O bohoch ročných období, chorobách a spoločenských neduhoch

thumbnail

ROZHOVOR TÝŽDŇA 

S čerstvým laureátom Ceny ministerky kultúry spisovateľom Antonom BALÁŽOM. Anton BALÁŽ, rodák z Lehoty pod Vtáčnikom (1943), absolvent FFUK v Bratislave, je slovenský prozaik, televízny a filmový scenárista, rozhlasový dramatik a publicista. Autor čitateľsky úspešných románov Skleníková Venuša, Tu musíš žiť, Chirurgický dekameron, Hijó, kone Stalinove, Tábor padlých žien (vyšiel vo viacerých domácich vydaniach i v zahraničných prekladoch a v roku 1997 bol sfilmovaný), Hriešna Vydrica, Transporty nádeje a biografického románu o Jánovi Lajčiakovi Prehovor, Ezechiel. Vo svojich knihách sa ako jeden z mála súčasných autorov vracia k povojnovým dejinám a prináša v nich vážny, často i groteskný, dokumentárne podložený, historicky korektný pohľad na osudy ľudí, ktorí sa stali obeťami či rukojemníkmi nehumánneho režimu. Tábor padlých žien bol v rámci projektu Sto slovanských románov preložený do piatich slovanských románov a angličtiny. Krajina zabudnutia vyšla v hebrejčine a maďarčine. Za román Tu musíš žiť získal Cenu Zväzu slovenských spisovateľov (1983). Za rozhlasové hry Žiť bez Adama, V hlbokom snehu vašej pamäti a Trhlina získal ceny a prémie na domácich i zahraničných festivaloch rozhlasových hier. V roku 2008 mu prezident Ivan Gašparovič prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Pred pár dňami sa stal laureátom Ceny ministerky kultúry SR.

  • Popri dielach, v ktorých sa vracia k povojnovým slovenským dejinám, sú viaceré jeho romány zo súčasnosti situované do nemocničného prostredia. Práve na tie som sa zamerala v nasledujúcom rozhovore. Najprv však, obligátne, začnime od Adama...

Po príchode do Bratislavy na vysokú školu strhlo ma  prostredie, v ktorom som sa ocitol: mojím spolužiakom v ročníku bol Dušan Mitana, začal som chodiť do Mladej tvorby, kde sa práve udomácňovali Osamelí bežci, dnes už legendárna básnická skupina, rýchlo som sa zoznámil s mnohými, vtedy ešte mladými prozaikmi, ako boli Ján Johanides, Peter Jaroš, Rudolf Sloboda či Vincent Šikula... Začal som podliehať očareniu príbehom, uvedomil som si, že mám už mnoho nažité, že by som mal o čom písať. Tak som sa to začal učiť ‒ a učím sa to dodnes.

  • Vydanie vášho prvého románu Bohovia ročných období zastavila normalizácia. Zošrotovali vám román, to muselo byť vážne, určite vás to zasiahlo.

V tej knižočke, ktorá sa dotýka niekoľkých tabuizovaných tém komunistického režimu, bola aj retrospektívna pasáž zo sovietskeho gulagu, do ktorého sa „omylom“ dostal jeden Slovák ‒ dovtedy inak presvedčený komunista. A keďže sa táto epizóda neinšpirovala Solženicynom, ale konkrétnym prípadom (natrafil som naň ako novinár), bola v čase nanúteného priateľstva „na večné časy“ so Sovietskym zväzom pre nastupujúci normalizačný režim neprijateľná. Po ideológoch som sa stal dokonca načas aj objektom pozornosti štátnej bezpečnosti. Z tejto situácie mi vtedy pomohol Juraj Špitzer. Povedal mi, že v režime, v ktorom žijeme, spisovateľ, ktorý stojí za to, mal by mať zakázanú či zošrotovanú aspoň jednu knižku. Jemu vtedy tiež práve odmietli vydať jeho pamäti z pracovného tábora rasovo prenasledovaných židovských občanov v Novákoch, takže som sa usiloval zobrať svoju situáciu „primerane dobe“. Aj keď literárne som veľa stratil ‒ a zdá sa mi, že túto stratu neviem dodnes vyrovnať. 

  • V doterajších prózach ste siahli po vážnych až bolestivých témach. Písali ste o nich s nekompromisnou kritikou, no bolo v nich cítiť aj hlbokú účasť s ľudským utrpením.Taký bol aj Chirurgický dekameron.

Písal som ho po dvoch kriticky zameraných románoch Skleníková Venuša a Tu musíš žiť.  Román má dve základné príbehové línie: dianie na chirurgickom oddelení starej bratislavskej nemocnice a zápas pacientov s ich individuálnymi diagnózami a druhá línia ‒ prostredníctvom desiatich dekameronovo ladených príbehov je to diagnóza chorej slovenskej spoločnosti. Do diania na chirurgickom oddelení som včlenil vlastné zážitky pacienta a pacientov, s ktorými som sa tam stretol, a v dvoch prípadoch som bol i svedkom ich bolestného dramatického zápasu s osudovými diagnózami. Do príbehov som zasa včlenil svoju dlhoročnú skúsenosť novinára s normalizovanou slovenskou spoločnosťou. Aj keď to boli  vážne témy, usiloval som sa ich podať odľahčeným spôsobom. Román sa stretol s veľkým čitateľským ohlasom, s režisérom Stanislavom Párnickým sme začali pracovať aj na jeho televíznej seriálovej podobe, ale ponovembrové obdobie už neprialo pôvodnej tvorbe, a tak moja scenáristická podoba románu je už len súčasťou môjho autorského archívu. 

  • Po Chirurgickom dekamerone, ktorý vyšiel v roku 1989, ste sa do nemocničného prostredia vrátili románom Kým žiješ, miluj z roku 1995. Odohráva sa v pľúcnom sanatóriu vo Vyšných Hágoch, aj doňho ste vložili zážitky z vlastného niekoľkomesačného pobytuv tatranskej liečebni. Bola to vaša nová pacientska skúsenosť?

Zaskočil ma rozsiahly nález TBC na pľúcach, nutnosť okamžitej hospitalizácie v nemocnici v Podunajských Biskupiciach, kde sa najskôr nevedeli lekári dohodnúť, ako ma liečiť, a po niekoľkých týždňoch váhania ma poslali do Vyšných Hágov. Najskôr ma na pár dní dali na uzavreté oddelenie medzi pacientov, ktorí sa predtým vyhýbali liečbe alebo zo sanatória utekali. Bolo pre mňa (vtedy už uznávaného spisovateľa a šéfredaktora týždenníka Sloboda) dosť šokujúce, keď som zistil, že som sa ocitol za uzamknutými dverami medzi ľuďmi, ktorých dnes jemným slovníkom označujeme za neprispôsobivých občanov. Potom som sa dostal na štandardné oddelenie, ale popri liečbe ma čakalo dennodenne blúdenie labyrintom chodieb a poschodí, neskôr našťastie možnosť vychádzok do nádhernej tatranskej prírody. Za tie necelé štyri mesiace v sanatóriu som toho veľa premyslel i prežil a opäť som sa stal svedkom ešte osudovejších pacientskych i ľudských príbehov. V tom románe, keďže som ho písal s malým časovým odstupom ‒ v sanatóriu som sa prvýkrát ocitol v roku 1988 a potom ešte opakovane dvakrát ‒ som ani nenašiel odvahu vyjadriť celú ich tragiku.

  • Išlo v nich o predbránie smrti? Uvažovali ste v zajatí vlastnej choroby a na pozadí krásy a večného trvania prírody, ktorá sanatórium obklopuje, o dvoch krajnostiach, ktoré sprevádzajú a definujú našu existenciu: krása života a nevyhnutnosť jeho konca?

Nedalo sa tým úvahám vyhnúť. Ale vtedy som sa ich usiloval z mysle skôr odsúvať, aj pri písaní príbehu som sa ich dotýkal len zľahka, hrozba konca bola aj súčasťou mojej vlastnej diagnózy. Neskôr, našťastie, definitívne pominula a teraz začínam pomýšľať na to, že sa k skúsenosti z tatranského sanatória vrátim v novej príbehovej podobe.

  • Je svet naozaj absurdný? Alebo je absurdný a nežný zároveň? Citujem zo záverečných slov Chirurgického dekameronu. Aká je v tomto zmysle vaša súčasná skúsenosť?

Myslím si, že by som ju definoval rovnako, hoci odvtedy som bol svedkom absurdností, o akých som vtedy ani netušil. Zároveň mi život dal rovnako veľa podnetov na spoznanie jeho „nežnosti“, teda takých stránok existencie, aj tej dnešnej, ktoré ma oprávňujú vnímať a prijímať svet pozitívne.

  • Zo svojich nemocničných pobytov (len nedávno ste ďalší absolvovali v bratislavskej Nemocnici sv. Michala), z liečebných zákrokov i zo stretnutí so zdravotníckym personálom máte iste i mnoho skúseností, viem, že i dlhoročných priateľstiev s viacerými lekármi.

Nadviazal som  nielen veľa priateľských vzťahov s ďalšími lekármi, ale mal som počas priateľských posedení možnosť z prvej ruky poznať lekársky stav, ich skúsenosti so zdravotníctvom a s jeho problémami a najmä pri písaní Chirurgického dekameronu som ich aj bohato využil. Po novembri 1989 sme sa stretávali len na priateľskej báze a mojím najvytrvalejším priateľom sa stal primár MUDr. Peter Siska. Tešil som sa z jeho prestíže  uznávaného plastického chirurga a trocha som naše priateľstvo využíval i pri odbornej pomoci našej rodine. Sám som u neho absolvoval niekoľko drobných zákrokov, ten posledný mi už, žiaľ, nestihol urobiť. Jeho náhly, nečakaný odchod stále vnímam ako bolestnú stratu.

  • Máte zvláštnu autorskú citlivosť vo vzťahu k ženám. Ste autorom diel, v ktorých hlavné úlohy majú ženy. Čo vás na to navádza?

Svoj rozprávačský talent som zdedil po matke, ona ma nasmerovala na čítanie, aj keď doma sme mali len svätovojtešské kalendáre a Bibliu. Tá bola pre mňa zdrojom zvláštnej vnímavosti k jej starozákonným i evanjeliovým postavám (Agar, Ráchel, Betseba, Mária Magdaléna). Na vysokej škole, v slobodomyseľných šesťdesiatych rokoch uplynulého storočia bol prítomný nový, od konzervativizmu predchádzajúcich generácii oslobodený vzťah k ženám, doľahol k nám zo Západu aj závan erotickej revolúcie. To boli asi také dva základné zdroje, ktoré tento vzťah utvárali. Pravda, boli aj literárne inšpirácie: Tolstého Anna Karenina, hrdinky Čechovových hier a veľké ženské postavy Dostojevského románov: Soňa Marmeladová zo Zločinu a trestu mi bola akýmsi pravzorom k dámam najstaršieho remesla v Tábore padlých žien. Z domácich vzorov to bola Sládkovičova Marína a ženské tatarkovské postavy. Dosť na to, aby som si z inšpiračných zdrojov modeloval vlastnú podobu ženy.

  • Iba málo slovenských spisovateľov „prerazí“ v českom prostredí. Vám sa to mimoriadnym spôsobom podarilo najmä románom Tábor padlých žien...

Veľkú zásluhu na tom mal i vynikajúci preklad Emila Charousa, ktorý ocenili aj Český literárny fond a Obec prekladateľov. Bola to výnimočná udalosť, pretože preklad zo slovenčiny bol predtým v českom prostredí ‒ možno pre blízkosť jazykov ‒ popoluškou.

  • Čo vás podnetne, inšpiračne zaujalo v poslednom období?

Vydal som päť nových kníh, z toho tri veľké romány. Ten ostatný, príbeh o veľkej osobnosti medzivojnového kultúrneho života a dlhoročného tajomníka Matice slovenskej Štefana Krčméryho, ktorý prežil v pezinskej liečebni, ma natoľko fyzicky vyčerpal, že som sa v januári ocitol aj ja v spomenutej Nemocnici sv. Michala. Začínam pomýšľať na poohliadnutie po rokoch, keď ma oslovila literatúra, čo bude pomaly už celé polstoročie, od napísania prvej, potom zošrotovanej knižky Bohovia ročných období – a ako to bolo ďalej. Mali by to byť moje  celoživotné literárne pamäti.

  • Verejné zdravotníctvo je základným pilierom starostlivosti o zdravie občanov. Čo mu  podľa vás chýba?

Keď poviem, že viac financií, bude to pravda, ale pravdou podľa mňa je i to, že mu škodia politicko-stranícke zásahy do jeho riadenia, správy nemocníc, stranícke, počas mnohých rokov dokonca jednostrannícke odlievanie zdrojov, ktoré by mali slúžiť len a len pacientom. Ako častý návštevník lekárov a lekární som svedkom stále sa meniacej „liekovej politiky“, ustavičného presúvania často i životne dôležitých liekov do rôznych doplatkových kategórií, aj ich nedostupnosti. Za nedoriešené považujem aj možnosť objednávania pacientov, ktoré by mohlo fungovať i u obvodných lekárov, z čoho pramení permanentný stres v ich čakárňach. A myslím si, že aj súkromné zdravotníctvo trpí podobnými neduhmi ako verejné.

● Podstatou fungovania zdravotných systémov 21. storočia je pružnejšia, kvalifikovanejšia a tímová spolupráca. Takýto koncept zahŕňa: tímové poskytovanie starostlivosti; nové formy poskytovania zdravotnej starostlivosti (zahrňujúce domácu starostlivosť a dlhodobú starostlivosť). Ako to vnímate z pohľadu  občana i potenciálneho pacienta?

Na príbehu môjho brata po ťažkom infarkte a  následnej nevládnosti som zažil, aká nedoriešená je dlhodobá ústavná  a následne domáca starostlivosť o takéhoto pacienta. Na nezadržateľné starnutie našej spoločnosti a s tým spojenú dlhodobú starostlivosť v sociálnych zariadeniach zatiaľ dostatočne nereaguje nielen naše zdravotníctvo, ale aj celý sociálny systém, v ktorom sa ustavične menia formy podpory zdravotne  či mentálne trvale postihnutým ľuďom. Denne sme svedkami rôznych rodinných tragédií, ktoré sa často riešia len pomocou nadácií či zbierkami ľudí, ktorých takéto tragédie oslovili. Ak mám byť v tomto smere osobný, často s úzkosťou spolu s manželkou myslíme na to, že raz budeme musieť byť aj my odkázaní na takýto stále zle fungujúci systém. Na druhej strane som sa ako pacient mnohokrát presvedčil, že aj v zle fungujúcom systéme pracovali a dúfam, že naďalej budú pracovať zodpovední  lekári, obetavé zdravotné sestry ‒ a vyrastú nám aj osvietení, politici, ktorí pomôžu tento systém zmeniť.

Zhovárala sa Eva SISKOVÁ ‒ Foto: umelcov archív