Kremeľ otáča koleso dejín späť k Sovietskemu zväzu. Svet pred koncom starého roka obleteli správy o rozhodnutí Ruského najvyššieho súdu o zrušení činnosti medzinárodnej historickej, vzdelávacej, ľudsko-právnej a charitatívnej organizácie Memorial a následnom rozhodnutí Moskovského mestského súdu o likvidácii Centra pre ľudské práva Memorial. Odôvodnením bolo z formálnej stránky porušovanie zákona o zahraničných agentoch. Čo toto rozhodnutie znamená a kam kráča dnešné Rusko?
Pre čitateľa neznalého súvislostí treba pripomenúť, že organizácia Memorial, založená v roku 1987, vznikla, aby mapovala a skúmala politické represie. K jej zakladateľom patril aj Andrej Sacharov. Historici tejto organizácie sa venovali skúmaniu osudov obetí komunistických represií, najmä stalinizmu, pričom zhromaždili cenný archív, usporadúvali konferencie, vydávali publikácie a šírili osvetu v záujme vyrovnania s totalitnou minulosťou. Táto činnosť sa stala aj hlavnou príčinou najnovších súdnych rozhodnutí. Podľa obžaloby totiž Memorial údajne skresľuje historickú pamäť a vytvára falošný obraz o ZSSR ako teroristickom štáte.
■ V NOVEJ REALITE
Po ohlásení spomínaných súdnych výrokov sa časť ruskej spoločnosti (treba objektívne priznať že malá časť) prebudila do novej reality. Tento pocit by azda bolo možné porovnať s pocitom Antona Rodimova – protagonistu populárneho ruského seriálu, ktorého stvárnila hviezda súčasného ruského filmu Marat Bašarov. Ten sa po údere do hlavy ocitá naspäť v svojej mladosti ‒ v Sovietskom zväze roku 1975. Seriál nemal v úmysle velebenie ZSSR, veď poukázaním na jeho reálnu, už čiastočne zabudnutú biedu to vyzerá skôr naopak. O to prekvapujúcejšou sa javí reakcia ruských divákov. V komentároch na youtube sa objavila masa nostalgicko-pozitívnych hodnotení tohto štátneho útvaru, ktorý garantoval, že jeho občania pri troche uskromnenia nezahynú od hladu a zároveň môžu byť hrdí na kozmický program svojej krajiny, ktorá sa najmä z odstupom času pretvorila z nechcenej macochy na milovanú „matušku“. Žiaľ, sovietske dedičstvo je v Rusku zrejme trvalo prítomným faktorom, ku ktorému sa vracia aj súčasné vedenie krajiny. Vladimir Putin tak na ruskom politickom nebi opísal symbolický kruh, aby sa po nádejnom začiatku a sympatickom rozbehu svojej kariéry vrátil späť do štartovacej pozície – nevyrovnanej minulosti, ktorá, žiaľ, ovplyvňuje súčasnosť i budúcnosť. Rusko sa dnes čoraz viac vracia k dedičstvu sovietov a priznáva sa k nemu. Žiaľ, nie je to snaha o vyrovnanie s ťažkou minulosťou totalitného režimu, ale, naopak, o jeho čoraz zrejmejšiu akceptáciu či až adorovanie. Čiastočne je to následok oživenej studenej vojny, ale aj nezahojenej historickej traumy – štokholmského syndrómu. V Rusku na mnohých miestach nielenže dodnes prežili sochy Lenina, ale opäť rastú nové pamätníky Stalina, hokejisti vystupujú v retro dresoch ZSSR a historická politika vychádza z imperiálnej koncepcie hodnotiacej Stalinove zásluhy o mocenský rast krajiny. V tejto koncepcii niet miesta pre obete tohto mocenského vzrastu. Zmienky o státisícoch obetí stalinských represií sa bagatelizujú či vytláčajú na okraj mediálnej sféry. Nepohodlných historikov, takých ako napríklad Jurij Dmitrijev, ktorý odhalil obete stalinizmu v Karélii, dnes už nezatvárajú do „psychušky“ ako kedysi, ale rovno do trestaneckej kolónie na pätnásť rokov za vykonštruované obvinenie z pedofílie.
■ NESMELÉ PROTESTY
Priamo proti verdiktom protestovala pred súdmi hŕstka podporovateľov vyrovnania sa s tieňmi minulosti. Väčšina národa však ostala aj v tomto prípade apatická. Ozvali sa intelektuáli a zopár médií, ktoré nie sú pod kontrolou štátu. Spisovateľka Ľudmila Petruševská v reakcii vrátila štátnu cenu, ozval sa M. Gorbačov či D. Muratov. Najvýstižnejšie pomenoval situáciu aktivista Dmitrij (Miťa) Aleškovskij, ktorý v komentári uviedol: „Nenahovoríte nám, že ZSSR bolo impérium dobra... Rusko prešlo jednou z najstrašnejších skúseností v celej histórii ľudstva. Milióny našich spoluobčanov boli zničené štátnou mašinériou. Komunistická vláda zničila všetko, čo bolo ruské: cirkev, vedu, kultúru, dedinu. Všetko to bolo zničené sovietskym režimom. Pokým si toto nepriznáme, nebudeme mať budúcnosť. Nedá sa budovať nijaká budúcnosť na kostiach. Žiadnu ekonomiku, žiadnu kultúru, vedu, život. Pretože zo všadiaľ budú tie kosti trčať.“
Na záver sa treba vrátiť k myšlienke, že človek žije, pokým žije spomienka na neho, vymazať pamäť po obetiach zločinu je akoby druhý raz ich zabiť. Žiaľ, Rusko dnes bojuje proti svojej pamäti. Je smutné, že zákaz Memorialu je nielen poslednou ranou obetiam komunizmu, ale aj ťažkou ranou pre všetkých nekomunistických priaznivcov Ruska, ktorí úprimne verili v jeho národnú obrodu. Predstava o Rusku ako bašte konzervativizmu v čoraz nenormálnejšom svete sa postupne rozplýva. „Strategický konzervativizmus“, ako ho ruská politologická hantírka nazýva, sa tak odhaľuje ako propagandistická zásterka systému, ktorý sa v Rusku v skutočnosti obrodzuje.
Martin JARINKOVIČ ‒ Foto: zdroj internet
2 Komentárov
Plně se ztotožňuji s předchozím příspěvkem. Memorial byl podvratný spolek, který pouze rozvracel Rusko. Kdyby to jenom byla banda lhářů (nesmyslné nafukování počtů popravených), ve skutečnosti právě jeho členové a jejich okolí stáli za tou nejhorší špínou, co se v SSSR udála. Oni byli viníky těch zločinů - ale házeli je na svoji zemi.
Dobrý deň. Reagujem na Váš článok z 12.1.2022 "Posledná rana z (ne)milosti obetiam
stalinizmus".Neviem,čo viedlo autora tohoto článku k jeho napísaniu. Je to jeho vec.
Keby sa tento článok objavil na stránkach Denníka N, alebo denníka Sme, nemám výhrady,no že Ste toto dovolili zverejniť v Slovenských národných novinách, to ma naozaj zaskočilo.Pán Martin Jarinkovič by si mal najprv dobre naštudovať ruské dejiny minimálne od začiatku 20. storočia a potom sa pustiť do písania podobných článkov.No a Vy-redakcia, Ste zodpovední za to, aké svetlo vrhajú na Vás články podobného charakteru, ako je článok z 12.1.2022.Môj názor (aj keď psí hlas nejde do neba) je,že Vaša redakcia nie je hodná podpisovať sa pod štúrovské periodikum "Slovenské Národné Noviny". S pozdravom Dušan Vajda.