Keď som minule natrafil na novinovú správu, v ktorej stálo, že v blízkej budúcnosti už nebudú musieť špekáčiky obsahovať mäso, poklonil som sa v duchu istému francúzskemu komikovi. Slávny Louis de Funés si scenáre písal sám alebo na nich spolupracoval. V komédii Krídelko alebo stehienko hrá prísneho a ako vždy aj neurotického degustátora, ktorý udeľuje reštauráciám hviezdičky kvality. Do turbulentného deja vstupuje chamtivý veľkopodnikateľ Tricatel, ktorý chce cez nastrčené osoby skúpiť tie najonakvejšie francúzske reštaurácie, aby tam potom mohol hostí kŕmiť svojím priemyselne vyrábaným „žrádlom“. Biela hmota je vstreknutá do formy a hop... už je tu kuriatko, ktoré ešte nastriekame na hnedo, aby vyzeralo chutne. Z ďalšej formy a červenej farby máme lososa a keď použijeme zelený nástrek tak šalátové listy. Na konci sedemdesiatych rokov sme sa na tom filme chechtali jedna radosť a potom sme ako správni parobci išli niekam do prírody a opekali sme si – čo iné ako špekáčiky. Dnes už by som to neriskoval. Naposledy som tak spravil pred piatimi rokmi, keď som svojich pubertálnych synov vypoďkal na opekačku. To, čo sa dialo so špekáčikom v plameni ohníka, pripomínalo nezvládnutú kremáciu, a nie prísľub opečenej pochúťky. Takže až teraz z novinovej správy som sa dozvedel, že za všetko môže separát. A nenažranosť nadnárodných obchodných reťazcov, ktoré by Slovači najradšej predali chemicky ochutený papier a účtovali si to ako parmskú šunku. A čo je vlastne ten separát? Napríklad si zoberme také kuriatko. Po jeho spracovaní do obchodnej formy nám ostanú hlavy, nohy a ešte zopár čudesností. Naše mamy pri tých domácich kurencoch to vyvarili v polievke a potom to dostal Dunčo ako prilepšenie. Dnes sa všetky zvyšky po spracovaní mäsa preženú obrovskými mlynčekmi cez oká s priemerom jeden milimeter, do vzniknutého sajrajtu sa pridajú chemické dochucovadlá a poďho vyrábať. Párky, špekáčiky, nátierky, paštéty... Hnusný Tricatel z Funésovho filmu by len uznanlivo pokýval hlavou. Priznám sa, že občas neodolám surovinám, ktoré nám lekári neodporúčajú. Asi zo závisti. Keď som si však chcel minule opražiť slaninku na halušky, strieľala na panvici ako naši vojaci na Piave. Priateľ mäsiar mi to vysvetlil. Slanina sa totiž injektuje vo vode rozpustenými chemikáliami, aby dostala vôňu údenej. Na panvici to potom robí svoje. Chýba už len práškové pivo či nedajboh instantná slivovica. Vezmeme vrecúško, vysypeme do pohára, zalejeme vodou a na zdravie. Teraz neviem. Mám nostalgicky spomínať na potraviny spred osemdesiateho deviateho, nakupovať výhradne na farmárskych trhoch, ktoré nie sú každý deň a just sú zatvorené, keď idem z roboty, alebo sa mám stať vegetariánom. Mrkva sa totiž falšuje ťažšie. Ale ktovie...
Marek DANKO