ROZHOVOR TÝŽDŇA
Univerzitný profesor JUDr. Ján LAZAR, DrSc., o kľúčovom právnom odvetví. Univ. prof. JUDr. Ján LAZAR, DrSc. (1934), je právnik, vysokoškolský pedagóg a vedec, popredný odborník na občianske právo hmotné, ktorého rozsiahle dielo je známe a uznávané doma i v zahraničí. Je nositeľ mnohých akademických ocenení zvučného mena, ako aj Prémie Literárneho fondu Za celoživotný prínos k rozvoju slovenskej vedy doma i v zahraničí, Čestnej pocty Združení slovenskej inteligencie Korene Za zásluhy o slovenský národ a jeho štát, ktorú mu udelili Výbory združení slovenskej inteligencie a Rada osobností. Slovenským národným novinám poskytol pri príležitosti svojho nedávneho významného životného jubilea nasledujúci rozhovor.
- Vaša profesia – právo ‒ je z pohľadu vášho diela celoživotným poslaním. Čo je na právnej vede práve z vášho pohľadu také zaujímavé?
Môj záujem na poznávaní a vedeckom skúmaní občianskeho práva hmotného pramení už zo samotnej šírky právnej úpravy súkromnoprávnych vzťahov, povahy, miesta, spoločenského významu a jej zásadného vplyvu na konanie ľudí, týkajúce sa vecí (hnuteľných i nehnuteľných), majetku, majetkových hodnôt a iných s nimi súvisiacich hodnôt. Poznatky o tomto kľúčovom právnom odvetví sú zaujímavé a príťažlivé tak z individuálneho, ako aj z celospoločenského pohľadu.
- Poďme si to rozmeniť na takzvané „drobné“...
Z individuálneho parciálneho hľadiska ide o veľmi širokú škálu právnych pravidiel správania ľudí či už ako vlastníkov, nájomcov, alebo prenajímateľov, záložných veriteľov alebo dlžníkov, predávajúcich či kupujúcich, darcov a obdarovaných, poručiteľov a dedičov, detí, rodičov, manželov, poistencov a poisťovateľov atď. Takéto súkromnoprávne vzťahy dennodenne vo veľkom počte vo vzájomnom styku medzi všetkými subjektmi súkromného práva, bez ohľadu na to, či ide o fyzické osoby, alebo právnické osoby, vznikajú, menia sa alebo zanikajú. Z tohto hľadiska teda ide o významnú rozsiahlu, veľmi zaujímavú a obsahovo pestrú škálu právnych vzťahov, ktoré sa v živote ľudí dennodenne vyskytujú a sprevádzajú ich takpovediac celým životom ‒ od narodenia až do smrti.
- Potreba vedomostí u dnešného mladého človeka akoby bola záťažou, akoby boli vedomosti „brzdou“ v rozlete, teda vlastne zbytočné. Z pohľadu vás ako pedagóga načo sú nám teda vedomosti?
- Na jednej strane chápem a rozumiem tomu, že pod vplyvom aktuálneho spoločensko-ekonomického vývoja vo svete i u nás, charakterizovaného rastom sociálneho napätia, majetkovou a sociálnou nerovnosťou, frustráciou, existenčnou a právnou neistotou značnej časti obyvateľstva i nerovnosťou štartovacích možností v spoločnosti, sa akosi zmiernil „smäd“ po vedomostiach u mnohých mladých ľudí. Napriek tomu na druhej strane však nepovažujem za rozumné a odôvodnené akékoľvek spochybňovanie potreby mladých ľudí vzdelávať sa a nadobúdať čo najväčší objem vedomostí v domnení, že im bránia v rozlete alebo že sú zbytočné. Ide o predstavy či domnienky scestné, deformované a hľadajúce nenáležitý únik od reality. Práve opak je pravda. Nazdávam sa, že v súčasnosti potreba, aby mladí ľudia získavali poznatky a vedomosti, či už všeobecné, alebo zamerané na určitý odbor činnosti a profesiu a všestranne sa vzdelávali, nielenže v porovnaní s minulosťou neklesla, ale v každom smere sa zvýšila. Ešte naliehavejšie vyznieva potreba intenzívneho vzdelávania a získavania vedomostí z individuálneho pohľadu dnešných mladých ľudí. Práve oni majú životný záujem na tom, aby prostredníctvom usilovného štúdia a systematického všestranného vzdelávania nadobudli čo najväčší objem vedomostí, čím si aj vytvoria lepšie štartovacie možnosti na uplatnenie v živote.
- Určite nemožno strácať zo zreteľa ani celkový kultúrno-spoločenský a národnoštátny záujem na tom, aby sa v našej spoločnosti na procese vzdelávania a získavania všestranne užitočných vedomostí podieľali čo najširšie vrstvy slovenskej mládeže a čo najviac sa rozšírili rady uvedomelej, vysoko vzdelanej a kultivovanej inteligencie.
Preto je mimoriadne užitočné a nanajvýš ušľachtilé, ak pedagógovia orientujú mladých ľudí týmto zmysluplným a perspektívnym smerom.
- Občianske právo je vaša celoživotná láska, mnohí občania v našej spoločnosti však najmä v ňom vidia skôr neprávo, vzniká subjektívny dojem, že spravodlivosť ako taká nefunguje. V akom stave je u nás právo občana podľa vás? Teda skôr občianska spravodlivosť?
Spravodlivosť či nespravodlivosť rozhodnutí súdov či iných orgánov treba z pohľadu občana ako subjektu daného občianskoprávneho vzťahu chápať v dvojakom zmysle: buď občan považuje subjektívne za nespravodlivé také rozhodnutie, zrejme preto, že vyznieva v jeho neprospech a v konaní neuspel, alebo rozhodnutie je vzhľadom na konkrétnu právnu situáciu vo svetle právnej úpravy a pri použití všetkých relevantných a uznávaných princípov platného občianskeho práva naozaj objektívne nespravodlivé. Dôvody a príčiny, ktoré viedli k takémuto nespravodlivému rozhodnutiu, môžu byť v konkrétnostiach rôzne, napríklad v spore uspel zjavne ekonomicky i inak silnejší a po všetkých stránkach lepšie pripravený subjekt vrátane použitia lepších a nákladnejších právnych služieb. Teda v takomto prípade nezafungovala ani v európskom i našom práve proklamovaná ochrana slabšieho subjektu v súkromnoprávnych vzťahoch.
- Sú však aj ďalšie možnosti...
Sú, napríklad ‒ súd alebo iný orgán sa nechal v rozpore s etikou povolania a morálkou ovplyvniť iným spôsobom; nemožno v praxi vylúčiť ani takéto prípady, pretože v spoločnosti, akou je v súčasnosti aj naša, ktorej úsilie nezanedbateľnej časti jej členov je celoživotne motivované chamtivosťou a túžbou po hromadení majetkových hodnôt, nezostala ani sféra spravodlivosti celkom izolovaným ostrovom. Nuž a k nespravodlivému rozhodnutiu tiež môže prispieť chybná či nedokonalá alebo nejednoznačná formulácia určitého zákonného alebo podzákonného predpisu. Pravda, nie je vylúčené ani to, že vymenované dominantné dôvody či príčiny sa vyskytujú kumulatívne súbežne v rámci toho istého sporu. Za všetky takéto a podobné prípady sa žiada spomenúť aspoň jeden, ktorý je v rozpore s princípom sociálnej spravodlivosti a nadobudol na Slovensku obzvlášť hrozivé rozmery. Je ním nedokonalá a nerovnovážna úprava záložného práva, ktorá bola prijatá u nás v roku 2002 podľa modelu a odporúčania Medzinárodnej banky pre obnovu a rozvoj v Londýne. Nerešpektuje rovnováhu záujmov všetkých subjektov záložnoprávneho vzťahu. Na jej základe sa umožnilo záložným veriteľom, ktorými sú najčastejšie banky a iné finančné inštitúcie poskytujúce úvery, aby prostredníctvom exekúcie a verejnej dražby pripravili desaťtisíce drobných úverových dlžníkov za zjavne nevýhodných podmienok o byty a rodinné domy. I keď bol medzičasom pod tlakom verejnosti urobený pokus (novelou zákona o dražbách) týmto prípadom čeliť, v zásade sa koncepčne tento právny stav nevyriešil.
- Po politicko-spoločenských premenách ste začiatkom deväťdesiatych rokov poukazovali na potrebu vytvorenia nového Občianskeho zákonníka s dôrazom na ochranu majetkových práv. Do akej miery je v súčasnej podobe podľa vás vyhovujúci?
Úloha prijať nový slovenský Občiansky zákonník aj v súčasnosti pretrváva naďalej. Platný Občiansky zákonník, pochádzajúci ešte z roka 1964, ktorý bol dosiaľ šesťdesiatpäťkrát novelizovaný, už vonkoncom nevyhovuje, a to po všetkých stránkach – koncepčne, systematicky, ale aj obsahovo. Kodifikačný zámer zahŕňa rekodifikáciu celého súkromného práva na čele s Občianskym zákonníkom ako všeobecným kódexom súkromného práva, pričom ostatné, tzv. osobitné odvetvia súkromného práva, ako sú úprava obchodnoprávnych vzťahov, medzinárodné právo súkromné a individuálne pracovné právo, budú naň nadväzovať. V takejto podobe navrhovaná kodifikácia odstráni rozptýlenosť, neprehľadnosť a rozpornosť právnej úpravy, zabezpečí potrebnú komplexnosť a integráciu a v nadväznosti na to sa umožní odstránenie obsahových nesprávností a nevyváženosť pri úprave niektorých právnych inštitútov. Čiže treba odstrániť všetko, čo podkopáva právnu istotu subjektov majetkových vzťahov a najmä fyzických osôb (občanov) a čo oslabuje ich právne postavenie i ochranu ich záujmov a práv. Cieľom novej kodifikácie v súčasnosti musí byť aj zásadné posilnenie sociálnej funkcie súkromného práva, aby sociálna dimenzia bola prítomná vo všetkých častiach novej úpravy, vo všetkých jeho inštitútoch. Taká je výzva doby a aktuálnej spoločenskej potreby.
- Vo vašich vedeckých prácach sa často zaoberáte „dobrými mravmi“ v občianskom práve. No priznajme si, z pohľadu pozorovateľa laika spory vyhrávali iba tí „silnejší“, ekonomicky, vplyvom, postavením... Alebo sa mýlim?
Používanie mimoprávnych pravidiel „dobré mravy“ v práve poznalo už antické rímske právo súkromné a vrátilo sa k nim po štyridsaťročnej prestávke aj naše súkromné právo v novelizovanom Občianskom zákonníku i v Obchodnom zákonníku a v Zákonníku práce. „Dobré mravy“ predstavujú súbor nepísaných spoločenských a mravných pravidiel, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané. Teda ide o akýsi hodnotový poriadok, pričom jeho uplatňovanie sa týka všetkých skupín súkromnoprávnych vzťahov. Pretože spoločenské podmienky i samotný mravný katalóg sa v závislosti od historického vývoja spoločnosti neustále menia, vyvíja sa i chápanie a vymedzenie „dobrých mravov“. Vzhľadom na to je pojem „dobré mravy“ v právnej náuke doma i v zahraničí sporný. Primerane tomu aj interpretácia a aplikácia príslušných ustanovení odkazujúcich na použitie pravidla „dobrých mravov“ vyvoláva v praxi problémy a ťažkosti. Navyše ešte platná právna úprava odkazujúca na „dobré mravy“ je nekonzistentná a pri použití na rôzne právne situácie sa čiastočne aj prekrýva. Tento stav, pochopiteľne, len rozširuje priestor, aby sa pri riešení konkrétneho sporu presadila tá strana v súdnom konaní, ktorá je ekonomicky i inak silnejšia a po všetkých stránkach lepšie vybavená a pripravená.
- Sloboda je mimoriadne všeobecný a široký pojem, vy ste sa v niektorých vašich prácach zaoberali právnym princípom slobody, ale tiež princípom sociálnej spravodlivosti. Skúsme si to aspoň čiastočne vysvetliť.
Pokiaľ som sa vo svojich prácach zaoberal princípom právnej slobody, tak vždy v spojitosti aj s uplatnením ďalších zásad, na ktorých je súkromné právo vybudované. Mám na mysli najmä zásadu právnej rovnosti, ochrany slabšieho subjektu, zásadu equity a dobrých mravov. Vychádzal som pritom z poznatku, že slobodná autonómia subjektu v podmienkach trhového hospodárstva a demokratického právneho štátu má vytvoriť potrebný priestor na slobodnú iniciatívu (vlastnícka sloboda, zmluvná sloboda, sloboda tvorby). Tento princíp odráža ľudskú a občiansku slobodu v súkromnom práve, má teda vyslovene liberálny charakter a reprezentuje individuálny rozmer človeka. Jeho neobmedzené pôsobenie v súkromnom práve by však nevyhnutne viedlo k tomu, že by sa uplatňovalo výlučne v záujme a v prospech silných subjektov a bolo by zjavne v rozpore s princípom sociálnej spravodlivosti. Aby sa takémuto stavu zabránilo, zároveň s princípom slobody sa musí uplatniť princíp právnej rovnosti, ktorá vyjadruje existenciu človeka ako člena spoločnosti a má teda z toho odvodený sociálny rozmer.
- Pracujete aj ako školiteľ budúcich odborníkov. S akou odbornou „výbavou“ vstupujú do svojho profesionálneho života? Máte za sebou desiatky rokov pedagogickej praxe, aký trend v kvalite vzdelania absolvujúcich vysokoškolákov pozorujete?
V rozpore so skutočnou spoločenskou potrebou poskytuje na Slovensku predpromočné štúdium vysoký počet verejných i súkromných právnických fakúlt, ktoré každoročne absolvuje, v nesúlade so skutočnou spoločenskou potrebou, neúmerne vysoký počet absolventov určených pre výkon profesionálneho právnického povolania. Z tohto počtu možno vynechať absolventov bakalárskeho štúdia, pretože z pohľadu právnickej profesie nemá samostatné a oddelené bakalárske štúdium prakticky nijaký alebo ak iba nepatrný význam. Už samotné neúmerne vysoké kvantum absolventov nielen na verejných, ale najmä na súkromných právnických fakultách, na ktorých, ako je známe, je celé štúdium riadne spoplatnené na základe pravidiel trhového mechanizmu, oprávňuje na pochybnosti o kvalite takýchto absolventov. Pravda, iný vývojový trend možno pozorovať u doktorandského štúdia, ktoré vcelku dosahuje solídne výsledky, čo sa prejavuje aj na pomerne bohatej odbornej publikačnej činnosti absolventov v domácich, ale aj zahraničných časopisoch či zborníkoch. Zrejme k tomu prispieva aj ich lepšia jazyková vybavenosť a širšie možnosti pobytov na zahraničných univerzitách a s tým spojené príležitosti porovnávania alebo konfrontovania názorov a poznatkov so zahraničnými kolegami.