Adolf Pecháň (Pechány), ktorý sa narodil v Ilave v roku 1859 ako Slovák (absolvoval znievske gymnázium) a zomrel v Budapešti 15. júna 1942 ako odrodilec a tuhý maďarizátor, niekoľko rokov bol hlavným redaktorom Slovenských novín – denníka vydávaného v Budapešti. Boli to noviny porovnateľné s dnešnými našimi denníkmi, ktoré sú slovenské tiež len podľa používaného jazyka. Inak je všetko slovenské podozrivé, nedôstojné a zbytočné. A Pecháň mal, žiaľ, dostatok príležitostí úsmevne komentovať nezmyselné slovenské škriepky, nenávistné útoky, duely aj súdne spory.
Neďaleko Ilavy v Mojtíne si už niekoľko rokov uctievajú ostatky sem preneseného najstaršieho uhorského husára Ladislava Škultétyho (1738 – 1831). V Bošáci 14. júna odhalili bustu rodákovi, slovenskému vlastencovi, gen. Štefanovi Jurechovi (1899 – 1945). Konečne si naše obce začínajú pripomínať svojich významných rodákov pamätníkmi, ktoré pretrvajú veky (pravda, ak sa, žiaľ, ako sa to na našu hanbu stáva, neocitnú v zberni farebných kovov). A nepochybne upevnia naše národné povedomie.
Zdá sa však, že bronz nemá schopnosť okresať náš sklon k škriepnosti. Po tom, čo sa traja účastníci slávnosti v Bošáci, národní nadšenci, nadchýnali generálom Jurechom, odsudzovali slovenskú nejednotnosť a zároveň krútili hlavami nad neprítomnosťou i úrovňou slovenských médií a viac-menej ich bez rozdielu prirovnávali práve k Pecháňovým novinám..., naraz sa nezhodli a prudko sa poškriepili. Nad knihou, ktorá ešte len čoskoro vyjde.
Mať rozdielny názor napríklad na výklad najstarších slovenských dejín i na vhodnosť či nevhodnosť vydania hociktorej knihy je úplne prirodzené, takpovediac „európske“. Prudko a bez diskusie sa pohádať, to je však, žiaľ, stále naše – slovenské. A tak aj naďalej: naše škriepky do batoha iných.