Impozantná bilancia osemdesiatnika, veľkého herca Štefana Kvietika
Upútal zjavom, hlasom a dynamikou prejavu
Milan POLÁK – Foto: internet-zdroje: www.fdb.cz, autogramy.cz
Vyše jedno desaťročie sa nestretávane s ním na scéne divadla, nenakrúca filmy ani televízne inscenácie. Zaiste, chýba nám jeho jedinečné a neopakovateľné herecké umenie, jeho aktívna prítomnosť na teréne národnej kultúry. Keď si však aspoň letmo zrekapitulujeme, čo na tomto teréne od roku 1957 vykonal, ani sa tomu nemôžeme veľmi čudovať...
V roku 1957, po absolvovaní Vysokej školy múzických umení, nastúpil do divadla v Martine a už krátko po tom sa začala jeho nezvyčajne úspešná herecká dráha tak v divadle v Martine a o dva roky už v SND, ako aj vo filme, v rozhlase a v televízii. Viac ako dvesto postáv odohral v divadle, účinkoval vo vyše sedemdesiatich filmoch, v desiatkach televíznych inscenácií a umeleckých rozhlasových relácií. Takmer za polstoročie aktívnej tvorivej práce sledovali sme nielen jeho veľký a všestranný herecký talent, ale aj jeho zanietenosť, cieľavedomosť a húževnatosť, no nadovšetko obdivuhodnú pracovitosť. Keď už bola na obzore sedemdesiatka, rozhodol sa takmer na vrchole skvelej kariéry pre odchod z výslnia, na ktoré sa prepracoval hodnotou a vysokým umeleckým kreditom svojho herectva.
Z HRY DO HRY
Na vysokej škole bol Kvietikovým pedagógom herectva Július Pántik, zhodou okolností tiež rodák z Dolných Plachtiniec. Keď ako čerstvý absolvent herectva na VŠMU nastúpil do svojho prvého angažmán v Armádnom divadle v Martine, naštudoval niekoľko výrazne modelovaných postáv pod vedením skúsených režisérov Dezidera Jandu a Juraja Haľamu. Obaja mu zverili viacero titulných postáv, do ktorých vniesol svoj mladícky entuziazmus. Taký bol napríklad jeho dynamický figliar Unšpígel, fičúrsky vojak Dmitrij Rževský vo Večne mladej histórii, zbojník Ilčík v Mahenovom Jánošíkovi či Ďurko v Karvašovej Polnočnej omši. V týchto, ako aj v rade iných postáv zaskvel sa jeho mužný, pôsobivý a dynamický vzhľad, jeho podmanivý sonórny barytón, jeho spontánnosť a bezprostrednosť v prejave.
V tom čase už uznávaný a prominentný režisér SND Jozef Budský naštudoval v Martine v roku 1959 pohostinsky Shakespearovho Macbetha a Kvietika si vybral ako predstaviteľa titulnej postavy. Mladý herec sa zmocnil svojej veľkej príležitosti s náležitým zanietením a presvedčivo stvárnil zložitý vývin Macbetha od nadosobného hrdinstva k egoistickej túžbe po neobmedzenej moci. Úspešné zvládnutie tejto náročnej úlohy otvorilo Kvietikovi cestu na našu prvú národnú scénu, a to hneď ako toho istého Macbetha v inscenácii, ktorú pred uvedením v Martine naštudoval Budský aj s činohrou SND. Titulnú úlohu v SND hral Ladislav Chudík a Štefan Kvietik bol v tejto inscenácii jeho alternant. Pre mladého umelca to bola vynikajúca príležitosť hrať s našimi najlepšími hercami. Po viacerých menších hereckých príležitostiach, pri ktorých sa jeho vtedy ešte stále mladícky elán plne realizoval (povedzme aj v titulnej postave Figara v Nezvalovej hre Nový Figaro), prišla aj veľká príležitosť. Tou bola postava Baču Miša v legendárnej inscenácii Stodolovej drámy Bačova žena, ktorú naštudoval v roku 1963 dnes už tiež legendárny režisér Karol L. Zachar. V tomto čase začali sa rozvíjať aj iné tóny Kvietikovho herectva, napríklad tie tragické, silne dramatické, psychologicky zvnútornené, agresívne, skeptické, cynické či tragikomicky štylizované. Od tohto času diváci sledujú tú širokú a sugestívnu paletu jeho herectva napríklad v Osborneho hre Obzri sa v hneve, v Lopeho de Vega Učiteľovi tanca, v Rostandovom Cyranovi z Bergeracu, v Hochhuthovom Zástupcovi, v Električke zvanej túžba či v Barč-Ivanovej hre Dvaja, kde vytvoril skvelú postavu Augusta. Boli to však ďalšie postavy v desiatkach hier domáceho, svetového i klasického repertoáru. Kvietik doslova šiel z hry do hry. Bol najobsadzovanejším hercom činohry SND prakticky až do ukončenia svojho angažmán na našej prvej národnej scéne.
NEZABUDNUTEĽNÉ POSTAVY
Pre formovanie a profesionálny rast hereckého umenia vždy bolo a stále je divadlo to najdôležitejšie. V divadle sa totiž dramatická postava tvorí. V iných dramatických umeniach, najmä vo filme a televízii, sa už ťaží z profesionality predstaviteľov, ktorú si vytvarovali a zdokonalili v divadle. Inou otázkou je popularita. Zaiste, má ju aj divadelný herec, ale ten, ktorý je často napríklad na obrazovkách televízorov, má ju niekoľkonásobne väčšiu. Napokon jednu televíznu inscenáciu vidí podstatne viac divákov ako divadelné predstavenie, ktoré je v repertoári hoci desať rokov. S tým sa asi už nedá nič robiť...
Zaslúženú divácku popularitu si získalo Kvietikovo herecké umenie aj mimo divadla. Pamätáme si ho napríklad aj z filmu Jozefa Zachara Niet inej cesty z roku 1968, viackrát uvedeného aj v televízii, v ktorom vytvoril nezabudnuteľnú postavu Ľudovíta Štúra. Hoci film exponuje významný úsek životnej drámy Ľ. Štúra a jeho vzťah k Adele Ostrolúckej, nie je to klasický životopisný film. Sledujeme v ňom najmä revolučné udalosti z meruôsmych rokov a ozbrojené povstanie Slovákov proti politike Pešti. Kvietik pri stvárnení Štúra zdôrazňuje jeho vnútorný intelektuálny rozmer, ľudské čaro a vnútorné zanietenie pre vec a záujem národa. Ťažko by sme si vedeli v kontexte tohto filmu predstaviť lepšieho predstaviteľa titulnej úlohy.
Z tých vyše sedemdesiatich hraných a televíznych filmov, v ktorých zahral Kvietik aj hlavné postavy, mohli by sme spomenúť viacero. Napríklad Romance pro křídlovku, Živý bič, Majster kat, Medená veža, Buddenbrookovci, Červené víno, Skrytý prameň, Jedenáste prikázanie, Sám vojak v poli a mnohé iné.
BOXER A SMRŤ
Mimoriadny úspech však získal už na začiatku svojej hereckej kariéry ako hlavný predstaviteľ filmu Boxer a smrť režiséra Petra Solana (1962) a potom legendárnou postavou Pichandu z Tisícročnej včely režiséra Juraja Jakubiska (1983). Aj tieto dve postavy dokazujú, že herec má vo svojom prejave tak čaro romantickej rytierskosti, myšlienkový obsah i náboj rozhodnej vôle a aktivity. Boli roky, keď účinkoval až v piatich filmoch.
Herectvom tej najvyššej úrovne, ale aj svojím osobným čarom patrí medzi veľké postavy našej slovenskej a národnej kultúry. Pôsobivým svedectvom o živote a diele herca je kniha Život bez opony, v ktorej spisovateľ Ján Čomaj prerozprával Kvietikove spomienky na svoj život a profesionálnu dráhu. Právom patrí tomuto umelcovi najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra, tabuľka na Moste slávy v Trenčianskych Tepliciach i miesto v televíznej Sieni slávy. A iné, dobré sú na internete