Hokejová legenda Ľubomír SEKERÁŠ: Ukázali sme svetu, že vieme hrať hokej. Bývalý česko-slovenský a slovenský hokejový reprezentant Ľubomír SEKERÁŠ bol pri zisku prvej medaily z majstrovstiev sveta pre Slovensko v ére samostatnosti. Po rozdelení Česko-Slovenska pomohol slovenskému hokeju prebojovať sa do elitnej kategórie. Počas svojej kariéry si zahral aj v NHL za tímy Minnesota Wild a Dallas Stars. V súčasnosti je viceprezident Európskej univerzitnej ligy (EUHL).
- Čo rozhodlo, že vaša životná cesta bude spojená s hokejom?
V mojom prípade nebolo veľmi ťažké rozhodnúť sa pre hokej, keďže sa mi tento šport odmalička veľmi páčil. S octom som ako žiak začal dochádzať na každodenné tréningy do neďalekej Dubnice nad Váhom, pretože trenčiansky zimný štadión prechádzal v tom čase rekonštrukciou. Moje hokejové začiatky sú spojené aj so spomienkou na to, že vždy, keď napadol sneh, musel som pred tréningom najskôr odhrabať ľadovú plochu a až potom som si mohol zatrénovať...
- Dosť často sa hovorí o tom, či mali rovnaké šance slovenskí hokejisti oproti českým presadiť sa v česko-slovenskej reprezentácii? Ako to vnímate vy?
Pri zostavovaní reprezentačných výberov určite bolo uprednostňovanie zo strany českých tímov a Čechov. Treba si však uvedomiť, že ich bolo viac ako Slovákov a na základe toho mali logicky väčšie zastúpenie v česko-slovenskej reprezentácii.
- Počas aktívnej kariéry ste mali možnosť zahrať si aj v spoločnej česko-slovenskej federálnej lige. Vedeli by ste si predstaviť podobnú spoločnú hokejovú súťaž aj v súčasnosti?
O jej možnej existencii a podobe sa dnes hovorí tak na slovenskej, ako aj na českej strane. Ak by sa to podarilo, určite by to teraz pomohlo najmä slovenskému hokeju. Pevne verím, že sa to v blízkej budúcnosti uskutoční a na Slovensku sa budú hrať opäť kvalitné zápasy.
- Po rozdelení Československej republiky sa Slovensko ocitlo v najnižšej C. kategórii. Aby si naša reprezentácia mohla zahrať majstrovstvá sveta, bolo potrebné postúpiť do A. divízie. Ako ste túto výzvu vnímali z pozície hráča?
Musím sa priznať, že ako hráč som bol veľmi sklamaný z rozdelenia Česko-Slovenska aj preto, že sme sa na rozdiel od Čechov ocitli v najnižšej C. kategórii. Túto skutočnosť sme vnímali ako obrovskú ranu. No na druhej strane musím pochváliť prvých prezidentov SZĽH Jozefa Mitošinku a Dušana Pašeka, že diplomatickou cestou pomohli presvedčiť IIHF, aby sa Majstrovstvá sveta C. a B. kategórie usporiadali práve na Slovensku. Keďže sa v tom čase rozpadol Sovietsky zväz, proti nám stáli veľmi silné mužstvá, ako boli Kazachstan, Bielorusko, Ukrajina a Lotyšsko. Zápasy proti nim neboli vôbec ľahké a museli sme sa na ne dobre pripraviť. Myslím si, že keby sme nepostupovali stále vyššie rok po roku, tak sa neodvážim povedať, koľko rokov by nám trvalo dostať sa medzi najlepších v A. kategórii. Chvalabohu, že sme to nakoniec všetko zvládli. Všetkých nás veľmi tešilo, že celý slovenský národ sa zomkol a všade na Slovensku sme cítili veľkú podporu.
- Boli ste v hokejovom kolektíve, ktorý sa premiérovo predstavil na ZOH v nórskom Lillehammeri. S akými očakávaniami ste vstupovali do turnaja?
Aby sme vôbec mohli štartovať na olympiáde, museli sme postúpiť cez špeciálnu kvalifikáciu, ktorú sme úspešne zvládli. Do Nórska sme išli s vedomím, že v našom tíme sú kvalitní hráči na čele s Petrom Šťastným. Nebáli sme sa silnej konkurencie a sám som videl, akí boli všetci prekvapení, že mužstvo z C. kategórie hrá vyrovnané zápasy s mužstvami A. kategórie. Nespravili sme si nijakú hanbu. Našou hrou sme ukázali, že Slovensko patrí medzi najlepšie tímy na svete.
- Zahrali ste si aj v zámorskej NHL za mužstvá Minnesota Wild a Dallas Stars. Aký je to pocit byť súčasťou najlepšej súťaže na svete?
Do NHL som išiel ako skúsený tridsaťjedenročný hráč. Pre zaujímavosť, bol som jeden z najstarších v drafte. Na začiatku som vôbec nevedel, do čoho vlastne idem a čo ma čaká. Povedal som si, že nemám čo stratiť a ak sa neuchytím, vrátim sa naspäť do Európy. Nakoniec som sa presadil a strávil som v zámorí tri sezóny. Za to som vďačil práve mojim skúsenostiam, ktoré som získal na klubovej a reprezentačnej úrovni.
- V roku 2000 aj vašou zásluhou na majstrovstvách sveta v ruskom Petrohrade Slovensko získalo v ére samostatnosti prvú medailu so strieborným leskom. Očakávali ste takýto úspech na začiatku turnaja?
Turnaj sa pre nás vyvíjal po celý čas veľmi dobre. Mali sme umne zložený tím a išli sme od zápasu k zápasu. Podarilo sa nám prebojovať až do finále, kde sme narazili na Čechov. Mysleli sme si, že ich konečne porazíme. Napokon to dopadlo ináč, ale aj druhé miesto bolo pre nás veľké víťazstvo. Vďaka nášmu úspechu bolo opäť celé Slovensko na nohách. Aj keď sme skončili strieborní, v očiach fanúšikov sme zlatí chlapci. Bolo to krásne obdobie s neskutočnými zážitkami, na ktoré nikdy nezabudnem.
- Po ukončení hráčskej kariéry ste sa rozhodli založiť Európsku univerzitnú hokejovú ligu EUHL. Ako hodnotíte s odstupom času tento projekt?
Keď som končil s aktívnou hráčskou kariérou, mal som víziu ďalej ostať pri hokeji. Spoločne s Jaroslavom Strakom sme založili Európsku univerzitnú ligu. Náš zámer bol umožniť chalanom spojiť vysokoškolské štúdium s týmto športom. Tento rok je to už šiesta sezóna a som rád, že súťaž sa z roka na rok zlepšuje a napreduje.
- Ako vnímate súčasný stav slovenského hokeja?
Je správne, že sa konečne začína pracovať aj s mladými chalanmi. Ak všetko dobre nadstavíme, výsledky sa o niekoľko rokov objavia. Je dôležité si sadnúť za rokovací stôl a nájsť správny systém výchovy mladých hráčov. Pevne verím, že sa to celé naštartuje a slovenský hokej bude opäť na vysokej úrovni ako kedysi.
Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: archív autora