V jeho hlbokej studničke nikdy nechýbala číra a svieža voda, ale nadarmo ju neprelieval... Oslovenie redakcie napísať o Jánovi ČOMAJOVI do týchto novín je výzva taká bezprostredná a konkrétna zároveň, že by sa dalo vystačiť už pripomenutiami toho, čo reportér a spisovateľ literatúry faktu v SNN publikoval. Nemuseli by sme pritom listovať v dávnejších ročníkoch novín. Stačí sledovať jeho aktivitu odvtedy, ako v redakcii definitívne doznela prítomnosť nebohého redaktora kultúrneho oddelenia a básnika Maroša Bančeja. Ján Čomaj mi vtedy zatelefonoval, že vedenie SNN ponúklo túto redakčnú prácu jemu. Pár slovami pritom spomenul svoj vek, ale necítil som v tom štipku zdôraznenia svojej výkonnosti, a vôbec nie nejaký unavený povzdych. Vecnosť bola jedna z jeho charakterových vlastností, nemal kedy zdržiavať sa citovými okolnosťami. Všeobecne ľudské, príbehovo príťažlivé, spoločensky podnetné, kriticky hodnotiace zistenia, úsudky, náhľady a názory si ponechával do svojich príspevkov.
■ STAČILO IBA POČÚVAŤ...
Cenil som si Jánovo priateľstvo (vo svojich písomných osloveniach sa podpisoval Jano, mne sa žiadalo oslovovať ho Janík), obdivoval som, ako svoju vitalitu šarmantne prejavoval počas rozhovorov pri chutnom víne (a vôbec nemuselo byť z rodu kabinetných, vážil si ako pri plodoch každej roboty ľudskú skúsenosť a poctivosť). Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že takto strávený čas pôsobí podnetne i na autorskú výkonnosť. Akoby si každou spoločenskou chvíľou dopĺňal zásobáreň tvorivej energie. V jeho hlbokej studničke nikdy nechýbala číra a svieža voda. No neprelieval z nej. Komu sa žiadalo ochutnať alebo napiť sa plným dúškom, stačilo započúvať sa do jeho rozprávania.
Čo Jána Čomaja nepoznali osobne, tí mali mnohoraké príležitosti začítať sa do jeho reportáží alebo si vziať knižku povedzme čŕt o zaujímavých a vážených osobnostiach slovenskej kultúry, umenia, vedy, spoločnosti. SNN som začínal čítať na mieste, kde ich roky roztvárali športoví fanúšikovia. Na poslednej strane týchto novín v poslednom stĺpci písal o historických udalostiach a osobnostiach s takou úctou a profesionálne vybrúseným štýlom, akoby formoval hlavný článok novín. Povedzme úvodník, neraz s apelom na našu morálku alebo s posmelením, že pred vonkajšími politickými tlakmi a vedomým znevažovaním národných a štátotvorných hodnôt stojí rozhľadený novinár s klasickým vzdelaním, s úctou k faktom a reálnej skutočnosti. Svoju profesionálnu povinnosť si plnil fundovane, s plnou vážnosťou a občianskou spoluúčasťou. Remeselnú angažovanosť povyšoval nadčasovými posolstvami prihovárajúcimi sa ľuďom dobrej vôle, užitočných skutkov a pevných etických postojov.
■ PRVÉ OCENENIA
Prvé ocenenia za novinársku robotu udeľovali Jánovi Čomajovi už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. V roku 1964 to boli napríklad Cena Zväzu československých architektov i Cena mladých novinárov (v nasledujúcich rokoch ju preberal ešte trikrát), trikrát dostal Cenu J. Fučíka aj ocenenia v Celoštátnej novinárskej súťaži, je nositeľom Štátneho vyznamenania k 50. výročiu ČSR i Ceny Československého rozhlasu. Aj výročnej ceny vydavateľstva Smena za jeho prvé publikácie. Ku knihe Počmáraný život, zostavenej z novinových reportáží, sa vyjadril, že k niektorým sa musel vrátiť, aby zistil viac podrobností. „Okrem toho bolo potrebné text komponovať takmer ako prózu, čiže potreboval som bližšie poznať charakter ľudí, o ktorých som písal, a ak sa dalo, aj osobne ich poznať. A je jedno, či je to v reportáži, alebo v literárne spracovaných a knižne vydaných spomienkach. Práve v nich musí byť autor veľmi citlivý, dostáva sa totiž hlboko pod kožu človeka, o ktorom hovorí ‒ veď píše vlastne jeho memoáre,“ konkretizoval spôsob svojho písania. A k vtedajšej práci novinára dodal: „Viete, v novinách ste sa mohli aj zodrať, zarábali ste prd. Vďaka tejto knihe som si kúpil v Devíne dvadsaťárovú záhradu aj s domčekom...“
■ SKRYTÉ HĹBKY
Čomajova povahová čírosť a chlapská otvorenosť mala, prirodzene, i svoje skryté hĺbky. Mimochodom mi raz povedal: „Spisovateľom som vlastne ani nechcel byť. Donútili ma k tomu okolnosti. Doteraz sa cítim predovšetkým novinárom.“ Vtedy som si uvedomil, že bez ďalšieho zdôvodňovania vyslovil poklonu profesiám, kde spoločensky a hodnotovo prinajmenej rovnocenné, v porovnaní s umením, je majstrovstvo a fortieľ remesla. Spomenul som si na to pri jednej z ostatných laudácií, keď Spolok slovenských spisovateľov (bol jeho aktívnym členom podobne ako v Klube spisovateľov literatúry faktu či PEN klube) oceňoval jeho dlhodobú novinársku prácu aj konkrétne diela zo žánru literatúry faktu (z posledných spomeňme aspoň monografiu Jozef Hnitka alebo Múrom proti hlave o kysuckom spisovateľovi a profilový životný príbeh o historikovi Kučerovi Knieža Matúš). Udeľovanie ocenenia sa dialo v Budmericiach a predchádzalo odovzdávaniu Ceny Rudolfa Fábryho mladým poetkám a básnikom. Sledoval som mladícku radosť a potešenie, aké vyvolávajú publikovania básní, vydania prvých knižiek poézie. Žiadalo sa mi „poetov od rodu“ posmeliť tým, že ak sa popri tomto záujmovom písaní (ktoré si žiada plné osobnostné nasadenie) rozhodnú i pre publicistiku, ba výkonnejší dokonca na pravidelnú novinársku robotu, nemusia sa strachovať, žeby v dejinách slovenskej literatúry zostali „bielymi vranami“. Bez toho, aby natrvalo odlietali zo svojich zdanlivo bezpečných poetických hniezd či hniezdisk, poctivo si môžu svoj apetít zmerať s významnými predchodcami, ktorí zostávajú váženými autormi cez vlastnú „dvojdomú“ tvorbu. Teda aj poctivou novinárčinou a publicistikou.
Žiaľ, situácia je dnes taká, že slovenská kultúra má podstatne viac mladých poetiek a šuhajov básnikov než súcich novinárov. Tí v našej spoločnosti doslova zúfalo chýbajú. Uvedomujem si to i pri písaní o novinárovi a reportérovi Jánovi Čomajovi. Napokon o priepastnom nezáujme mládeže o serióznu novinársku robotu sa osobne presvedčil v druhej polovici deväťdesiatych rokov počas svojho krátkodobého pedagogického pôsobenia na pozícii lektora na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave či na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
Za seba pripomeniem, o čo som (a myslím nielen ja) prichádzal práve počas Čomajovho nedobrovoľného absentovania v slovenskej žurnalistike, keď som do nej elévsky vstupoval.
■ NOVINÁRSKA ODYSEA
Predtým som ho v mládežníckom čitateľskom veku spoznával „na diaľku“ cez jeho a reportáže v denníku Smena a prvé knižky (Smrť sedí vpredu či Počmáraný život). Ako som sa s ním stretával osobne, pripomínal som si, čomu som sa mohol priučiť od neho, ak by mu v jeho symbolických Kristových rokoch neudelili dvadsaťročný publikačný dištanc. Aj preto na mňa zapôsobil ľudskou čírosťou, s akou sa k svojmu bytostnému povolaniu vrátil. Bez barličiek ukrivdeného disidentstva, bez verejného hromženia na tých, čo sa tvárili, akoby sa mu vlastne nič výnimočné neprihodilo. V profesionálnej činnosti v denníku Národná obroda, Slovenská republika či v krátkotrvajúcom Novom dni pokračoval Ján Čomaj bez akéhokoľvek zištného kalkulovania, držal sa vlastnej tvorivosti na vnútorne spoľahlivých siločiarach overených časom.
Ak hovoríme o jeho novinárskej, publicistickej, esejistickej tvorbe, patrilo by sa k tomu žánru aspoň spomenúť jeho scenáristickú a rozhlasovú či odbornú spisbu. A pripomenúť niekoľko knižných diel radených do žánru literatúry faktu. Ako Kysučan si z niekoľkých desiatok dovolím prednostne spomenúť Drotársku odyseu o osudoch našich svetom skúsených remeselníkoch z podjavorníckeho kraja na severozápade Slovenska nazývaného Drotáriou a z dedín severného Spiša. Kniha vyšla vo Vydavateľstve Matice slovenskej a Kysucká kultúrna nadácia ocenila jeho autora Poctou Karola Guleju, zanieteného propagátora drotárstva. Spisovateľ Ladislav Ťažký svoj úvodný príhovor k nej nazval Od drotárskeho fleku ku kráľovskému šperku. „Po jej prečítaní,“ napísal, „som žasol, čo všetko a na akej úrovni autor vykutral, poznášal, zabudoval, umelecky pretavil a čitateľovi predstavil. Je to historická, vedecká, dokumentárna kniha, sú však v nej aj črty reportáže, ale čo ma ako prozaika najviac zaujalo ‒ sú v nej aj náznaky vynikajúcej prózy, veľmi napínavej, s dojímavým dejom, s drámou krutého osudu drotárov a ich džarkov. “
Popri nej sa žiada pristaviť pri sérii ľudských príbehov, ktorým uprostred prvého desaťročia tohto storočia dalo veľkorysý publikačný priestor vydavateľstvo Perfekt v memoárovej edícii Stálice našej kultúry. V nich prejavil majstrovsky žánrovú súčinnosť výpovedí, obohatenú osobnou skúsenosťou: „Neraz som v mojich novinárskych rokoch vyrozprával ľudské osudy ústami ich nositeľov. V istých prípadoch je tento spôsob pôsobivejší ako klasická reportáž alebo autorské rozprávanie ‒ vytvára ilúziu, že to nehovoríte vy, ale že sa s čitateľom rozpráva priamo nositeľ deja.“
Ako prvé dielo z tejto série spomeňme Fenomén Zamarovský, keďže Ján Čomaj je jedným z nositeľov Ceny Vojtecha Zamarovského, udeľovanej Klubom spisovateľov literatúry faktu (a žiada sa dodať sedemnásobné laureátstvo medzinárodnej Ceny E. E. Kischa). Celkom prvá bola kniha Hlina ako osud o keramikárovi Ignácovi Bizmayerovi. O sochárovi Bartfayovi napísal dokonca knihy dve, o jeho o niečo mladšom košickom kolegovi sú Návraty Arpáda Račka, Zastavený čas je životný príbeh fotografa Otakara Neheru, Mágom z Očovej nazval všestranne nadaného huslistu Jána Berkyho-Mrenicu, autorsky spracoval Spomienky herečky Evy Kristinovej. V iných vydavateľstvách vyšli biografické eseje Kruté osudy, je spoluautorom memoárových kníh Predčasné pamäti (Milan Bako), Žena menom Katarína (fotografka Katarína Pospíchalová), Spomínanie bez konca (William Schiffer, sochár a medailér dlhodobo žijúci v Paríži a pochovaný v Trnave), Architekt Svetko, Život bez opony (herec Štefan Kvietik), S počasím si tykám (meteorológ Jozef Iľko).
■ HODNOTOVÝ KOMPAS
Vyjadrujem Jánovi Čomajovi úprimnú vďaku za to, že som mohol spoznať dôvernejšie jedného z váženej generácie tvorivých mužov, ktorí majú v sebe pevne zakódované hodnotové ťažidlo. Nestaval na súbojoch, čo človeku uberajú optimizmus a ideály, pozitívnu tvorivú energiu. Patrí k občanom, ktorých predkovia hojdali v kolískach rodinnej súdržnosti, úcty k ľuďom vlastného kraja, otvorenosti k svetu nefalšovaných hodnôt. Jeho etické presvedčenie a viera v zmysel uchovávania tradičných hodnôt a dodržiavania dobrých spoločenských mravov ho po roku 1989 oprávňovali na duchovne vyššie nádeje. Napríklad, že na Slovensku bude i dnes vychádzať aspoň jeden denník, informujúci o živote občanov nášho štátu bez novodobého ideologického diktátu. Na svoju prácu nezanevrel ani vtedy, keď sa presvedčil, že v žurnalistike sa jeho prirodzené očakávania nenapĺňajú ani v našom túžobne očakávanom samostatnom štátnom zriadení. Cennými skúsenosťami a s citom pre realitu jasne rozpoznal, do ktorých novín svoju žurnalistickú dielňu neprenesie. Že sa v záverečnej etape celoživotnej profesionálnej roboty priklonil práve k týmto novinám, svedčí to o jeho nemenných postojoch a hodnotovej orientácii.
Pravdaže, vedel si jasne predstaviť, že na mediálnom trhu Slovenskej republiky bude oveľa férovejšia vyváženosť, než sa mocensky zakorenila v našej prítomnosti. Ba ak by sme si v tejto nenormálnej situácii chceli pomôcť sebairóniou, zaslúžil si aspoň také podmienky, aké mal elévsky už počas svojho vysokoškolského štúdiá literárnej vedy a novinárstva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. A po jeho absolvovaní naplno v mládežníckom denníku Smena. Ak je aj obdobie na prelome päťdesiatych a počas šesťdesiatych rokov minulého storočia súčasnými historikmi radené do globálneho vreca štyridsaťročnej totality, pripomeňme si s násobne vážnou úctou tvorivé novinárske výkony Jána Čomaja.
Vhodne sa mi vidí zakončiť slovami Romana Kaliského, jeho o niečo staršieho kolegu, reportéra, publicistu, výrazného analytika dramatických i prevratných udalostí v slovenskej spoločnosti minulého storočia. „Umenie reportáže ‒ a Ján Čomaj to potvrdzuje ‒ nie je totiž ani tak umením vedieť ,písať‘, ako skôr umením vidieť, objaviť prekvapujúce súvislosti medzi tzv. malými dejinami, osudom jediného ľudského života a veľkými dejinami, ktoré ho nemilosrdne drvia vo svojom slepom súkolesí.“
Dušan MIKOLAJ ‒ Foto: Emil SEMANCO