Peter WEISS: O peripetiách slovenského vývoja a nekompetentnosti súčasného vládnutia. Pri príležitosti tridsiateho výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky sme oslovili so žiadosťou o rozhovor pre matičný dvojtýždenník na túto tému bývalého predsedu SDĽ Petra WEISSA, ktorý ako poslanec SNR tiež podporil prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR (17. júl 1992) a Ústavy SR (1. september 1992).
- Ako ste vnímali spoločensko-politické zmeny v Novembri 1989?
Pôvodne som predpokladal, že k zmene dôjde až 10. decembra 1989 na Deň ľudských práv. Moje vnútorné nastavenie voči bývalému režimu a fungovaniu KSČ a KSS bolo veľmi kritické. Preto som November 1989 neprijal ako nejakú osobnú porážku. Naopak, bol som presvedčený, že k zmene a zrúteniu režimu musí dôjsť. Veľmi pozorne som sledoval, čo sa deje v Poľsku, Maďarsku a Nemeckej demokratickej republike. My v ČSSR sme zmenili režim ako predposlední. Po nás bolo už iba Rumunsko. Tým, že vedenie KSČ sa správalo tak hlúpo a odmietalo dialóg s opozíciou za okrúhlym stolom, tak ho zaslúžene vyhnala ulica. Toto som už povedal vo viacerých verejných rozhovoroch a stále si za tým stojím. Pre mňa osobne to bola príležitosť pokúsiť sa urobiť to isté, čo urobila napríklad vtedajšia Maďarská socialistická robotnícka strana, ktorá sa premenovala na Maďarskú socialistickú stranu a vydala sa na cestu strany západného typu so sociálno-demokratickou orientáciou.
- Po nežnej revolúcii by ostala základná podoba spolužitia s Čechmi naďalej nevyriešená. Dalo sa podľa vás s Čechmi nejako dohodnúť, keď Česko-Slovensko vnímali ako svoj český štát?
Veľmi dobre si pamätám jeden výskum, ktorý sa urobil tesne pred voľbami v roku 1992. Priniesol tieto výsledky: 29 percent občanov Českej republiky bolo za to, aby sa Česko-Slovensko premenilo na unitárny štát; 21 percent presadzovalo namiesto federácie dvoch národných republík vznik spolkových krajín Čechy, Morava a Slovensko; 6 percent bolo za rozdelenie federácie; zachovanie vtedajšej podoby federácie, s ktorou nebola veľká väčšina občanov Slovenskej republiky spokojná, chcelo len približne 28 percent občanov Českej republiky. Konfederatívne usporiadanie presadzovalo len malé percento Čechov. Naopak, slovenská predstava spočívala v tom, že spoločný štát bude veľmi rozvoľnený. Toto bola podľa mňa základná príčina, prečo sa Česká a Slovenská Federatívna Republika rozdelila. Uskutočnilo sa viacero výskumov v oboch častiach federácie. Áno, väčšina ľudí sa vyslovovala za spoločný štát. Ale spoločný štát predsa bolo aj to unitárne Československo s jednou vládou a parlamentom, ale aj konfederácia. Vzniká tak otázka, akým referendom by bolo možné donútiť Slovákov a Čechov, ktorí mali diametrálne odlišnú predstavu o tom, ako ten spoločný štát má vyzerať, aby sa spoločne zhodli na forme jeho budúceho štátoprávneho usporiadania?
- Toto si vôbec neuvedomujú tí, ktorí sa neustále odvolávajú na to, že malo byť referendum...
Moja ďalšia odpoveď tým, ktorí doteraz nevedeli prehryznúť, že nebolo referendum a podľa ich názoru iba Vladimír Mečiar a Václav Klaus svojvoľne rozdelili Česko-Slovensko, je to, že prečo, preboha, po revolúcii zvolená reprezentácia VPN a OF na čele s Václavom Havlom nebola schopná za dva roky vyrokovať novú podobu federácie? Tú novú podobu federácie, ktorú nazval Václav Havel autentickou už 22. novembra 1989 vo svojom posolstve tlmočenom cez magnetofónovú pásku demonštrantom na Námestí SNP. Tu sa treba pýtať, ako je možné, že sa nenaplnil štátoprávny program VPN, ktorý hovoril o obnove federácie zdola, že majú byť silné kompetenčné slovenské a české národné orgány? Federácii sa malo dať len to, na čom sa dohodnú obe republiky.
- Hovoríte o zlyhaní porevolučných vlád vo veci budúceho štátoprávneho usporiadania?
Áno. Myslím si, že je to ich veľké zlyhanie. Ak jedným z ich porevolučných cieľov bola aj obnova autentickej federácie, tak je to zlyhanie slovenskej politickej reprezentácie VPN, KDH a Demokratickej strany a českého OF. Dnes sa hádže vina na Václava Klausa a Vladimíra Mečiara, že pri negociáciách o novej podobe federácie po voľbách v roku 1992 boli povinní napraviť to, že sa novú podobu federácie nepodarilo vyrokovať ich porevolučným predchodcom v priebehu dvoch rokov na čele s Václavom Havlom. Oni sú teraz za tých zlých, že nenapravili neschopnosť ich predchodcov dohodnúť sa. Veď to je absurdné.
- Strana demokratickej ľavice, ktorej ste boli predsedom, mala vo svojom programe počas druhých volieb v roku 1992 vytvorenie dvoch suverénnych republík v rámci česko-slovenskej federácie...
Chceli sme redefinovať podobu spoločného štátu, viac kompetencií pre národné republiky a chceli sme urobiť prerozdelenie alebo zmenu tých kompetencií, ktoré budú patriť federácii. Zároveň sme to všetko chceli urobiť na základe dohody medzi reprezentáciami Českej republiky a Slovenskej republiky. V Česku však prevládol názor, že tie republiky nie sú dôležité, že dôležitá je len tá česko-slovenská štátnosť, s ktorou sa nijakým spôsobom nemôže hýbať. Preto aj tie povolebné rokovania došli do slepej uličky.
- Z čoho teda vychádzal váš postoj k Deklarácii SNR o zvrchovanosti SR, ktorú ste neskôr schválili po druhých slobodných voľbách 17. júla 1992?
Už som to niekoľkokrát vysvetlil. V tom čase ešte z môjho pohľadu išlo o potvrdenie toho, čo už bolo v preambule ústavného zákona o česko-slovenskej federácii z roka 1968, že Slovenská republika je vytvorená suverénnym slovenským národom, ktorý má právo slobodne si utvárať spôsob a formu svojho národného a štátneho života. Aj keď sme ako strana SDĽ 17. júla 1992 hlasovali za deklaráciu, vtedy sme ešte nevychádzali z toho, že už sa zlomili všetky možnosti dohodnúť sa o nejakej novej podobe spoločného štátu. Vychádzali sme z predpokladu, že ešte sú nejaké možnosti, že tie politické reprezentácie, ktoré vzišli z nedávnych volieb, sa dohodnú. Ale potom o pár dní neskôr sme sa dozvedeli, že ODS už nemá vôľu rokovať o novej podobe federácie. Presadzovala jedine status quo alebo rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na dva samostatné štáty.
- Poznáte hlavné dôvody, prečo sa ODS už nepokúšala nijakým spôsobom zachrániť spoločný štát v inej a pre Slovákov prijateľnejšej podobe?
Odpoveď je veľmi jednoduchá. Veľmi dobre to napísal vynikajúci český historik Jan Rychlík vo svojej knižke o delení Česko-Slovenska. Vysvetľuje v nej, že česká politická reprezentácia a Česká republika ako celok už Slovenskú republiku viac nepotrebovali. Nepotrebovala ju geopoliticky ani ekonomicky, pretože napríklad konverzia zbrojárskeho a ľahkého priemyslu na Slovensku, ktorý predtým svoje produkty exportoval na trhy RVHP, bola pre českú politickú a laickú verejnosť veľmi nákladná.
- Zmenil sa postoj SDĽ aj na základe povolebných vyhlásení z českej strany, že ideme cestou dvoch samostatných republík?
Áno. Keď sme v SDĽ pochopili, že už padlo takéto rozhodnutie, začali sme sa pripravovať na samostatnosť Slovenska k 1. januáru 1993. Vzhľadom na to sme mali aj osobné konzultácie s reprezentáciou ODS. Samozrejme, vnímali sme i neúspech z Mílov, ktorý ukázal, že predchádzajúce politické reprezentácie nie sú schopné nájsť dohodu na novej podobe spoločného štátu. Začali sme sa preto pripravovať na to, aby sme čo najlepšie konštruktívne prispeli k riešeniu situácie, pretože to najhoršie, čo nikto nechcel, by bol divoký rozpad federácie.
- Napriek tomu, čo tu teraz hovoríte, stále sa nájdu takí, ktorí nedokážu alebo nechcú pochopiť, že referendum by nič podstatné nevyriešilo...
Po prvé ‒ referendum nebolo schopné priniesť zhodu o tom, aká má byť budúca podoba spoločného štátu. Ja som už vysvetlil, že boli diametrálne odlišné predstavy Slovákov a Čechov o tom, ako má spoločný štát ďalej vyzerať. Mám tu ešte jeden výskum verejnej mienky z novembra roku 1992, keď vrcholili diskusie o rozdelení federácie a volaní po referende. Českí sociológovia Jan Červenka a Paulína Tabery konštatovali, že počas leta a najmä jesene roku 1992 podiel separatistov medzi českými občanmi priebežne rýchlo narastal. V októbri 1992 pri poslednom zisťovaní variant dvoch celkom nezávislých štátov medzi českými respondentmi získal podporu 31 percent. To znamená, že 31 percent Čechov bolo za rozdelenie. Tento variant sa stal najpreferovanejšou možnosťou, ktorá o jedno percento tesne predstihla inak vždy relatívne najfrekventovanejší model unitárneho štátu. Nie federácia dvoch republík, ale unitárny štát sa stal druhou najčastejšou odpoveďou českých občanov. Česi preferovali v októbri 1992 oddelenie a druhou preferenciou bolo unitárne Československo bez federácie, bez federálnych orgánov a bez republík. Českí sociológovia ďalej konštatovali, že napriek tradovaným povestiam o prevažujúcej slovenskej túžbe po samostatnosti je zrejmé, že ak v čase delenia federácie niekde tieto tendencie prevažovali, tak to boli české a moravské kraje, a nie Slovensko.
- Máte ešte nejaké podobné výskumy verejnej mienky z tohto obdobia?
Ponúknem ešte jeden dôležitý výskum verejnej mienky. Od volieb v júni 1990 si slovenský separatizmus udržiaval podporu okolo 10 až 15 percent. Počas volieb v roku 1992 to bolo 18 percent. V Česku si tento variant želalo 31 percent respondentov. Ale v októbri a novembri 1992, keď volanie po referende bolo najsilnejšie, uskutočnil Inštitút pre výskum verejnej mienky prieskumy, či je, alebo nie je rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky nevyhnutné. Na Slovensku v oboch týchto výskumoch podiel tých, ktorí rozdelenie označili za nevyhnutné, tvoril silnú menšinu. V prvom výskume 37 percent Slovákov bolo za rozdelenie a proti rozdeleniu bolo 52 percent Slovákov. V druhom výskume 39 percent Slovákov bolo za rozdelenie a 50 percent bolo proti rozdeleniu. V Česku to bolo naopak ‒ 52 percent bolo za rozdelenie a 38 percent bolo za to, aby ostalo Česko-Slovensko. V druhom výskume 50 percent Čechov bolo za rozdelenie a proti bolo 43 percent. Takže tu vznikla jedna obrovská mytológia okolo referenda, že keby sa konalo, občania by sa celkom jednoznačne vyslovili proti rozdeleniu spoločného štátu.
- Ako hodnotíte tridsaťročný príbeh samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva?
Samozrejme, peripetie vývoja Slovenskej republiky boli veľmi zložité. Boli komplikované deväťdesiate roky. Museli sme zápasiť o novú podobu politickej scény, aby sme sa mohli integrovať do Európskej únie a NATO. Dnes máme obrovské problémy s výkonnosťou vládnucej garnitúry, s jej nekompetentnosťou, nekultúrnosťou a nedôstojnosťou vládnutia. Ale Slovenská republika ako samostatný subjekt medzinárodného práva obstála. Dosiahli sme obrovský pokrok od rozdelenia. V nijakom prípade sme sa nestali nejakým izolovaným štátom. Sme plnohodnotne začlenení do všetkých možných medzinárodných organizácií. A najmä teraz si môžeme o sebe rozhodovať sami za seba a sami o sebe.
Zhováral sa Matej Mindár ‒ Foto: pw