ZABUDNUTÁ HISTÓRIA
Našich predkov sužovali oveľa väčšie epidémie, ako je tá terajšia. Slovensko i celý svet sú v súčasnosti postihnuté epidémiou dosiaľ neznámeho koronavírusu. Pri triezvom uvažovaní sa zdá, že je to viac mediálna a politická bublina a skutočné nebezpečenstvo od mikroskopického záškodníka nám nehrozí, ale od tých, čo plánujú využiť strach z ochorenia, aby obmedzovali, kontrolovali a trestali. Uvidíme, čo bude nasledovať. Európa i naše Slovensko za posledných sedem storočí ohrozovali a decimovali oveľa nebezpečnejšie a ničivejšie pandémie, ako spôsobuje tento nepatrný Covid-19. Mor a cholera popri iných infekčných chorobách si vyžiadali desiatky miliónov obetí. Takmer všetky morové a cholerové epidémie mali svoj pôvod v Ázii, odkiaľ už za panovania cisára Justiniána (527 – 565) prenikol prvý známy mor, ktorý od roka 541 pustošil obyvateľstvo Byzantskej ríše. Vzhľadom na riedke osídlenie k nám, našťastie, neprenikol.
■ MOROVÉ RANY
Prvá globálna morová epidémia sa začala v štyridsiatych rokoch 14. storočia. Tiež sa rozšírila zo strednej Ázie, odkiaľ ju na Krym zavliekli Tatári zo Zlatej Hordy, ktorí sa pokúšali dobyť mesto Kaffa, ovládané Janovskou republikou. Aby zlomili odhodlanie obrancov, katapultmi za hradby vystreľovali morom nakazené mŕtve telá. V Kaffe sa začala písať prvá kapitola biologickej vojny a zároveň tu bol začiatok obrovskej tragédie stredovekej Európy, ktorá si vyžiadala asi dvadsaťpäť miliónov ľudských životov. Janovské lode zavliekli mor do Konštantínopolu a na Sicíliu. Na jeseň 1347 dorazila do sicílskej Messiny janovská loď, na ktorej väčšina posádky počas plavby zomrela na morovú nákazu. Zakrátko epidémia kosila nielen obyvateľstvo Sicílie, ale aj na pobreží Francúzska, kde najviac spustošila mesto Marseille. Ľudia si uvedomili, že nákaza sa roznáša najmä na lodiach, a tak vo Francúzsku každé plavidlo muselo štyridsať dní kotviť na mori a až potom ho pustili do prístavu. Francúzska číslovka 40 – quarante (karant), sa stala základom všeobecne rozšíreného slova karanténa, ktorú dnes bezprostredne zažívame.
■ ČIERNA SMRŤ
Námorná karanténa však nedokázala epidémiu zastaviť, za obeť jej padli stotisíce obyvateľov Francúzska i Pyrenejského polostrova. V máji 1348 v Avignone, kde v tom čase sídlil pápež, pochovávali denne tisícštyristo obetí pandémie. Len v tomto meste zomrelo okolo päťdesiattisíc ľudí. Nakazenému sa na tele objavili tmavé krvácajúce škvrny, zachvátila ho horúčka a ťažký kašeľ. V konečnom štádiu obeť postihli kŕče vyvolané zlyhávaním pľúc. Aj preto morovú epidémiu nazývali čierna smrť. V Taliansku pustošila takmer tri roky. Vo Florencii napočítali vyše šesťdesiattisíc mŕtvych.Najznámejším svedkom epidémie bol Florenťan Giovanni Boccaccio, ktorý v románe Dekameron zanechal opis jej desivého vyčíňania. Mnohé talianske mestá a dediny zostali bez obyvateľstva. Cez Benátky a Alpy mor prenikol do Nemecka, Švajčiarska a Rakúska. V prístavnom meste Lübeck, ktoré len pred krátkym časom pre množstvo nových obyvateľov museli rozšíriť, zomrelo až deväťdesiattisíc ľudí, v Bazileji pätnásťtisíc.V roku 1349 epidémia preskočila do Británie, potom aj do Škandinávie a severného Poľska. Ani Rusko nezostalo ušetrené, od roka 1351 aj tu zúril mor a napokon sa vrátil tam, odkiaľ prišiel, do Tatármi ovládanej Zlatej Hordy.
Na európskom kontinente pandémia vyľudnila asi dvestotisíc dedín a miest a na jej následky zomrela takmer tretina obyvateľov. Tragické následky mala táto pandémia aj na Blízkom východe, v Sýrii, Egypte, Iraku aj Perzii a v počte obetí nezaostávali za Európou. O najväčšej epidémii stredoveku nemáme zo Slovenska žiadne správy, masové úmrtia nie sú zaznamenané ani v Bratislave, hoci v neďalekej Viedni mor zúril plnou silou v roku 1349 a množstvo obyvateľov zo strachu pred nakazením ušlo z mesta na vidiek. Tragiku tohto obdobia prehĺbili aj masové pogromy na Židov vo viacerých európskych krajinách. Kládlo sa im za vinu, že práve oni sú pôvodcami epidémie a jedovatými práškami otravujú verejné studne i vzduch.
■ VYĽUDNENÉ ÚZEMIA
Pustošivá morová epidémia k nám zavítala v roku 1509. Rozšírila sa z Viedne na Záhorie, potom do okolia Trnavy. Vyčíňala aj za Dunajom, v Györi, vo Vespréme a v Budíne. Panovník Vladislav II. aj s deťmi zo strachu ušiel z budínskeho kráľovského paláca do Prahy. Mnohé dediny na Záhorí zostali ľudoprázdne. Po skončení epidémie zemskí páni lákali na pusté majetky osadníkov najmä z Chorvátska, kde už šarapatili Turci. Prví chorvátski kolonisti, ktorí prišli do Lamača okolo roka 1513, spomínali, že južné Záhorie bolo pusté, niekdajšie polia pokrývali húštiny a v nich sa skrývali zbojníci.
Epidémia spustošila mnohé dediny na dolnom Považí. V Šintave bolo päťdesiat chalúp prázdnych, v Pate štyridsaťjeden, vo Veľkej Mači dvadsaťpäť, v Červeníku až sedemdesiatdva. V Križovanoch nad Dudváhom zo štyridsiatich štyroch rodín prežilo pohromu len šesť. Po roku 1526 stále častejšie do Uhorska vnikali oddiely Turkov a od roka 1541 kontrolovali južnú a strednú časť kráľovstva. Vojny s Turkami prispeli k rozšíreniu morových epidémií, keďže mnohí osmanskí bojovníci prichádzali z Ázie, kde bola kolíska nákazy. Paradoxne však mor, ktorý na severnom Slovensku zúril od júna do konca septembra 1545, sa k nám rozšíril z Poľska. Spustošil najmä Spiš, kde bolo trinásť mestečiek v poľskom zálohu. Levočský kronikár zaznamenal aj počty obetí, vzhľadom na počet obyvateľov boli mimoriadne vysoké – v Kežmarku zomrelo tisícštyristo, v Levoči osemsto a v Spišskej Novej Vsi šesťsto ľudí.
■ ORDO PESTIS
V septembri 1554 sa opäť na Spiši šíril mor. Našťastie, epidémia nebola taká zhubná ako pred deviatimi rokmi, v Levoči za jeden mesiac zapríčinila smrť dvesto občanom. V tomto období na pokyn cisára Ferdinanda I. lekárska fakulta Viedenskej univerzity vypracovala súbor opatrení v prípade vypuknutia morovej epidémie. V roku 1562 Ferdinandov Ordo Pestis (Morový poriadok) vytlačili a rozoslali do slovenských stolíc a magistrátom miest. Viaceré spomedzi tridsiatich siedmich bodov poriadku sú aj z hľadiska modernej bakteriológie, hygieny a prevencie na vysokej úrovni. Ak by sa dôsledne dodržiavali, nepochybne by naši predkovia oplakávali oveľa menej obetí rôznych pandémií, ktoré naše Slovensko v nasledujúcich storočiach postihli.
Za pätnásťročnej vojny s Turkami v roku 1600 opäť šarapatil mor. Podľa údajov levočského kronikára iba v samotnej Levoči pomrelo tritisícpäťsto osôb. Niektoré dni pochovali až osemdesiat obetí. Navyše slabá úroda v tom istom roku spôsobila neobyčajnú drahotu a hlad. V auguste 1622 počas veľkých horúčav sa v Debrecíne objavili prvé prípady moru. Epidémia sa rýchlo rozšírila cez Košice, Prešov, Bardejov a naplno opäť zasiahla Spiš. V Levoči mor zanechal tisícšesťstošesťdesiatosem obetí, v Spišskej Novej Vsi tisíctristo a v Kežmarku „len“ tristoštyridsaťšesť. Tu sa však čierna smrť objavila aj v nasledujúcom roku a sedemstoštyridsaťšesť ľudí umrelo, bola to pätina všetkého obyvateľstva.
■ ZLÉ POVETRIE...
Počas ťaženia sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákociho cez Slovensko v roku 1644 sa opäť rozšírila morová epidémia najprv vo vojsku a potom aj medzi ostatným obyvateľstvom. Už v decembri 1644 stupavský richtár písal mestu Svätý Jur, že nemôže prísť na rokovanie, lebo „z dopušteni Boha všemohúceho jest zle nakazené povetrí...“. Zároveň vyslovil nádej, že nákaza čoskoro pominie a „Pan Buh ráči zlé povetrí od nás všech odehnati a nám dobrého zdraví popráti“.Panovalo presvedčenie, že epidémiu spôsobuje skazený vzduch, a preto sa preventívne zakladali dymové vatry na uliciach aj v domoch. Ale mor zúril v Stupave a na okolí takmer celý rok a vyžiadal si veľa obetí. Ešte v septembri 1645 stupavský zemský pán Pavol Pálfi nariadil správcovi panstva, aby z hradu Pajštún dal odviezť všetkých morom nakazených ľudí a hrad dobre vydymil. Tiež prikázal dbať na čistotu, aby sa epidémia nešírila.Koncom jari 1645 mor prepukol v Liptove, na Spiši aj v Šariši. V Levoči zomrelo dvetisícdvestoštrnásť ľudí, v septembri, keď epidémia kulminovala, za jediný deň jej za obeť padlo päťdesiattri osôb. Presúvajúci sa vojaci rozšírili mor po okolí, ľudia umierali v Spišskej Novej Vsi, Ľubici a v Kežmarku. Mnohí zo strachu ušli na vidiek, do hôr, ba i do Poľska, no i tak len Kežmarku pomrelo päťstosedemdesiatdva obyvateľov.
■ KATASTROFÁLNE NÁSLEDKY
Na strednom Slovensku máme doloženú morovú epidémiu v rokoch 1662 – 1664 tentoraz následkom veľkých povodní a vojny s Turkami. Bola už štvrtou v poradí v 17. storočí, nie však poslednou. Najviac obetí si vyžiadala v Hrabušiciach, Podolinci, vyľudnila banské mesto Smolník. Veľmi trpeli aj Kežmarok a Levoča, kde pomrelo osemsto osôb.
Pamätný mor s katastrofálnymi následkami najmä na západnom Slovensku u nás aj v susednom Rakúsku zúril v roku 1679. Epidémia sa najprv objavila vo Viedni začiatkom januára 1679. Údajne ju dovliekli balkánski obchodníci s vlnou. Vysoká hustota obyvateľstva v hlavnom meste Habsburskej ríše bola živnou pôdou pre jej bleskové rozšírenie a strašné následky. Panovník Leopold I. vydal novelizovaný Ferdinandov morový poriadok a s rodinou ušiel do Prahy. Do konca novembra len v samotnej hradbami obtočenej Viedni zomrelo 49 486 ľudí, na viedenských predmestiach ďalších asi tridsaťtisíc. Epidémia tu kulminovala v júli, keď za mesiac pochovali sedemtisícpäťsto viedenských občanov všetkých vekových kategórií.
■ POGROMY NA ŽIDOV
Nevídaným umieraním roztrpčení Viedenčania sa vrhli na Židov, ktorých považovali za príčinu pohromy. Židia poutekali z mesta a mnohí našli azyl na Slovensku. Tak sa však nákaza rozšírila na Žitný ostrov, do Bratislavy a v auguste zasiahla už aj Prešov. V septembri mor zúril aj na Spiši, zasiahol Spišské Podhradie, kde si vyžiadal tisícpäťsto životov. V Levoči nákaze podľahlo štyristo ľudí. Epidémia citeľne postihla Kežmarok, Vrbov, Spišskú Sobotu aj Poprad. Katastrofálny priebeh mala na západnom Slovensku a najmä v Bratislave. Jej priebeh a následky podrobne opísal mestský lekár Dr. Karol Rayger starší.
■ PARALYZOVANÝ ŽIVOT
Nakazený vzduch sa šíril ulicami mesta a kto mohol, ten z Bratislavy ušiel. Ani arcibiskup Selepčéni sa vo svojej rezidencii necítil bezpečne a utiahol sa do Marianky, rozutekali sa aj úradníci Uhorskej komory a guberniálnej správy na čele s gubernátorom Ampringerom. Život v meste bol na niekoľko mesiacov úplne paralyzovaný, obchody zostali zavreté, remeselníci nepracovali, dovoz potravín do Bratislavy uviazol na mŕtvom bode. Strach pred nákazou vyhnal mnohých Bratislavčanov za hradby do vinohradov, iní zas prespávali na brehoch Dunaja v člnkoch, v stanoch a v chatrčiach. Územie mesta nemohli už opustiť, lebo na hraniciach chotára patrolovali vojaci a nikoho neprepustili. Chorých odvážali do morového špitála na Lazaretskej ulici, kde masovo umierali. Špitál museli rozšíriť o provizórne drevené baraky a za špitálom narýchlo zriadili cintorín, ktorý bol o krátky čas plný čerstvých hrobov. Situáciu ešte zhoršili prudké lejaky a dunajská povodeň, ktorá strhla stany a provizórne baraky aj s obyvateľmi.
Čierna smrť pustošila Bratislavu a okolie do novembra 1679 a údajne si vyžiadala až dvanásťtisíc ľudských životov. Mesto zostalo takmer ľudoprázdne, až kým sa nezačali postupne vracať tí, čo zavčasu ušli. Na schöndorfskom a dunajskom predmestí prežilo len šesť rodín. Z vďaky za skončenie epidémie bratislavskí mešťania na kopci nad poddanskou obcou Lamač nechali postaviť kaplnku zasvätenú sv. Rozálii, ochrankyni pred morovou nákazou. Keď v roku 1691 opäť z Malej Ázie hrozila morová nákaza, na príkaz cisára Leopolda I. dal kardinál Leopold Kolonič vypracovať osobitne pre Uhorsko určený morový poriadok. V prípade rozšírenia epidémie sa zakazovalo čapovanie vína a piva, konanie procesií a aj bohoslužieb, nesmelo sa predávať šatstvo ani posteľná bielizeň, pri krste dieťaťa mohli byť prítomné len tri osoby a na svadobnom veselí nanajvýš dvanásť zdravých hostí. Tí, čo prichádzali z cudziny, sa museli preukázať pasom, a aj keď nejavili známky choroby, zostali na hranici štrnásť dní v karanténe v osobitných barakoch. Boli to obmedzenia, aké sú v platnosti aj v súčasnosti.
■ MARIÁNSKE STĹPY
Ani najprísnejšie protiepidemiologické zásady však nedokázali zabrániť ďalšej morovej nákaze. U nás vypukla po tuhej zime ešte počas posledného kuruckého povstania v roku 1710. Mor najprv pustošil na východe územia. Vrchnosť zriadila sanitárne kordóny, ktoré mali zabrániť rozšíreniu epidémie na západ, ale už koncom roka mor zúril v stredoslovenskej banskej oblasti, v Banskej Štiavnici zomrelo až šesťtisíc ľudí. Keď tu epidémia ustúpila, magistrát nechal postaviť na námestí prekrásny barokový morový stĺp, ktorý je ozdobou mesta. Rovnaké morové stĺpy nájdeme vo viacerých slovenských mestách, postihnutých morovou katastrofou v tejto dobe. Jeden stojí na námestí v Trenčíne, kde v roku 1710 zomrelo tisícšesťsto ľudí, ďalší v Nitre, Kremnici, Košiciach a napokon aj v Bratislave. Niekdajšie hlavné mesto Uhorska, pamätajúc na epidémiu pred troma desaťročiami, urobilo prísne sanitačné opatrenia, okolo mesta sa tiahol strážny kordón a bez pobytu v karanténe nikto nebol do Bratislavy vpustený. Celý rok 1711 zostalo mesto od epidémie ušetrené. A tak sa v máji mohla uskutočniť aj korunovácia Karola III., na ktorú prišlo veľa zvedavcov, a na korunovačný snem sa dostavilo množstvo šľachtických delegátov. Snem však zakrátko rozpustili, lebo u niekoľkých vyslancov z južných stolíc sa ukázali symptómy moru. Tak na jeseň 1712 epidémia naplno prepukla tiež v Bratislave. Mesto zriadilo dočasné špitály aj izolačné miesta, kde umiestnili všetkých cudzích a takisto domácich, ktorí s nimi prišli do styku, ale to pomáhalo len nepatrne. Niekoľkí nespratní bratislavskí občania, unikajúci z postihnutého mesta, rozšírili nákazu do okolia. Stupavský kňaz Matej Uzeróci v liste stoličným orgánom upozorňoval na ich nedisciplinovanosť, a aj na zázračné skončenie moru: „Skrze niekoľkých neposlušných a k sebe ľahostajných ľudí bol z Bratislavy sem do Stupavy dovlečený nákazlivý mor. Títo, neupovedomiac o svojom nakazení, rozšírili chorobu a tá zachvátila aj iných. Vďaka múdrosti, opatrnosti i prehliadkam boli nakazení odvezení z mestečka do hôr, kde z nich tridsaťtri zomrelo. Ľud, vidiac šírenie tejto Božej pohromy, mnou ešte horlivo povzbudzovaný, obrátil sa o pomoc k Bohu. Dňa 10. septembra, keď ešte ráno opäť jeden, no chvála Bohu posledný, zomrel, urobili sme prosebný sprievod k soche Najsvätejšej Trojice a od tej hodiny mor zmizol, a to tak, že nik nezomrel, ba ani dodnes nik nebol nakazený. A aj tí nakazení, čo boli v horách od nás oddelení, všetci sa uzdravili.“
Bratislavskí obyvatelia na rozdiel od viedenských židobijcov považovali nákazu za trest Boží za svoje veľké hriechy, kolenačky sa modlili, kajali a postili. Už v septembri 1713 sa začala zbierka na morový stĺp Svätej Trojice, ktorý dodnes zdobí torzo Rybného námestia. Zdá sa, že morový stĺp, vrúcne modlitby a pokánie zabránili vypuknutiu ďalším epidémiám tohto druhu. Svojím dielom k tomu prispelo aj prísnejšie dodržiavanie karanténnych a sanitačných opatrení v celej krajine. Na záver treba ešte poznamenať, že s výnimkou roka 1739, keď sa v Uhorsku opäť vyskytla morová epidémia, ale len v menšom rozsahu, rozsiahle pandémie pľúcneho moru už krajinu prestali sužovať. Na ich miesto v 19. storočí nastúpila cholera a potom španielska chrípka. Celkovým počtom obetí, žiaľ, prekonali všetky morové pohromy. Ale o tom až niekedy nabudúce.
V prvej časti nášho seriálu sme publikovali poznatky o tom, ako vo svete aj na našom území vyčíňala morová nákaza zhruba do polovice 18. storočia. Od toho času sa našej krajine morové nákazy vyhli. V nasledujúcom storočí sa však objavila nová pandemická hrozba – cholera. Uhorsko postihli tri veľké cholerové epidémie – v roku 1831, 1866 a 1873, a ďalšie tri menšieho rozsahu. Celkový počet obetí sa odhaduje na päťstotisíc až šesťstotisíc, z toho asi stopäťdesiattisíc až stoosemdesiattisíc Slovákov. Tieto štatistiky prekonali aj veľké „morové rany“ v predchádzajúcich storočiach.
V Európe sa o cholere dlho nevedelo, keďže jej domovom bola vzdialená a izolovaná India, najmä oblasť delty rieky Gangy. Prvé správy o nebezpečnom črevnom ochorení, spôsobujúcom smrť, priniesli až Portugalci, ktorí si na indickom polostrove budovali koloniálne základne.
■ OD URALU A VOLGY
Na smrtiacu púť sa cholera vydala v roku 1817. Zasiahla Áziu a už v roku 1830 šarapatila na Blízkom východe a v európskej časti Ruska. Viedenská vláda si uvedomovala nebezpečenstvo a do Ruska vyslala niekoľkých lekárov, aby zistili podrobnosti o dosiaľ málo známej chorobe. Koncom novembra vypuklo mohutné protiruské povstanie v Poľsku a cárska armáda na jeho potlačenie poslala početné zbory. Niekoľko kozáckych plukov od Uralu a Volgy choleru dovlieklo na poľské bojisko a infekcia sa bleskovo šírila. Podľahol jej aj hlavný veliteľ ruských síl generál Dibič. Uhorské miestodržiteľstvo aj jednotlivé stolice vykonali niektoré opatrenia, aby do krajiny neprenikla. Dali strážiť severné hranice, ale to nepomohlo. Turčianski olejkári, ktorí navštívili ruské tábory so svojimi medicínami, doniesli choleru na Oravu a do Turca. Už v júli 1831 tu umierali prví nakazení. Bol vydaný zákaz zhromažďovania, vzájomných návštev aj spoločných bohoslužieb. Zakázal sa podomový obchod, trhy i jarmoky. Napriek tomu nákaza plnou silou zachvátila aj východné Slovensko. Vrchnosť sa snažila hygienickými a sanitačnými opatreniami aj podávaním liekov chorobu potlačiť, ale ľudia boli nedôverčiví, nedbali na rady felčiarov, a preto bola úmrtnosť mimoriadne vysoká. Nespokojnosť ľudu vybičovali aj vojenské kordóny, ktoré bránili poddaným odísť na žatvu do južných krajov.
■ CHOLEROVÉ REBÉLIE
Medzi dedinským ľudom, mimoriadne zasiahnutým epidémiou, sa šírili fámy, že vraj páni trávia studne a chcú vyhubiť sedliakov. To bol popud ku krvavej vzbure vo východoslovenských stoliciach, ktorá dostala názov Cholerové povstanie. Rozdráždené masy poddaného ľudu v Zemplíne, Šariši a na Spiši, vyzbrojené len sekerami a kosami, sa vrhli na panské sídla. Vyrabovali kaštiele a zabíjali šľachticov, panských úradníkov aj židovských nájomcov panstiev i krčiem. Povstanie potlačilo vojsko a štatariálne súdy dali povešať stodevätnásť vzbúrencov, aj keď počet obetí zúrivosti roľníkov bolo sotva tridsať. Takmer štyritisíc účastníkov rebélie potrestali väzením.
Keď na východe povstanie i epidémia boli takmer potlačené, koncom augusta cholera vtrhla do ľudnatých západoslovenských stolíc – Nitrianskej, Trenčianskej a Bratislavskej, a šírila sa ďalej na juh. Aj tu sa medzi ľudom objavila travičská legenda, ale s národnostným kontextom. Sedliaci na Záhorí boli presvedčení, že takto chcú Nemci vykynožiť Slovákov. Najviac bola postihnutá Nitrianska stolica a počty obetí v jednotlivých sídlach sú vskutku desivé: vo Vrbovom zomrelo 487, v Starej Turej 445, Hlohovci 349, Šoporni 332 a Kútoch 303 ľudí. V celej stolici cholera zahubila vyše dvadsaťtisíc obyvateľov, niektoré dediny prišli až o tretinu populácie. V celej krajine choroba prepukla v 3 885 sídlach a zúrila od 13. júna do polovice novembra. Ochorelo 453 500 ľudí a 189 500 zomrelo. Úmrtnosť prekročila hranicu štyridsiatich percent. Priaznivé výsledky vzhľadom na prísne proticholerové opatrenia dosiahlo mesto Bratislava, kde žilo už vyše tridsaťtisíc obyvateľov. Ochorelo tisícšesťdesiattri občanov mesta, z nich sa však osemstosedemdesiat uzdravilo, a tak úmrtnosť tu bola oveľa nižšia ako v iných častiach Uhorska.
■ POVERY A ČARY
Vysoké počty obetí si táto vlna cholerovej pandémie vyžiadala v Rusku, Nemecku, Holandsku, vo Veľkej Británii aj v USA, kam sa rozšírila v nasledujúcom roku. Epidémii podľahli aj viaceré významné osobnosti – filozof Hegel, vojenský teoretik Clausewitz a aj ostrihomský arcibiskup so slovenským srdcom Alexander kardinál Rudnay. Nevedomý ľud s podozrením hľadel na dezinfekciu zdrojov pitnej vody, hoci sa vedelo, že práve voda je zdrojom nákazy, a používal vlastné recepty, ako zabrániť rozšíreniu choroby. Dedinčania si plietli prstene zo slamy, maľovali uhľom čiary na domoch, do okien kládli látkou prikryté džbány, aby do nich cholera spadla. V ruských dedinách verili, že k nim cholera neprenikne, keď sa o polnoci vyorie okolo dediny brázda. Pluh muselo ťahať dvanásť dievčeniec a trinásta orala, ale všetky mali byť panny. Nakoniec pop pri slávnostnom sprievode brázdu posvätil. Mnohým dedinám „brázda“ nepomohla a ľudia preklínali dievčatá, že za panny sa len vydávali. Inde zas dvanásť nahých mládencov o polnoci okolo obce ťahalo pluh, aby takúto medzu cholera neprekročila. V niektorých oblastiach Sedmohradska vykopali dva a pol metra hlbokú jamu, do ktorej zomretého na choleru zahrabali postojačky, to vraj malo pomôcť. Židia na Zemplíne zaháňali choleru aj svadbou mladého páru na cintoríne, kde boli pochované obete cholery. Verili, že choroba sa uspokojí a nové životy už nebude žiadať. Rumunský ľud používal inú metódu: sedem panien upriadlo motúz a kto ho preskočil, choleru nedostal. V maďarských dedinách okolo Solnoku ženy zhotovili z ľanu tri strašidlá, slávnostne ich ako Morenu nosili po chotári a postavili na koncoch dediny. Každej bábke priviazali na krk kukuričný chlieb a hrnček s jedlom, aby choleru, keď by chcela vtrhnúť do dediny, postrašili a potom pohostili jedlom, čo ju malo uspokojiť. Tieto zaručené proticholerové medicíny sa v Uhorsku používali ešte aj v poslednej tretine 19. storočia,
■ EPIDÉMIA Z VÝCHODU
Neprešlo ani päť rokov od skončenia veľkej cholerovej epidémie a už v júli 1836 sa objavila ďalšia. Zasiahla však len malý počet obcí, trpelo najmä severozápadné okolie Bratislavy. V Stupave jej podľahlo sedemdesiatdeväť nakazených. Aj v revolučnom roku 1849 navštívila cholera naše kraje. Dovlieklo ju ruské vojsko, ktoré prišlo oslobodzovať Slovákov aj cisárovi verných Maďarov od košútovskej rebélie. Najviac trpeli ruskí vojaci, zomrelo ich vyše desaťtisíc, v bojoch s honvédmi padlo sotva päťsto Rusov. V krajoch, kadiaľ tiahla cárska armáda, sa epidémia rýchlo rozšírila. Citeľne zasiahla okolie Nitry.
V Mojmírovciach umrelo 142, Pohraniciach 96 a v Močenku 125 ľudí. Veľa obetí si vyžiadala na Myjave (175) aj v Novom Meste nad Váhom (125). Na severnom Záhorí Gbely zaznamenali 167 úmrtí, Kúty 79. Niekoľko životov si cholera vyžiadala aj v slovenskom dobrovoľníckom vojsku, ktoré sa v tomto priestore formovalo.Aj v roku 1855 prepukli lokálne cholerové epidémie, pravdepodobne súviseli s Krymskou vojnou, v ktorej síce monarchia nebojovala, ale na ruské hranice vyslala tristotisícovú armádu, aby svojou prítomnosťou viazala veľkú časť cárskych síl, ktoré nemohli brániť Britmi a Francúzmi obliehaný Sevastopoľ. Cholera preskočila aj k nám, ale epidémia nebola až taká rozsiahla. V Prievidzi ochorelo stopäťdesiatdeväť ľudí, z nich sa však deväťdesiatdeväť vyliečilo a šesťdesiat zomrelo. V malých dedinách bola mortalita mimoriadne vysoká, v neveľkej Diviackej Novej Vsi s tristo obyvateľmi sa nakazilo štyridsaťdeväť ľudí a tridsaťtri zomrelo.
■ CHOLEROVÉ VOJSKÁ
Za krátkej vojny s Pruskom, ktorá vypukla koncom jari 1866, prišla na Slovensko ďalšia pohroma. Víťazné pruské regimenty vtrhli z Moravy na západné Slovensko a dovliekli sem aj nákazu cholery. Od júla 1866 sa od Skalice a Holíča nezadržateľne šírila. Situáciu zhoršoval chaos po vojnovej porážke, demoralizovaní vojaci cisárskej armády sa túlali po krajine. Cholera najviac zasiahla Skalicu, kde umrelo vyše päťsto občanov, na Myjave 252, Brezovej 274, vo Vrbovom 163, v Novom Meste nad Váhom 152 a v Stupave 116 ľudí. Podľa úradných správ sa epidémia skončila 5. decembra. Postihla 2 062 miest, mestečiek a dedín, kde ochorelo 147 211 osôb a z nich 67 000 zomrelo, 78 386 sa uzdravilo. Úmrtnosť bola stále veľmi vysoká. Dopisovateľ hospodárskeho časopisu Obzor, ktorý bol svedkom zhubného šírenia choroby v Skalici a na okolí, sa novinám zveril so svojimi pozorovaniami. Podľa neho cholera sa rozšírila preto, že vo vzduchu nebola „hromovina“, teda dlhý čas sa neblýskalo a nehrmelo, čo vraj inokedy zabraňovalo epidémii. Niečo pravdy na tom predsa len bolo, lebo cholera sa šírila najmä v horúcom a suchom období roka, keď naozaj zriedkavo hrmelo. Keď sa k tomu pridali aj vojenské ťaženia, dalo sa očakávať vzplanutie epidémie...
■ V HORÚCOM LETE...
V roku 1872 hrozila ďalšia cholerová pandémia. V mimoriadne horúcom a suchom júni zachvátila Rusko, v Kyjeve umieralo sto cholerou nakazených denne. Panovala všeobecná mienka, že ju privliekli pútnici k pečorskej Larve. Na jeseň preskočila ruské hranice a prenikla do susednej Haliče a Sedmohradska. Napriek úsiliu úradov sa na jar rozšírila aj v Uhorsku. Opatrenia len málo pomáhali a začiatkom leta sa objavili prvé prípady v Budapešti. Z epidémiou napadnutého a paralyzovaného mesta utekali sezónni robotníci a choleru rozšírili. Liptáci, čo boli v Pešti na „múračkach“, ju tiež zavliekli domov. V neveľkej Liptovskej Kokave napočítali stotridsať obetí, pustošila aj v Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupči, v Ružomberku. Preskočila na Oravu, tu v celej stolici zomrelo dvetisíc ľudí. V Trstenej s dvetisíctristo obyvateľmi zahynul každý desiaty, v Liesku, kde žilo tisíc obyvateľov, cholera skosila stošesťdesiat ľudí. Mnoho obetí pochovali na Kysuciach a na okolí Žiliny. V Krupine s tisícsedemsto obyvateľmi len za dvadsať augustových dní zomrelo sto občanov, ale v Pukanci a na okolí nikto. Obyvatelia vedeli, že v prípade nebezpečenstva cholerovej pandémie musia piť vodu len z miestneho sírového prameňa, čo si overili už v roku 1831. V sudoch ju rozvážali aj do okolitých dedín a ani tu sa nákaza nevyskytla. Zato však početné obete zanechala na hornej Nitre, v Prievidzi zomrelo stotridsaťpäť ľudí, v Bojniciach sedemdesiatpäť.
■ NA DOLNEJ ZEMI
Počas predchádzajúcej epidémie zvlášť postihnuté západné Slovensko cholera z veľkej časti obišla, objavila sa len na okolí Holíča a v Brezovej, kde ochorelo tristo ľudí, z nich stosedemdesiatdeväť zomrelo. Brezovania si nákazu doniesli z peštianskeho trhu. Množstvo obetí cholery bolo v južných stoliciach Uhorska, mimoriadne trpelo dolnozemské Slovensko. Takto nazývali roviny Békešskej i Čanádskej stolice a Báčky, ktoré boli obývané z veľkej časti Slovákmi. V Békešskej Čabe zomrelo tisícpäťsto ľudí, v Sarvaši osemsto, v Poľnom Berinčoku päťsto a v Báčskom Petrovci tristo ľudí. Rovnako však trpeli maďarské, rumunské i srbské dediny, cholera si obete nevyberala podľa národnosti. Až s príchodom chladnejšieho počasia koncom jesene epidémia ustúpila. V celom Uhorsku zanechala dvestopäťdesiattisíc mŕtvych. Po tejto katastrofe sa rozhýbala aj uhorská vláda a prijala nový zdravotný zákon, ktorý obmedzil šírenie ďalšej cholerovej epidémie hygienickými opatreniami aj osvetou. Už sa vedelo, že jeden zo zdrojov nákazy je pitná voda, a tak sa jej začala venovať väčšia pozornosť.
■ ŠPANIELSKA CHRÍPKA
Až objavom mikroorganizmov, pôvodcov morových a cholerových pandémií Robertom Kochom v roku 1883, úpravou pitnej vody chlórom a zvýšenou hygienou sa podarilo v Európe i v USA rozsiahlym pandémiám zabrániť. No i tak ešte cholera miestami pohrozila, ako napríklad v roku 1892 v Hamburgu, kde zomrelo takmer desaťtisíc ľudí. Od konca 19. storočia Slovensko cholerová epidémia prestala ohrozovať, zato však viackrát zúrila v Rusku a v krajinách tretieho sveta, kde sa vyskytuje aj dnes. Po katastrofálnom zemetrasení v roku 2010 zachvátila ostrov Haiti, kde zomrelo takmer päťtisíc obyvateľov.Posledná epidemická pliaga pustošila Slovensko v rokoch 1918 – 1920. Bola to španielska chrípka, ktorá vypukla v západnej Európe a USA na konci vojny. Pod pomenovaním „španielska nátcha“ si na Slovensku vyžiadala desiatky tisíc životov. Presné čísla nie sú známe, keďže následkom vojny veľa ľudí trpelo podvýživou a mierne zvýšená teplota ich dokázala usmrtiť. V celom svete „španielka“ zahubila okolo päťdesiat miliónov ľudí. V porovnaní s týmito číslami sa súčasná pandémia stále javí ako nepatrná hrozba, ale poriadne nafúknutá médiami.
IVAN MRVA – Ilustrácie: archív autora
Seriál bude dopĺňať pokračovaním