RECENZIA
Muzikál o Márii Terézii a jej poslednej milosti hrá Nová scéna v Bratislave. Bratislava nemá námestie, ulicu ani sochu či aspoň pamätnú tabuľu rakúsko-uhorskej cisárovnej Márie Terézie, panovníčky ríše, v ktorej sa nachádzalo aj naše terajšie hlavné mesto a navyše v ktorom bola korunovaná ako uhorská kráľovná. Má však divadlo, ktoré nesie v titule nedávnej muzikálovej premiéry jej meno. Isteže, niekoľko desaťročí po rozpade monarchie a vzniku niekoľkých nových štátov, aj toho nášho, nebolo slušné si túto minulosť v lichotivom svetle pripomínať. Navyše na Slovensku, ktoré sa nachádzalo v uhorskej časti monarchie, kde vládol silný národnostný útlak. Roky však plynú, a tak sme čoraz prístupnejší pozrieť sa na našu minulosť s istým odstupom a najmä s nadhľadom. Dotýka sa to aj osobnosti, ktorá si tento odstup a nadhľad nesporne zaslúži. Aj preto sme premiéru muzikálu, v ktorom je hlavnou postavou Mária Terézia, privítali.
Vieme, že vo veľkej medzinárodnej koprodukcii (vrátane slovenskej účasti) vznikol nedávno aj niekoľkodielny film o Márii Terézii a jej časoch. Časť z tohto cyklu sme už videli v televízii a jej kompletná podoba sa práve pripravuje do vysielania. Na Novej scéne sa však stretáme s pôvodným slovenským muzikálom, ktorého väčšina tvorcov sú renomovaní slovenskí umelci a divadelníci.
■ AUTORSKÝ RUKOPIS
Ten je spojený s režisérom, ale aj libretistom a spoluautorom piesní Dodom Gombárom, autorom hudby Ľubomírom Horňákom, spoluautorom textov piesní Mariánom Brezánim, choreografom Jánom Ševčíkom a dramaturgom Svetozárom Sprušanským. Z Čiech, kde v tomto čase režisér Gombár pôsobí (Švandovo divadlo v Prahe), priviezol si scénografku Luciu Labajovú a kostýmovú návrhárku Hanu Knotkovú. Výsledkom spolupráce týchto hlavných tvorcov je dynamické, i keď trochu hlučné, ale hudobne svieže a najmä pohybovo nápadité predstavenie. S takmer filmovým strihom predstavuje nám akcie v dvoch priestoroch: v rezidencii cisárovnej a pri mlyne v bratislavskej štvrti pod hradom ‒ na Vydrici.
■ HISTORICKÉ VIZITKY
V priestore prepychovej rezidencie vystupujú skutočné osobnosti tých čias. Všetko sa to odohráva po smrti Františka Lotrinského, manžela Márie Terézie. Popri nej tu vystupuje aj jej syn Jozef II., holandský lekár a reformátor Gerard van Swieten, gróf a poľný maršal slovenského pôvodu Andrej Hadik, veliteľ chorvátskych pandúrov barón Franz von Trenck, najobľúbenejšia dcéra Márie Terézie Mária Kristína, manželka Alberta Sasko-Tešínskeho, uhorského miestodržiteľa so sídlom na bratislavskom Hrade. Vystupuje tu aj pruský kráľ Fridrich II. (hovorili mu aj Fridrich Veľký) známy ako predstaviteľ osvietenského absolutizmu, ale aj vojak slovenského pôvodu Ladislav Škultéty-Gábriš, ktorý vraj bol v histórii najdlhšie slúžiacim vojakom a ešte ako sedemdesiatsedemročný sa zúčastnil na vojenskej výprave do Ruska. Ten sa potom objaví aj vo výstupoch na bratislavskej Vydrici pri scénach s druhou hlavnou postavou muzikálu ‒ s Magdalénou, a s ľuďmi z bratislavského podhradia. Tieto scénky sú už autorskou fabuláciou a s osobnosťami z rezidencie a s udalosťami, o ktorých sa tam hovorí, sú späté iba časovo. Gombár v programovom bulletine síce píše, že majú akúsi analógiu s podobným príbehom v Chorvátsku. V našom prípade, keď vydrický richtár nepochodí pri obťažovaní Magdalény, tak sa jej pomstí a zažaluje ju ako bosorku, čo by mohlo mať za následok jej odsúdenie na smrť. Mária Terézia však v duchu svojej humanistickej filozofie udelí Magdaléne milosť. Mal by to byť príklad, ktorým pri písaní libreta muzikálu chcel Gombár vzdať hold silným ženám, ktoré sú zároveň empatické k obyčajným ľuďom. A takou vraj Mária Terézia bola.
■ MUZIKÁL AKO OPERETA
Muzikál ako spevoherný žáner je v istom zmysle a na pozadí moderných čias akýmsi pokračovaním operety. To znamená, že aj muzikál je zmesou hovoreného slova, spevu, hudby a tanca. V našom prípade však zo strany inscenátorov došlo k takmer absolútnemu sústredeniu sa len a len na melodicko-spevácku zložku. Nie je teraz reč o priam fantazijných kostýmoch a filigránskej scéne ani o dynamickej choreografii. Tieto zložky však v inscenácii tvorili skôr pozadie a kolorit. Tak v činohernej dráme či komédii, ale aj v opere či operete ‒ a teda aj v muzikáli, diváka zaujíma príbeh, chce mať postavy a ich vzťahy identifikované. Navyše, príbeh by mal vyvolať isté napätie a očakávanie záveru. To je však veľmi ťažké dosiahnuť, ak sa doslova všetky dialógy pri sprievode hlučného playbeku odspievajú. Prakticky tu chýbalo hovorené slovo. Spievaným textom sa zavše dá rozumieť, ale naozaj len zavše...
■ VYHRÁVAJÚ DECIBELY
Práve nezorientovanosť diváka v príbehu a vo vzťahoch postáv a nejasná informovanosť o tom, čo sa pred ním odohráva, ho mätie a zahmlieva mu, na čo sa pozerá. Viditeľná a nesporná bola len tá „podívaná“ ‒ na kostýmy, scénu a tanec. Navyše, pri spievaných replikách a dialógoch dominovali decibely. Nezachránila to ani skladateľova melodická vynachádzavosť. Žiaľ, ani herecká tvorba nedominuje. Predstavitelia jednotlivých úloh svoje postavy hrali plocho, skôr ilustrovali, ako tvorili, chýbalo im viac fantázie i psychológie. Výnimkou bola Sisa Sklovská, ktorá vytvárala postavu Márie Terézie striedmo, farbisto, hlasovo a spevácky kultivovane a herecky presne. Ale aj tak, napriek všetkým výhradám, je dobre, že muzikál o tejto osobnosti rozšíril pôvodnú slovenskú muzikálovú tvorbu a že sa našlo divadlo, ktoré pre takúto náročnú produkciu, s početným hereckým obsadením, vytvorilo priestor.
Milan POLÁK – Snímka reproplagátu