vytvoríme spoločný štát s Čechmi. Rozhodli sme sa pre druhú možnosť, lebo sme vedeli, že sa môžeme konečne po dlhom čase znovu slobodne nadýchnuť. Ale túžba po vlastnom štáte v slovenskom národe stále bola. Pán Boh to opäť zariadil tak, že už na konci komunistickej éry bolo každému jasné, že ako národ budeme bojovať o to, aby Slovensko bolo samostatným zvrchovaným štátom. My ako cirkevní predstavitelia sme podporovali tieto aktivity a modlili sa k Pánu Bohu, aby slovenskému národu požehnal vytúženú samostatnosť.
- Vyvrcholením samourčovacieho práva bolo prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR, Ústavy SR a napokon ústavné rozdelenie česko-slovenskej federácie na dva samostatné štáty pražským Federálnym zhromaždením. KDH však bolo proti. Prekvapilo vás to?
Keď som bol ako hosť v starej budove SNR počas vyhlásenia Zvrchovanosti SR, všimol som si, že podaktorí Maďari sa lepšie zachovali ako KDH. Približne tretina opustila rokovaciu sálu, ďalšia tretina sa zdržala hlasovania a posledná tretina bola proti. Keď sa postavil prvý poslanec za KDH Július Brocka a vyhlásil: „Som proti zvrchovanosti,“ za ním ďalší stranícki kolegovia, vzdychol som si: „Pane Bože, to azda nie je pravda.“ O nejaký čas po hlasovaní prišiel František Mikloško k môjmu pomocnému biskupovi Dominikovi Tóthovi, ktorý sa ho spýtal: „Čo ste to urobili?“ On na to: „My sme si mysleli, že o tri mesiace pôjdeme kolenačky do Prahy, aby nás prijali naspäť.“ Boli presvedčení, že Slováci nie sú schopní mať samostatný štát. To však nebola pravda. Tento postoj z ich strany bol veľmi nerozumný. Možnože boli viac naklonení k zachovaniu česko-slovenského štátu. Chýbalo im prirodzené národné povedomie a vlastenectvo.
- Ako vnímate vyše štvrťstoročnú existenciu samostatnej Slovenskej republiky?
Predovšetkým ďakujme Pánu Bohu, že sme samostatní. Podobné problémy, aké máme dnes, majú aj Česi, Poliaci a ostatné národy Európy. Napriek tomu, že dnes je snaha všetko národné pošliapať, musíme ako národ držať spolu. V Biblii sa o konci sveta jasne píše, že zo všetkých národov Pán Boh zhromaždí ľud. Aj Svätý Otec Benedikt XVI. povedal, že ideme do Európskej únie ako slobodné národy. Bohužiaľ, dnešným cieľom liberálnych politikov je tento pilier nadobro odstrániť.
- Napriek demokratickému režimu mnohí liberáli neustále útočia na predstaviteľov Rímskokatolíckej cirkvi. Považujú ju za akýsi prežitok. Ako vnímate túto cielenú sekularizáciu našej spoločnosti?
Je smutné, že títo až extrémni liberáli jednoducho z nevedomosti, nepoznajúc pravú podstatu kresťanskej viery, na nás bezhlavo útočia. Väčšina z nich pochádza z ateistických rodín. Ich rodičia, ba dokonca už starí rodičia, boli presvedčení ateisti. Odmalička tak boli vychovávali k nenávisti voči všetkému národnému a kresťanskému. Každý rozumný človek dnes vidí, že súčasná veda stále viac dokazuje pravdivosť našej viery. Je preto veľká škoda, že sa tento agresívny liberalizmus dostáva do vedúcich funkcií nášho štátu. Nemôžete preto od jeho predstaviteľov nič iné čakať, keď počas ateizácie zanevreli na pravé hodnoty, medzi ktoré v prvom rade patrí Pán Boh a viera v neho. Títo liberálni novinári sú v prvom rade nevedomí. V každom jednom útoku vidia senzáciu s cieľom zvýšiť čítanosť svojich článkov.
- V čase odvolania vášho nástupcu sa spustila proti vašej osobe špinavá mediálna kampaň. Ako by ste zhodnotili krátke pôsobenie Róberta Bezáka na čele Trnavskej arcidiecézy?
Nechcem hovoriť o ňom nič zlé. Ja si ho vážim a nemám ani nejaký odpor proti nemu. Problém bol, žiaľ, v jeho pomýlených názoroch...
- V tomto roku si pripomíname sté výročie narodenia sv. Jána Pavla II. Aký bol jeho vzťah k slovenskému národu?
Ja som ho spoznal, až keď bol zvolený za pápeža. Z mojej osobnej skúsenosti ho hodnotím veľmi pozitívne. Svoj pontifikát bral smrteľne vážne. Bol všestranne nadaný a vzdelaný. Vedel sa rozprávať aj s ateistami, ktorých veľakrát priviedol k pravej kresťanskej viere. Svätý Otec mal úprimný vzťah k Slovensku a Slovákom. Ešte ako krakovský arcibiskup sa chodil do Tatier lyžovať. Vďaka tomu tu mal veľké kontakty.
- Maticu slovenskú vníma súčasné vedenie rezortu kultúry skôr veľmi negatívne. Má podľa vás táto naša najstaršia národná a kultúrna ustanovizeň stále svoje opodstatnenie?
Áno. Na milión percent. Myslím si, že názor pani ministerky Milanovej o Matici slovenskej nie je tak úplne z jej hlavy. Za tým všetkým sú jej poradcovia. Všetko, čo dostane od nich na stôl, musí, či chce, alebo nechce, politicky pretláčať. Matica slovenská má naďalej svoje veľmi dôležité poslanie. V dnešnom globalizovanom svete povzbudzuje a podnecuje slovenský národ k tomu, aby nebol šovinistický ani nacionalistický, ale formuje Slovákov k prirodzenému vlastenectvu a patriotizmu.
- V minulých dňoch (18. septembra) sa uskutočnila v Primaciálnom paláci v Bratislave prezentácia vašej dlho očakávanej knihy spomienok pod názvom Je čas mlčať a čas hovoriť. Čo vás viedlo k tomu, aby ste prehovorili?
Predovšetkým láska k pravde, lebo mnohí boli zmätení a nepoznali skutočnú pravdu. Chcel som tiež prezradiť niečo zo svojho života od detských čias až po súčasnosť. Môžem úprimne povedať, že pre kňazstvo som žil telom i dušou. To podnecovalo v mojom srdci horlivosť a zápas pre spásu nesmrteľných duší, aby spoznali, že cesta kňazstva je naozaj cestou krásnou, ale niekedy aj tŕnistou a bolestnou, lebo je nasledovaním Pána Ježiša Krista.
Zhováral sa Matej MINDÁR – Foto: archív TASR