Andrej FERKO: Vzdelaní ľudia budú mať zakázané premýšľať. Už Dostojevskij povedal, že ak chcete vniknúť a nazrieť do duše človeka, neskúmajte, ako mlčí alebo ako hovorí, plače nad vznešenými ideálmi, prizrite sa mu, ako sa smeje. Možno aj to bol dôvod, prečo som oslovila významného spisovateľa, člena Spolku slovenských spisovateľov, vedca Andreja FERKA, aby sme sa pozhovárali o umení a spoločnosti. Stretnutie s ním je vždy fascinujúci objav nových pojmov a názorov, ktoré patria do jeho tvorby nielen literárnej, ale aj samotného myslenia. Poďte a zamiešajme v jeho kotlíku myšlienok. Andrej Ferko sa narodil sa 19. januára 1955 v Bratislave v rodine novinára a spisovateľa Vlada Ferka. Pred maturitou v roku 1973 vyhral poviedkovú súťaž Literárny Kežmarok a vyštudoval numerickú matematiku na UK v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia zostal pôsobiť v školstve, doma i v zahraničí. Dnes prednáša počítačovú grafiku na „matfyze“ ‒ Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského. Zamiešajme spolu v kotlíku myšlienok so spisovateľom a vedcom Andrejom FERKOM.
Mali ste šťastie na podmanivých rozprávačov priamo v rodine. To sa nestáva každému. Ako ste sa s tým popasovali?
- Prichodí mi zopakovať, že keď som začal vnímať, všetci okolo mňa písali knihy, až pri školníkovi som zistil, že on určite nepíše. Tých sedem-osem rokov života v prvotnom omyle som asi neprekonal. Každý píše prinajmenšom knihu svojho žitia, no nie všetci ju zachytia. Moja babička prozaicky debutovala v deväťdesiatke v Literárnom týždenníku a brat Jerguš poviedkovo v Slovenských pohľadoch. Životným projektom našej mamy Hanky sa stala edícia Pradávne príbehy. Teraz už štvorgeneračné politické prenasledovanie mnohých príbuzných viacerými režimami nás asi viac sústreďovalo na vnútornú slobodu a intenzívnejší rozprávačský život i umenie načúvať, ba až započuť čas tajomstiev i tajomnosti času.
Vo vašich dielach nachádzame akúsi hravosť vo výbere tém, poetiku próz, ktoré sú podčiarknuté aj vaším počítačovým vzdelaním. Kde beriete tú divadelnú hravosť?
- Keď mi režim zakázal po maturite na elitnom gymnázium v Bratislave na Novohradskej ulici študovať vyššie, otec našiel pomaturitnú nadstavbu na strednej ekonomickej škole. Pracovali tam skvelí profesori so vzdelaním z „matfyzu“. A tam nás politicky prekliate deti novinárov, aj dcéru Romana Kaliského, vzali. Potom 17. novembra 1975 na Panenskej ulici vzniklo divadlo Pegasník. Matfyz, džudo i študentské divadlo boli popri rodine ostrovmi pozitívnej deviácie. Matematická hravosť, japonská hravosť i karnevalovosť U Rolanda, kde sme po prvom zákaze na Panenskej dlhé roky hrávali, ma napokon priviedli ku karnevalovej próze Proso, ktorej sa divadelne ujal Jožko Bednárik, no ktorú sa nám s Dušanom Hanákom nepodarilo prepísať ako film, čo navrhol Dušan Dušek. Na Nobelovu cenu po čase nominovaná Daniela Hivešová-Šilanová ma zas vo V-klube zoznámila s autormi stredoškolského časopisu Pegasník. Neskoršia spoluzakladateľka slovenskej zvrchovanosti Gabriela Kaliská ma uviedla medzi ochranárov, kde sme napokon s Vladimírom Mináčom ako jediní spisovatelia oponovali dodnes zakázanú Bratislavu nahlas. Dokonca sa nám podarilo zastaviť reaktor v Mlynskej doline. Spomínam na to v trezorovom filme 17. novembra 1989, tri slová, tri lži. Dnes, hádam o čosi vzdelanejšie, vníma boj proti režimu i boj za smiech divákov ako karnevalové herné formy
Najvýznamnejší boj, súvisiaci s pozitívnou filozofiou dejín či identitou, ste však prehrali.
- Nakrútený film Martina Ťapáka Ako divé husi sa nedožil kinopremiéry, čiže ani štandardného filmového šírenia. Neskôr Peter Jaroš zvolil pre náš antifašistický scenár názov Najsmutnejší príbeh lásky. Verejne avizovanú výrobu v Slovenskej televízii (STV) stopli v roku 2010. Text sme aspoň pre kultúrnu elitu k sedemdesiatemu piatemu výročiu SNP vydali v Slovenských pohľadoch, ktoré možno aj preto teraz vládnuci pezlárovci usilovne likvidujú. Aforista Pavol Janík by poznamenal, že situácia je beznádejná, nie však vážna. Alebo iný autor v Hlase kotolne: Nevidím to čiernobielo, je to celé čierne. Aspoň, že sa drotárstvo, symbol našej identity, vďaka neúnavnému Vladovi Kyselovi dostalo do svetového kultúrneho dedičstva. A stavil by som sa, že hoci má Slovač najviac položiek nehmotného dedičstva, tak ho ani na webe štátnej propagácie, ani na Expo neuvidíte. Ani naši prezidenti už neobdarúvajú najvzácnejších hostí replikou blatnického meča a Proglasu. Kde nebolo, tam nebolo, ani štátotvorná tradícia v Prezidentskom paláci, ani SNP, ba najnovšie už ani jeho múzeum v kvalifikovaných rukách. Zákaz zborníka z medzinárodného kongresu spisovateľov s úvodným slovom bieloruskej nobelistky, finančné dusenie Literárneho týždenníka rovnako za Fica, ako aj teraz. Na túto neblahú tendenciu upozornil knižne profesor Makara tri účty volajú o pomoc proti pezlárovskej totalite, ktorej neviditeľnú inscenáciu tu všetci v zlikvidovanom Klube spisovateľov, v zničených Budmericiach, na slovenskej literatúre nepriateľskom území (J. Tužinský), máme skvelú možnosť sledovať.
Po próze ste si to vyskúšali tiež v rozprávkove. Aj dnes by sa zišlo, aby naša skutočnosť bola skôr rozprávkou s dobrým koncom.
Áno, zišlo by sa.
Ako sa zmierujete s realitou?
- Vyučujem aj virtuálnu realitu. Ak dobre porozumieme, podarí sa nám ako drotárom premeniť nevýhody na výhody.
Nezabudnuteľná je spolupráca s otcom Vladom Ferkom. Podarilo sa vám napísať román Ako divé husi (1994) o účinkovaní slovenských drotárov vo svete. Ako si spomínate na túto rodinnú prácu?
- S peniazmi nie je tak dobre, ako je zle bez nich. Otec sa nedožil kinopremiéry filmu za tridsaťosem miliónov verejných korún, ktoré dodnes nikomu nechýbajú. Prineskoro som sa dočítal, že skvelá dvojkontextová drotárska múdrosť, ktorú sa on naučil od môjho pradeda a deda, ktorí chodili zarábať do Gruzínska, je pradávne gruzínske príslovie. Dvojkontextové písanie sa mi po viacročnom interpolačnom písaní pretavilo do karnevalovej prózy Neviditeľné divadlo. S bratom Jergušom i otcom sa nám však pošťastilo načrieť aj do trojkontextovosti, naše tri protitotalitné esejistické diela Zákon smotany, Maďarské sebaklamy a O historickom bezvedomí sa vyrovnávajú s troma aspektmi negatívnej filozofie dejín ‒ s červenou, so zelenou i s modrou kolonizáciou. Jergušov bestseller vyšiel teraz v Rumunsku. Po interpolačnej próze Sumaroid a dvojkontextovom Neviditeľnom divadle, ktoré omylom vypadlo z antológie SC PEN, sa mi zdá, že na rade bude trojkontextovosť. V našej rodine, mama Hanka, otec Vofka, brat Jerun, ale aj ujo Milan, a literárnym objaviteľstvom zaujatý „Klub spisovateľov“ sme sa prenesmierne inšpirovali vo virtuálnom svete svetovej i slovenskej literatúry a rozumeli sme aj, takpovediac, zaumu i podtextovým kontextom. Otec odmala v srdci Drotárie vnímal „drátenícky mýtus“, obraz drotárov ako žobrákov, i česko-maďarskú rasistickú nadávku ponajprv ako nespravodlivosť, neskôr ako propagandu a časom ako námet na monografiu i skvelý príbeh o svetovom úspechu slovenských kapitalistov, niečo ako dnes Eset. Román vyšiel v troch vydaniach a občas v odpadovom čase pustia televíznu verziu, no kinoverzia ostáva v trezore spolu s ďalšími zakázanými dielami režiséra Martina Ťapáka ako chvíľka poézie Orbis dictus či monodráma o poprednom národnom socialistovi Benešovi. Sladká pointa tejto trpáckej trpkosti prišla zo sveta. Vonku už vedia, že drotárstvo je remeslo i umenie a patrí do kultúrneho dedičstva. Tuto holú svetovú pravdu Benešovi dediči tu doma zakázali. Film uja Milana Keby som mal pušku zobrazuje drotársku rodinu za SNP, v ktorom otec bojoval. Film Ako divé husi na kotúčoch Kodak sníva v trezore Slovenského filmového ústavu (SFÚ) o budúcej premiére na budúcom filmovom festivale, keď raz príde sloboda.
Vaša práca s otcom ani režisérom sa neskončila.
- Naša výpoveď zatiaľ nenašla slobodu prejavu. Kde je tu výhoda z nevýhody? Vytvorili sme prvé slovenské virtuálne múzeum a podarilo sa na „matfyze“ objaviť úrovne detailu pre príbeh, čiže originálny vedecký výsledok, adaptívnu dĺžku rozprávania. Bola to prvá z bakalárskych prác, ktorej výsledky sme publikovali na konferencii v Anglicku, tam, kde vyšiel aj nepravdivý pamflet, na základe ktorého národný filmový projekt pod záštitou predsedu parlamentu zakázali.
Máte dar vycítiť či zašípiť konflikt a nájsť okolo neho paradoxy. Ak sa z tohto východiska podarí vzkriesiť postavy, text sa vám píše už ľahšie. Kde hľadáte svoje námety?
- V teórii virtuálneho múzejníctva musí byť príbeh „tellable“, rozpovedateľný. Základom ostáva rozpor. Deti v Rovnom opájali tajomné svety na drotárskych povalách, my sme sa v Košútoch hrali s vnúčatami jedného zo zastrelených za Masaryka a pod šopou stáli stroje ako spomienka na hektáre, zabraté najprv na šesťročie horthyovcami a potom na dlhšie kolektivizáciou. Myslím si, že život našej babičky, keď deda legionára zavreli do PTP, zachránila náhodná návšteva Ladislava Ťažkého. Miestni gauneri by nedbali rabovať znovu, ale obraz Tatry 603 ich odpudil. Režimy sa prestriedali, paradoxy sa ponavršovali. A súhra akcií, postáv a obrazov sa ponúka dodnes. Iným druhom inšpirácie ma navštívili motívy ľudových piesní, židovského humoru alebo westernového žánru. V tých vtipoch som zrazu rozpoznal postavu a pred usporiadaním rámcov sa akoby sama napísala lineárna a neskôr aj nelineárna verzia filmového scenára v dramaturgii Inky Martinovej. Pán profesor Patrik Pašš navrhol skombinovať karnevalovú prózu s magickým realizmom Petra Jaroša. Ranú verziu príbehu mi pomohol dramaturgicky pretaviť ešte Peter Karvaš. Autorsky sme sa stretli aj s Jánom Drgoncom, ogagovali sme muzikál Pacho sa vracia a napísali štyri komédie, z ktorých jedna sa rýmuje s terajšou pandemickou situáciou. V satirických príbehoch sa uplatňuje Pascalova maxima, myslieť znamená preháňať.
Do spoločenského života ste vstúpili aj ako kultúrny a politický publicista. Miera vnútornej slobody, za ktorú sa platilo za normalizácie, ale, žiaľ, i dnes. Čo vás trápi v súčasnosti?
- V slovenskej kultúre som mŕtvy človek, občas niečo vyjde v Slovenských pohľadoch, no väčšina mojich výpovedí je neželaná, asi polovica filmov trčí v trezore a divadelné hry ‒ škoda slov. Napríklad najlepšia slovenská dráma roka 1993 sa dodnes nedožila premiéry. Nie som v tom sám. Osvald Zahradník, Pavol Janík, Vaško Šuplata... Vnútornej slobody mám viac, lebo píšem dlhodobo do šuplíka. Slobodný som, ale na akademickej pôde.
Čas pandémie nám poskytol dosť času na premýšľanie i tvorbu. Čo sa vám v tom čase podarilo zrealizovať?
- Najnovšie vyšla monografia Kostrub a kol. Augmented Reality a vyučovanie, výber z teórie a autorských postupov. A bude desať rokov od prvej vedeckej výstavy pod záštitou exprimátora reálnej a spoluautora virtuálnej Bratislavy doc. Milana Ftáčnika Virtuálny svet 2012. Naopak, od roka 2011, keď vyšiel Najsmutnejší príbeh lásky, mi knihy nevychádzajú. Asi som nanič „menedžer“. A všetky vypredané sa nedotláčajú. Bude to reakcia na vtipné úslovie, že „slovenská kultúra je preferkovaná a najkrajší je aj tak Ferko Mikloško“. Podarila sa mi asi aj v Literárnom týždenníku vydaná báseň Corona Rashomon efekt v tretej svetovej, básnicky ju zredigoval pán básnik Karel Sýs. Uvažujem o tej trojkontextovosti... niečo z úvah si aj zapisujem...
Váš pohľad na súčasnú situáciu, na vývoj spoločnosti, chyby a omyly?
- Rozhodujú vrahovia tvorivých tímov. Učiteľov informatiky, zdravotníkov, poľnohospodárov... Škoda slov, aj škoda mlčať. To je verš básnika Štefana Moravčíka z muzikálu Pacho sa vracia. Škoda slov, aj škoda mlčať.
A čo na záver?
- Prial by som si, aby sa vrátil zdravý rozum, keď budeme rušiť nezmyselné opatrenia, právne predpisy a nariadenia, ktorými sme denne zaplavovaní a ktoré nepatria do civilizovanej Európy. Mladá generácia by sa mala jednoznačne postaviť na stranu kultúry života, zachovania našich tradícií, nie proti ničeniu ducha národa... A kde sú slovenskí spisovatelia? Z môjho pohľadu by mali byť predvojom národa, ozvať sa, citlivo i necitlivo hrať na struny spoločnosti, neuspokojovať sa s danou skutočnosťou. Mali by byť obhajcami, a nie pomáhačmi ich vytrhávania. Už dnes vieme o likvidácii niektorých časopisov, ktoré nedostali ani jedno euro od svojho ministerstva. Bojím sa, či tolerancia raz nedosiahne takú úroveň, že inteligentní a vzdelaní ľudia budú mať zakázané premýšľať.
Eva SISKOVÁ ‒ Foto archív (AF)