Obnoviteľ Slovenských národných novín, novinár a spisovateľ Peter ŠTRELINGER jubiluje. Priniesť niečo nové o dlhoročnom redaktorovi Slovenských národných novín a ešte dlhšie prispievateľovi do nich i do iných periodík, ale aj o rozhlasovom či televíznom autorovi a spisovateľovi, z pera ktorého vzišlo štrnásť kníh, je veľká zodpovednosť aj výzva. Nemožno pred ňou uhnúť, najmä ak popri jeho neutíchajúcej, spoločensky angažovanej tvorbe pripomenieme aj skutočnosť, že Peter ŠTRELINGER oslavuje v apríli sedemdesiate piate narodeniny (20. apríla 2021) a jeho zástoj v slovenskej žurnalistike, spisovateľskej činnosti a kultúre vôbec je neprehliadnuteľný.
- Prežívať detstvo v kúpeľoch, kde sa stretávalo množstvo ľudí z celého bývalého Československa, ale aj zo zahraničia, je zrejme pre zvedavé chlapča nesmierne zaujímavé. Aká atmosféra vládla v kúpeľnom mestečku Ľubochňa v polovici päťdesiatych rokov?
Moje detské roky v Ľubochni boli vzrušujúce. Kruté obdobie päťdesiatych rokov sa ma dotklo len okrajovo, resp. nevnímal som to príliš. U mojej tety Valy sa ukrývala rodina otcovho bratranca Huga Kovala, dôstojníka Svobodovej armády, ktorého postihli čistky v armáde. A spomínam si letmo na rok 1953, keď zomrel Stalin a krátko po ňom Gottwald. V Kollárovom dome (kde bola založená v roku 1921 KSS) stál symbolický katafalk, pri ktorom držali čestnú stráž vojaci a pionieri. Ja som nesmel byť medzi nimi, lebo môjho otca vylúčili zo strany – a považoval som to za veľkú krivdu. Ľubochňa bolo čarovné mestečko s velikánskym kúpeľným parkom a početnými kúpeľnými hosťami. Politické procesy a zatváranie ľudí, prenasledovanie som si uvedomil až neskôr...
- Nie je zrejme náhoda, že váš román Salakúzy, ktorý vyšiel pred piatimi rokmi, je tiež situovaný do takéhoto prostredia...
Áno, máte pravdu, román Salakúzy je prvým dielom mojej zamýšľanej „liptovskej“ trilógie. Po prvýkrát vyšli Salakúzy v roku 1987, ale boli asi o jednu tretinu skrátené. Boli tam háklivé kapitoly, týkajúce sa práve päťdesiatych rokov. Ale aj druhej svetovej vojny. Text románu stal sa obeťou cenzúry vo vydavateľstve. Pravda, bola to aj moja chyba, nemal som vtedy s takým okliešteným vydaním knihy súhlasiť. My spisovatelia za socialistického režimu sme sa tak stali autocenzormi. Aj tak považujem román Salakúzy za kritické a odvážne dielo, kde som si dovolil vysloviť výhrady proti komunistickému režimu.
- Aj keď okľukami stále ste sa približovali k svojmu spisovateľskému cieľu ‒ najprv absolvovaním Pedagogickej fakulty, potom pôsobením v Literárnom archíve Matice slovenskej v rodnom Martine a napokon v Zväze slovenských spisovateľov. Poskytovali vám kontakty s ľuďmi od pera podnety na vaše samostatné literárne práce?
Ťažko to tak nazvať. Bol som fanatický čitateľ kníh. Už na strednej škole som sa pokúsil o prvé básničky. Mám na to viac-menej veselé spomienky, napríklad do recitačnej súťaže Hviezdoslavov Kubín som sa prihlásil s vlastnou básňou pod názvom Som mŕtvy vojak. Pravdaže, bola inšpirovaná SNP. A utrpel som s ňou poriadne fiasko. Hanbil som sa potom vystrčiť nos na ulicu, lebo dievčatá z hrádockého gymnázia sa mi posmievali: „ Aha, ide mŕtvy vojak.“ Vďaka tomu som sa viac o písanie poézie nepokúšal, až teraz na staré kolená práve k svojmu jubileu vydávam knihu erotických básní S Buninom v posteli. Lásku k literatúre vo mne vzbudil môj profesor na Lesníckej škole v Liptovskom Hrádku Pavol Železník. A na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici zas profesor Viliam Marčok, inak tiež známy básnik a literárny kritik. V Literárnom archíve Matice v Martine po okupácii 1968 bolo mnoho osobností, tie pôsobili inšpiratívne na začiatky mojej literárnej tvorby.
- Za socialistických čias vás považovali za rebela a provokatéra; s odvahou ste písali kritické publicistické články do novín. V osemdesiatych rokoch sa vám podarilo vydať pozoruhodnú knižku so silnou kritikou režimu Zbožňujem svojho šéfa (1986) a v prešovskom DJZ vám uviedli satirickú hru Spolok drobnochovateľov. Ako to, že prešli cenzúrou?
Moja poviedková tvorba, zvlášť prvá kniha poviedok Od rána bláznivý deň, vzbudila pozornosť kritiky. Vysoko ju vyzdvihol trebárs Viktor Kochol. A to bol neúprosný kritik. Tak som si potom trúfol na satiru. To je tá kniha Zbožňujem svojho šéfa. Vyšla pred Vianocami v roku 1986 a hneď sa rozpredala. Kupovali ju najmä ženy čitateľky a zo zlomyseľnosti ju darovali svojmu šéfovi. Urazil sa aj môj najvyšší šéf na Zväze slovenských spisovateľov. Bol presvedčený, že si robím žarty práve z neho. Knihu si všimli aj na Hlbokej (kde sídlilo ÚV KSS) a podrobili ju straníckej kritike, označili ma za oportunistu. Členom KSS som však nikdy nebol. Ale súdruhovia vtedy rozhodovali o nás, o všetkých. Divadelná hra Spolok drobnochovateľov, ktorá mala premiéru v Prešove (režíroval ju Jozef Adamovič), bola tiež inšpirovaná jednou z mojich satirických poviedok. Po premiére hry (január 1984) prišiel za mnou jeden z prešovských papalášov a zlomyseľne mi vraví: „Pekne ste si z nás vystrelili... Vy si robíte srandu nielen z nás, ale aj zo strany!“ Hra sa dlho na prešovskej scéne neohriala, po niekoľkých reprízach ju stiahli. Druhá polovica osemdesiatych rokov už znamenala odmäk v krízovom období, ale súdruhovia sa ešte vzdať svojej moci nemienili. Písanie pre divadlo ma vždy vzrušovalo. Videli ste priamo na scéne, aký ohlas má vaše dielo. To sa mi potvrdilo aj po napísaní hry venovanej Clementisovi pod názvom Hádička. Túto hru si všimli aj v Rádiu Hlas Ameriky. Redaktor Jolyon Neagele so mnou urobil rozhovor, ktorý sa aj odvysielal. Mal som obavy o svoj život, týždeň som sa skrýval na jednej z loveckých chát v Ľubochnianskej doline. Hľadali ma páni od ŠtB. Mimochodom, krátko predtým zomrel (záhadne) šéfredaktor Pravdy Bohuš Trávniček. Našli ho utopeného (?) na Železnej studničke v Bratislave. Bol príliš kritický a progorbačovovský. Som presvedčený o tom, že ho má na svedomí práve ŠtB.
- Nemožno povedať, že ste zakladateľom Slovenských národných novín, tie vznikli na podnet Ľudovíta Štúra v polovici 19. storočia a vychádzali iba tri roky, ale možno vás pokladať za ich obnoviteľa, pretože v apríli 1990 ste sa stali ich prvým redaktorom v nových časoch po nežnej revolúcii (v tom čase Matica slovenská rozbiehala ich vydávanie...)
To bolo fantastické obdobie v mojom tvorivom živote. Po revolúcii (či skôr prevrate) a odchode zo Zväzu slovenských spisovateľov v januári 1990 som bol tri mesiace bez práce. A túžil som niečo robiť, po Novembri 1989 sa začala nová doba. Dúfali sme, že bude naozaj prevratná. Náhodou som sa stretol s ministrom kultúry hercom Ladislavom Chudíkom. Čudoval sa, že nie som nikde zamestnaný. Veď vy ste písali také odvážne kritické články?! O čo máte záujem? A ja mu na to: obnovujú sa práve Slovenské národné noviny! Minister Chudík sa toho chytil, pridelil Matici slovenskej redaktorské miesto aj s platom pre mňa. Inak s myšlienkou na vydávanie SNN prišiel Roman Kaliský, toho však vymenovali za riaditeľa Slovenskej televízie. A tak som sa ja stal prvým redaktorom obnovených SNN. Po mne tam prišiel Drahoš Machala a o pár mesiacov za zástupcu šéfredaktora aj Roman Kaliský (po odchode z STV). Tak vznikla slávna bratislavská filiálka SNN!
- Pracovali ste vo viacerých redakciách ‒ v bratislavskom Večerníku, Literárnom týždenníku, Slovenskej Republike, Slovenskom rozhlase, prečo ste sa nenechali zlanáriť do bulvárnych novín, kde oveľa lepšie platia?
Bulvár ma nikdy nezaujímal! Neznášam údery pod pás a iné zákernosti, tobôž nenávidím, keď sa tak deje v masmédiách. Zaujala ma však investigatívna žurnalistika. Chcel som písať dobré reportáže, ktoré boli blízke literatúre. Napokon, o to som sa usiloval už v Novom slove, keď som sa presťahoval do Bratislavy (druhá polovica sedemdesiatych rokov). Tam bol šéfredaktorom Poldo Podstupka a ten práve v NS podporoval reportáže. Svoj vrchol publicistickej tvorby som však dosiahol, myslím si, až v denníku Republika (neskôr Slovenská Republika). Tam som si trúfal pustiť sa do neúprosnej kritiky prezidenta Kováča a najmä vtedajšieho ministra vnútra Ladislava Pittnera. Za moje reportáže mi bola udelená Cena Ľudovíta Štúra. Neprijal som ju však. Nepáčilo sa mi, že boli oceňovaní len novinári, ktorých uznával vtedy premiér Mečiar. Napokon, takéto škatuľkovanie novinárov nie je nič nové, deje sa i dnes, a v ešte obludnejšej podobe ako vtedy...
- Viackrát sa vám stalo, že ste boli blízko veľkého cieľa, ktorý vám unikol iba o chlp, veď takmer ste sa stali riaditeľom Československej televízie....
Naozaj je to pravda. Bolo to po voľbách po roku 1992. Roman Kaliský ma presadzoval za generálneho riaditeľa Čs. televízie pred rozdelením federácie, vraj len do vzniku samostatnej SR, aby nám Česi nerozkradli spoločný majetok. Všetko bolo už dohodnuté s Mečiarom, hoci mne sa do Prahy vôbec nechcelo! Napokon sa to ani nestalo, ako to už býva v politike. A vo federálnej televízii doslúžil vtedajší generálny riaditeľ.
- V roku 2017 ste vydali knižku Jedenásť povrazov, recenzoval ju vynikajúci reportér, dnes už nebohý Ján Čomaj. Názov napovedá počtu káuz, ktorými sa v nej zaoberáte?
Názov publicistickej knihy je podľa reportáže o Vladimírovi Clementisovi. V procese so Slánským bolo totiž jedenásť rozsudkov smrti (medzi nimi aj V. Clementis).
- Spektrum vašej tvorby je široké. Ide o publicistické žánre, akými sú reportáž, glosa, úvaha, rozhovor, no venujete sa aj najvýsostnejšiemu beletristickému žánru, ako je román. Povráva sa, že dnešní čitatelia nemajú trpezlivosť čítať dlhšie útvary. Aké skúsenosti máte z mnohých besied, na ktorých ste sa zúčastnili?
Úspech mali najmä moje prózy. Väčšinu z nich som spracoval aj pre rozhlas ako rozhlasové poviedky. Rozhlasovú tvorbu som mal rád, päť rokov som pôsobil ako redaktor v Slovenskom rozhlase, mal som na starosti literatúru faktu. Mojimi spolupracovníkmi boli výborní autori ako už spomínaný Ján Čomaj, Slavo Kalný, Ľuboš Jurík, Drahoslav Machala. O mojej tvorbe možno povedať, že som skúsil skoro všetko: písal som aj pre televíziu, vytvoril som niekoľko televíznych hier, scenáre dokumentárnych filmov. Niet tu priestor na vymenovanie všetkých diel. A čo sa týka románov, nespomenuli sme ešte moje životopisy, napríklad román o Kukučínovi, o Hviezdoslavovi, ale aj dvojdielnu knihu životopisných noviel Kto proti osudu, kde bol mojím spoluautorom Tomáš Winkler. Posledné obdobie som sa venoval najmä románom, ktoré som situoval do svojej milovanej Ľubochne (Salakúzy). Za vrchol svojej tvorby považujem román Zlatá voda (2016), ktorý je dosť autobiografický, týka sa najmä mojej novinárskej činnosti a rôznych káuz, ktoré som ako novinár riešil. A nedokončený ostáva tretí diel liptovskej románovej ságy Noci s Valpurgou. Prvá kapitola vyšla v Slovenských pohľadoch. Čitatelia na besedách práve hľadajú súvislosti medzi autorom, jeho životom a tvorbou. Román ani dnes nie je mŕtvym žánrom, ba naopak – prežíva renesanciu. Bestsellermi sú najmä dokumentárne romány, ale aj detektívky. Aj môj román Zlatá voda je čiastočne detektívkou, kde riešim napríklad dosiaľ nevyriešenú autonehodu Alexandra Dubčeka, vlakovú lúpež v Rakúsku či korupčné aféry v deväťdesiatych rokoch.
- Založili ste Kongres slovenskej inteligencie, stali ste sa jeho predsedom. Aké poslanie mal tento kongres?
Nie je to celkom presné: Kongres slovenskej inteligencie (KSI) sa zrodil v roku 1992 na pôde filiálnej redakcie SNN v Bratislave a zakladajúci snem (zhromaždenie) bol na Donovaloch v tom istom roku. Spolupodieľali sa na ňom najmä moji kolegovia Roman Kaliský a Drahoslav Machala. Posledný kongres sa konal v roku 2016 v Ľubochni. Myslím si, že sme sa svojou činnosťou výdatne zaslúžili aj o vznik samostatnej SR. V Ľubochni ma delegáti zvolili za predsedu Výboru KSI. V čase pandémie je akákoľvek činnosť nášho spolku nemožná. Po pandemickej situácii (dúfam, že sa skoro skončí), bude Slovensko potrebovať silné, národne orientované osobnosti, ktoré preberú štafetu. Ak má KSI ďalej existovať, musí sa v ňom angažovať nová generácia. Tá musí vystúpiť proti tendenciám svetoobčianstva a globalizácie, na obranu demokracie. To je úlohou slovenskej inteligencie, Slováci veria, že zaznie mocnejšie jej hlas!
- Vo vašej hlave skrsol návrh zaviesť Vatry zvrchovanosti i Lipy ústavy a nemalým podielom ste sa zaslúžili o vznik samostatnej Slovenskej republiky. Neoľutovali ste svoju horlivosť a nesklamali ste sa v postojoch Slovákov?
Sklamať sa človek môže iba sám v sebe. Všetko, čo som urobil pre svoj národ, urobil som z presvedčenia. Mnohí položili za svoje presvedčenie aj život. Dôležité je, aby sme nikdy nezapochybovali o tom, či naše skutky boli Slovensku užitočné!
- Slovensko sa osamostatnilo, aj vy ste sa chceli osamostatniť tým, že ste založili vydavateľstvo Nebojsa. Ako sa vám spočiatku darilo a prečo vydavateľstvo zaniklo?
Vydal som zopár kníh, chcel som podnikať najmä v oblasti, ktorej rozumiem. Ale aj vydávanie kníh je biznis, nebolo ani také ťažké knihy vydať, ako ich predať. A v tom som neuspel. Som asi zlý obchodník. Po presťahovaní na Moravu som vydavateľstvo Nebojsa zrušil. Keby som pokračoval, prišiel by som asi aj o gate.
- Už vyše desať rokov žijete na Morave, no neustále prispievate do slovenskej tlače. Čo vám pomáha udržiavať kontakt so Slovenskom?
V jednej zo svojich poviedok som napísal, že najkrajšie veci sa rodia z túžby. A túžba po domove je v mojom srdci stále silná. Môj domov je navždy Slovensko. Tam sa vraciam, keď už nie inak tak aspoň v spomienkach. Alebo aspoň vo svojich krátkych glosách, ktoré píšem do novín. Samozrejme, v Bratislave býva môj syn s rodinou a dcéra, v Liptove zas žije moja sestra s rodinou. Tam chodím každé leto nadýchať sa čerstvého vzduchu do Ľubochnianskej doliny. A stretnúť sa s priateľmi. Občas si zahrám v záhrade na fujare. Ten čarovný zvuk milovaného nástroja ma vždy prenesie domov na Slovensko. Azda bude Boh milostivý a dopraje nám aj tento rok vrátiť sa domov, navštíviť miesta, ktoré milujem. A kde sa cítim šťastne!
Zhovárala sa Anna SLÁVIKOVÁ ‒ Foto: Emil SEMANCO