Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska odovzdávala ceny za rok 2017 . Každoročne na sklonku novembra udeľuje Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska ceny za uplynulý rok spisovateľom združeným v jednej zo šiestich organizácií tvoriacich AOSS. Tohto roku boli udelené ocenenia vzácne vyrovnané. Traja autori dostali cenu za poéziu, traja za prózu a zvláštna cena bola udelená za dramatický text. Prostredie bratislavského Zichyho paláca, konkrétne Zrkadlová sieň privítala v stredu 29. novembra takmer päťdesiat hostí, z ktorých väčšina je milovníkom slovenskej poézie a prózy známa. V slávnostnej atmosfére odovzdávania cien sa našiel čas aj na rozhovory nielen o slovenskej literatúre, ale napríklad aj o ďalšom smerovaní spisovateľských organizácií u nás. Určite čo-to naznačila aj neprítomnosť médií vrátane verejnoprávnej RTVS, ba dokonca aj TASR.
■ SPISOVATELIA V ČASE
Pred novembrom 1989 bola vo vtedajšom Česko-Slovensku jediná spisovateľská organizácia, u nás konkrétne Zväz slovenských spisovateľov. Nebolo vonkoncom jednoduché stať sa jej členom a najmä v rokoch normalizácie bolo pomerne jednoduché o členstvo prísť aj s príslušnými „kádrovými“ následkami. Musíme si však uvedomiť, že sociálne aspekty – od honorárov cez štipendiá a tvorivé pobyty, boli (najmä pre protežovaných tvorcov) v úplne inej rovine a kvalite ako dnes. Po novembri ’89 sa, samozrejme, hľadali cesty, ako zbaviť profesijnú spisovateľskú organizáciu ideologického panciera a v rámci proklamovanej slobody tvorby urobiť takpovediac resuscitáciu literárneho života na Slovensku. No práve začiatkom deväťdesiatych rokov začala do tvorivých procesov zasahovať politika. Najmä postoj k slovenskej štátnosti, ľavicová či pravicová orientácia, dokonca vlastné politické ambície niektorých spisovateľov, bohužiaľ, väčšinou využitých pre „známe tváre“. Výsledkom bol vznik Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS) a Spolku slovenských spisovateľov (SSS), ktorý sa po začiatočnej ochote začleniť sa pod strešnú organizáciu napokon osamostatnil. AOSS tak spájalo a spája šesť spisovateľských organizácií, no rozdrobenosť spisovateľskej scény u nás pretrváva.
■ OCENENÍ AUTORI
Slávnostné odovzdávanie Cien AOSS otvorila predsedníčka AOSS Vladimíra Komorovská, ktorá vo svojom príhovore zdôraznila spoločenskú stránku literárnej tvorby a jej význam pre kultúrny a spoločenský život na Slovensku. Jednotlivé ceny si potom prevzali nasledujúci laureáti: Cenu klubu nezávislých spisovateľov (KNS) získala známa poetka a prekladateľka Mila Haugová za básnickú zbierku Srna pozerajúca na Polárku. Klub spisovateľov literatúry faktu (KSLF) udelil cenu Ivanovi Szabóovi za knižku historiek Prešporsko-bratislavské strašidlá. Cenu Obce spisovateľov Slovenska (OSS) dostala za knihu pre deti a mládež Nina (Tanec v zajatí dymu) Toňa Revajová. Cena Slovenského centra PEN (SC PEN) putovala do rúk básnika a publicistu Ireneya Baláža za básnickú zbierku Čas hmatu a Forbáthovu cenu, ktorú udeľuje Spoločnosť maďarských spisovateľov na Slovensku (SMSS), dostal Zoltán Németh za básnickú zbierku Beštiálny manžel. Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku (SUSS) ocenil prózu Zárezy kamenistého poľa od Juliusa Paňka a Cenu AOSS dostal Milan Richter za dramatické dielo Kafka a Kafka.
Vyber ocenených bol podľa názoru zúčastnených spisovateľov aj literárnych vedcov a kritikov reprezentatívny, a aj keď sa neobjavilo prelomové dielo, všetky ocenené knihy patria k tomu najlepšiemu v súčasnej slovenskej literatúre.
■ AKO ĎALEJ
Ostáva vrátiť sa ešte na začiatok tohto článku, a to k neprítomnosti médií na tomto určite prínosnom a zaujímavom podujatí. V kuloároch sa neskôr rozprávalo o tom, že slovenské spisovateľské organizácie už roky zápasia s ekonomickými problémami a s tým súvisiacou nízkou aktivitou funkcionárov, ale aj členskej základne. Aj keď písanie je výsostne individuálna záležitosť, združovanie sa do profesijnej organizácie je všade vo svete bežné. Na Slovensku už, chvalabohu, politikárčenie medzi spisovateľmi – také bežné v deväťdesiatych rokoch, pomaly ustalo. No ako dôsledok tu ostala tendencia združovať sa pre zmenu do akýchsi neoficiálnych lobistických skupín, najmä v snahe lepšie dosiahnuť na tých zopár grantov a podpôr, čo sa vyskytnú. Na druhej strane táto pokračujúca roztrieštenosť spôsobuje, že už vyše desať rokov sa o takzvanom „zákone o knihe“ len rozpráva a sociálne podmienky a s tým spojený spoločenský status spisovateľa je alarmujúco nízky. Niet sa potom ani čomu čudovať, keď sa v rebríčkoch čítania s porozumením v prípade našich žiakov a študentov pohybujeme na nelichotivých miestach. To všetko sa však dá zmeniť, keď by sa s pomocou neutrálnej organizácie (prichádza mi na um napríklad Matica slovenská) začala otvorená vecná diskusia medzi jednotlivými spisovateľskými organizáciami a predstaviteľmi dotknutých ministerstiev, najmä MK SR. Zdá sa, že je najvyšší čas.
Alexander GOCZ – Foto: autor